Georgios a jeho druhovia padli na kolená a ďakovali svojmu Bohu, že ich ochraňoval na dlhej nebezpečnej ceste a šťastne ich doviedol až do ich domoviny. Dojatie a radosť zo šťastného návratu do rodnej krajiny sa zračili v očiach všetkých mužov v karaváne, inak tvrdých a odhodlaných. Anastázius sa na nich s údivom mlčky pozeral, ako sa viackrát pokrižovali a ukláňali až po zem. Nemal ani potuchy čo to robia a prečo.
Keď už karavána opäť pokračovala v ceste, tak sa opýtal Georgia, čo to znamenalo a prečo to robili.
Kupec ho pohladil po hlave a odpovedal:
„Tak prejavujeme úctu, rešpekt a vďačnosť nášmu Bohu. V tomto prípade sme mu vrúcne ďakovali za to, že sme sa s jeho pmocou a záštitou mohli vrátiť v zdraví domov. Musíš vedieť, že náš Boh je všemocný a všadeprítomný a preto je stále s nami, kdekoľvek sme. Pre tých, ktorí ho nepoznajú, je to všetko nepochopiteľné. O tomto všetkom sa dozvieš oveľa viac a podrobne, keď budeme doma v Solúni a keď už budeš dokonale ovládať našu reč.“
Ráz krajiny, ktorou teraz putovali, bol nápadne iný. Všetko bolo usporiadané a pekne vybudovné. Byzancia bola v tom čase najstarším a najkultúrnejším štátom v Európe, ktorý sa mohol odvolávať na starú tradíciu antického Grécka.
# # # # # # # # # # # # #
Konečne sa začala posledná etapa cesty byzantských kupcov. Viedla ich údolím plytkého koryta malebnej hadistej riečky Axios, ktorá sa v blízkosti Solúna vlievala do Egejského mora.
Čím viac sa blížili k moru, tým viac narastala hustota dedín a miest. Tu a tam postretli malé i veľké oddiely vojakov pravidelnej byzantskej armády, ktoré sa presúvali na nové miesto pôsobnosti.
Udržiavanie pravidelnej armády bolo pre Byzanciu už po stáročia samozrejmosťou. To však vyžadovalo aj dostatok finančných prostriedkov a každý cisár bol povinný ich zabezpečiť, a to v takom množstve, aby so žoldom boli spokojní nielen generáli a dôstojníci, ale aj obyčajní vojaci.
Anastázius sa už nemohol dočkať, kedy konečne uvidí to obrovské množstvo vody, ktorému nemožno dovidieť na koniec, ako mu o mori rozprával Georgios.
Hneď na prvý raz si zapamätal, že Byzantínci nazývajú more salasa.
V priebehu cesty do Solúna prirástol Georgiovi slovanský chlapec k srdcu naozaj veľmi a vôbec si nevedel predstaviť, že by ho odrazu už viacej nemal nikdy vidieť. Boli takmer neustále spolu a Georgios videl, že aj Anastázius si ho veľmi obľúbil.
Kupec sa rozhodol, že hneď po príchode domov si ho adoptuje a bol presvedčný, že chlapca si veľmi rýchlo zamiluje aj jeho žena.
Irene po strate ich syna veľmi trpela aj tým, že jej známy solúnsky lekár Eudoxius nedoporučil zo zdravotných dôvodov, aby ešte raz otehotnela.
Georgios sa v duchu už rozhodol aj k tomu, že Anastáziovi zabezpečí tú najlepšiu výchovu a vzdelanie, tak ako by to bol urobil vlastnému synovi. Zverí ho do učenia k najlepším solúnskym učiteľom a mudrcom a umožní mu tak dosiahnuť vysoký stupeň vzdelania. Už veľakrát sa presvedčil, aký nadaný a múdry je Anastázius. Peňazí mal dosť a mohol si dovoliť čokolvek.
Chcel sa veľmi intenzívne venovať svojmu budúcemi synovi a dať mu všetko to, čo zameškal dať svojmu vlastnému, už mŕtvemu synovi. Preto sa rozhodol, že toto bola jeho posledná cesta ako kupca tiahnuceho s karavánou po ďalekom svete. Okrem toho bol už dosť starý a také dlhé nebezpečné cesty do vzdialených cudzích krajín si vyžadovali mladosť, vyrvalosť a silu a z toho všetkého mu už dosť ubudlo.
Už sa veľmi tešil na to, že už za niekoľko dní uvidí svoje tri dcéry a manželku Irene. A určite budú radostne prekvapené, keď im privedie brata a syna. Nažíval už viac ako dvadsať rokov v manželstve s Irene a ich vzťah bol stále veľmi dobrý a harmonický. Poznali sa ale oveľa dlhšie, ako trvalo ich manželstvo. Spoznali sa, keď Irene bola desaťročná a on mal dvanásť. Už vtedy sa veľmi spriatelili a ich detské priateľstvo neskôr prerástlo do lásky.
Stálo ho však veľa námahy, kým jej otca, keď už boli dospelí, presvedčil o tom, že je dôstojným uchádzačom jeho nielen peknej, ale aj veľmi bohatej dcéry.
# # # # # # # # # # # # #
Irene pochádzala zo starej bohatej patricijskej rodiny. Georgios, naproti tomu, bol len chudobnou polosirotou, ktorej otec zahynul ako dôstojník vo vojenskj službe cisára Michala II., keď v búrlivých časoch krvavej občianskej vojny obhajoval so svojou garnizónou malú pevnosť Nikoforios v jednej z dvoch byzantských provincií, ktoré ešte ostali verné panovníkovi v boji proti Tomášovi, byzantskému Slovanovi z Arménska, ktorý ho chcel zvrhnúť z trónu.
Georgios mal len štrnásť rokov, keď otec, ťažko poranený v bojoch s nepriateľmi o dva dni skonal.
A hoci po otcovi mal patricijský pôvod aj on, zostala jeho rodina po otcovej smrti taká chudobná, že jeho matka bola spočiatku nútená prosiť príbuzných a priateľov o podporu a o milodary.
Až oveľa neskôr, keď sa po rokoch nepokojov a krvavých zrážok, situácia v krajine napokon upokojila a cisár Michal II. sedel opäť pevne na tróne, dostala matka celkom slušnú penziu po padlom mužovi. Až potom konečne mohli žiť bez väčších starostí.
V tom období, keď bol Georgios mladíkom, tak v Byzancii vládli veľmi neutešené časy. Zúrila v nej viac ako štyri roky krutá občianska vojna. Chromý povstalec Tomáš terorizoval takmer celú krajinu. Bol neúprosný vo svojom húževnatom ťažení proti cisárovi, ktorého veľká časť Byzantíncov neznášala. Všade, kde sa im naskytla príležitosť, tak sa mu pre jeho vrodenú vadu, ktorou bolo výrazné šušlanie, vysmievali.
V očiach národa by mal byť každý cisár stelesnenou dokonalosťou a preto ak niekto nevie ani len poriadne hovoriť – čoho bol schopný aj najposlednejší otrok - potom ako mohol byť taký nedokonalý človek panovníkom svetovej ríše – Byzancie?
Síce aj Tomáš bol mrzákom, ale jeho krívanie bolo pre ľud predsa len znakom menšej dedičnej zaťaženosti, ako bola cisárová vrodená porucha reči, a tak už len z tohto dôvodu sa mnohí muži priam hrnuli do jeho povstaleckej armády. Nie však Georgiov otec. Ten bol a aj zostal až do posledného dychu verným prívržencom a statočným vojakom jeho majestátu cisára Michala II.
# # # # # # # # # # # # #
Keď Georgios už dospieval a jeho detská náklonnosť k Irene sa premenila na horúcu lásku muža k žene, pričom aj ona jeho lásku opätovala, tak sa všemožne snažil prísť k majetku, aby si potom už ako majetný človek - plne rešpektovaný - mohol dovoliť požiadať o ruku dievčaťa z vysokopostavenej zámožnej rodiny. Spočiatku aj on - podobne ako jeho otec – zastával názor, že to, čo robí krivý Tomáš je ťažký prečin proti majestátu cisára. Avšak neskôr celú záležitosť začal vidieť inakšie a diferencovanejšie. Pochopil, že v takej obrovskej a veľmi komplexne fungujúcej ríši, akou Byzancia bola, musí nevyhnutne prichádzať aj k politickým rozporom a zložitým spoločenským situáciám, a tým aj k úkladom a v krajnom prípade aj k vzburám.
Pokračovanie nasleduje
