Georgios a jeho ľudia išli ďalej a pristavili sa pri inom veľkom hlúčiku ľudí, kde sa zas iní dvaja hlasno a divoko pritom gestikulujúc rukami dohadovali o cene dvoch oviec. Anastázius bol nesmierne uveličený všetkým čo okolo seba videl a pozoroval. Bolo to pre neho ako neskutočná rozprávka.
Za tých niekoľko dní, čo sa s karavánou svojho otcovského dobrodinca dostal od osady Avarov až do týchto končín prežil a mohol pozorovať a skúsiť toľko neobyčajných vecí, aké si počas života v Drevni nedokázal ani len predstaviť. Veď akoby aj mohol.
Tam bol život monotónny a každý deň videl tých istých niekoľko ľudí a to isté okolie a niekoľko drevených domov ich osady.
Nové nevšedné dojmy rýchlo vytláčali smutné a ťaživé spomienky na krvavú tragédiu v jeho dedine, a tak bledli čoraz viac.
Medzičasom prišli na miesto, kde sedliaci vo veľkom ponúkali syry, maslo, kozy,ovce, sliepky, husi, cibuľu, cesnak, kapustu, zemiaky a rôzne ovocie.
Samozrejme, že tu bolo postarané – ako obvykle pri takých príležitostiach - aj o zábavu. Pričinili sa o to akrobati, žongléri, kúzelníci, šašovia, muzikanti i tanečníci. Chlapca najviac očarovali žongléri a napokon ho Georgios musel takmer nasilu odtiaľ odviesť, lebo najradšej by tam bol ostal až do konca ich predstavenia. Toľko času ale nemali.
Na záver ich návštevy v Pripeti mu kupec kúpil ako hračku malého maľovaného dreveného koníka a niekoľko sladkostí. Anastázius, dojatý jeho pozornosťou, mu uchopil ruku, pobozkal ju a niekoľkokrát vďačne opakoval: „Efcharisto, efcharisto – ďakujem, ďakujem.“
Neskoré poobedie ich našlo už opäť sedieť na voze a ich karavána sa uberala ďalej pozdĺž Dunaja. Anastázius sa rýchlo zlepšoval v gréčtine a v bežných veciach každodenného života sa v nej už celkom dobre dohovoril. Kupec bol čoraz viac nadšený nadaním a múdrosťou chlapca.
V Solúne mal možnosť poznať viacero múdrych detí z bohatých rodín a aj počas svojich potuliek svetom, postretol niekoľko nadaných detí, ale tento slovanský chlapec ich všetky svojou bystrosťou predstihol. I jeho syna, ktorý už nežil, pokladali všetci za veľmi múdreho. Ale už teraz si Georgios bol istý, že Anastázius ho raz predstihne.
# # # # # # # # # # # # #
Prvá ríša Bulharov, založená v roku 679 bola už pomerne vyspelým štátnym útvarom, ale až v roku 681 ju Byzancia uznala oficiálne. Jej usporiadanie bolo feudálne. Na čele ríše stál chán, ktorého podporovali a mu slúžili šľachtickí boljari. Časť jej sedliakov žila slobodne a zvyšok boli otroci ústrednej vlády a boljarov.
Bulhari mali podobne ako Slovania svojich vlastných bohov, ale z pohľadu kresťanov boli pohanmi. Niektorí ich cháni kresťanov kruto prenasledovali. Obrat v tomto smere priniesla až vláda bulharského kráľa (už viac nie chán vládol Bulharom) Borisa I. , ktorý vládol v druhej polovici deviateho storočia, a tak bol súčasníkom Rastislava i Svätopluka.
Tento panovník presadil vo svojej krajine, aby sa príslušníci jeho národa dali pokrstiť a sa stali kresťanmi. Ich kresťanstvo bolo byzantsko-ortodoxné. V časoch kráľa Borisa boli Bulhari už z časti slavizovaní. So šírením kresťanstva v Bulharsku slavizovanie naberalo na intenzite a v 10. storočí možno už o Bulharoch hovoriť ako o slovanskom národe. V tom čase sa už stali významným faktorom v Európe. Už Rastislav i franský panovník Ľudovít vyhľadávali s nimi priateľský kontakt.
Hoci vzťahy medzi Bulharmi a Byzanciou boli v časoch, keď Georgios a Anastázius tiahli s karavánou do Solúna dosť napäté, vládlo medzi nimi prímerie, a tak sa zo strany Bulharov nemali čoho obávať.
# # # # # # # # # # # # #
Dunaj už konečne ostal za nimi a čoskoro celkom zmizol za ich chrbtami. Karavána teraz tiahla okolo makedónskej rieky Moravy, smerom na juh. Z rovinatého kraja sa dostali do kopcovitéhio a pahorkovitého terénu a čím ďalej postupovali, tym vyššie kopce sa okolo nich týčili.
Anastázius videl po prvý krát v živote vysoké ozrutné vrchy. Doma, v Drevni, si myslel, že celý svet je len rovina, lebo u nich nebolo ani najmenšieho kopčeka.
Morava bola menšia rieka ako Tisa a v priebehu ich ďalšej cesty sa čoraz väčšmi zužovala. Georgios chlapcovi povedal, že keď prídu do blízkosti, kde rieka pramení, tak už nebudú ďaleko od jeho rodného mesta Solúna, ktoré sa malo stať novým domovom Anastázia.
Konečne prišiel deň, keď prekročili hranice Byzancie a ľudia, ktorých teraz cestou stretávali, ich zdravili v reči, ktorej Anastázius už celkom dobre rozumel:
„Kali mera“ a oni im odpovedali tiež: „Kali mera.“
pokračovanie nasleduje
