Netrvalo dlho a prišli k veľkému domu kupca Kotopoula. Nachádzal sa v strede druhého pahorku na východ od prístavu. To boli už, pochopiteľne, dávno von zo štvrte chudobných a všake vôkol nich boli prepychovo vyzerajúce luxusné víly i paláce.
Zabúchali na vkusnú, pekne zdobenú bránu, s typickými byzantskými motívami vtedajšej epochy. Krátko na to im otvoril bránu dobre oblečený služobník a keď mu Anastázius povedal, kto je a prečo prichádza, tak ich požiadal, aby ho sprevádzali a viedol ich do domu, kde ich usadil v prijímacej hale a išiel ich ohlásiť.
Kirios Kotopoulos nebol v dome prítomný, a tak ich prijala jeho žena, kiria (pani) Theodora. Oboch srdečne privítala a zaviedla do veľkého salónu. Po obligátnom zdvorilostnom rozhovore okolo ich plavby do Konštantinopolu, sa Filialos zdvihol a potom ako sa odporúčal panej domu, tak sa rozlúčil s Anastáziom.
Vyobjímal ho ako vlastného syna a do jeho nového života mu zaželal veľa šťastia a úspechov.
Keď už kráčal rýchlym krokom ulicou naspäť do prístavu, tak mladý muž, ktorý ho odprevadil pred dom, pozeral za ním clivo, až kým mu nezmizol z dohľadu. Lebo ich sympatie boli obojstranné a aj on si obľúbil drsného, ale voči nemu láskavého a priateľského muža.
# # # # # # # # # # # # #
Odo dňa, keď Anastázius prišiel do Konštantinopolu, prešli už tri roky. Už dávno nebýval v dome kupca Kotopoula. Žil už takmer dva roky u slávneho byzantského lekára a vedca Johanna z Kapadokie. Ten Anastázia už po polroku jeho štúdií na preslávenej univerzite Magnaure, keď ho bližšie spoznal, zavolal bývať k sebe, do svojho domu.
Johannovi sa veľmi zapáčila nesmierna a nikdy neuhasínajúca dychtivosť solúnskeho mladíka po všetkom čo súviselo s lekárskou vedou, filozofiou a prírodnými vedami.
Veď Johannes z Kapadokie nebol len skvelým a vychýreným lekárom, ale aj znamenitým prírodovedcom a filozofom. Túto v tých časoch neobvyklú kombináciu povolaní a či záujmov obdivoval aj mladík Anastázius a preto sa veľmi usilovne vzdelával práve v týchto disciplínach.
To však nebolo všetko, čo mladého muža zaujímalo. Od Fotia sa Johannes dozvedel, že Anastázius bol v Akadémii Magnaura poslucháčom všetkých siedmich dôležitých predmetov, ku ktorým patrila aj matematika, astronómia a teológia.
V priebehu troch rokov, ktoré v Konštantinopole prežil, sa vyvinul na veľmi pekného a príťažlivého muža, na ktorom s úľubou, ale väčšinou len ukradomky a na moment (dbajúc pritom na prísnu byzanatskú morálku, ktorá bola voči mladým ženám veľmi tvrdá) spočinuli oči mnohých mladých krásavíc. Vynikal ušľachtilosťou a výraznými mužnými črtami a samozrejme v neposlednom rade aj svojou, na svoj mladý vek, neobyčajnou múdrosťou. Mal veľké, mierne snivé modré oči a veľmi husté vlasy, ktoré stratili svoju pôvodnú, výrazne plavú farbu z detstva a sfarbili sa viac do hneda.
Mnohé na jeho zovňajšku naznačovalo, že musel mať slovanské gény. On sám to však ani len netušil a tí ľudia, ktorí vedeli, že jeho otcom je známy solúnsky podnikateľ, by to nikdy nepredpokladali.
Raz ráno, jedného príjemného letného dňa Anastázius opustil veľmi skoro dom Johanna z Kapadokie a rezko krášal Uličkou kašľa do Akadémie. Zamýšľal navštíviť Fotiovu prednášku, ktorý ju preložil len včera na skorú raňajšiu hodinu, lebo pred obedom chcel isť do prístavu. V ten deň očakával príchod svojho dávneho dobrého priateľa, učeného Demetera z ostrova Rhodos.
Fotios mal na pláne prednášku o starogréckej astronómii, a to na tému o záhadnom tajuplnom poznaní Proklovej astronómie, o ktorej sa v Byzancii už len veľmi málo vedelo. A čosi také nechcel Anastázius v žiadnom prípade zmeškať.
Univerzita Magnaura stála na najvyššom pahorku mesta a bolo možné odtiaľ vidieť všetky tri moria obklopujúce hlavné mesto Byzanci- Pravdaže o tzroch moriach môžeme hovoriť len v tom prípade, ak za mote považujeme aj Zlatý Roh. Ale starí obyvatelia Byzancie sa radi chválili tým, že ich mesto leží pri troch moriach.
Anastázius medzičasom spoznal Konštantinopol takmer ako vlastnú dlaň a už prešiel skoro každou jeho uličkou. A dobre si bol vedomý toho, že toto veľkolepé mesto na Bospore jedinečným spôsobom koncentrovalo moc, bohatstvo a kultúru celej ríše a ešte ju aj umocňovalo a vyžarovalo do celého sveta. V priebehu troch rokov mal mnohokrát možnosť pozorovať, že Konštantinopol priťahoval ako neodolateľný magnet nielen ľudí z provincie a iných blízkych i vzdialených byzantských miest, ale aj cudzincov zo všetkých krajín sveta.
Byzantský cisár mal v Konštantinopole rezidenciu ako miestodržiteľ Boha na Zemi a patriarcha ortodoxného kresťanstva odtiaľ šíril slávu byzantskej viery do celého sveta. Už len samotná táto skutočnosť prepožičiavala mestu absolútne výnimočné postavenie vo vtedajšom svete. K tomu bolo treba pripočítať aj obrovský hospodársky potenciál, ktorý bol v Konštantinopole sústredený a ktorý neustále narastal.
# # # # # # # # # # # # #
Mladý muž si aj tento raz – tak ako to často zvykol robievať pred návštevou prednášok – zašiel do prekrásnej Hagie Sofie (chrám Božej múdrosti), kde veľmi rád rozjímal a sa modlieval, prípadne len nejaký čas zotrval v nemom obdive nad jej jedinečnou architektúrou a umeleckou krásou.
Nádherná mohutná kopula chrámu už zdiaľky dominovala nad siluetou mesta. Hagiu Sofiu dal postaviť cisár Justinian, ktorý bol známy svojím obdivom pompéznych veľkolepých a preto aj nákladných stavieb. Dal ich postaviť niekoľko, a to nielen v Konštantinopole, ale aj na rôznych miestach v ríši. Budoval okrem krásnych chrámov aj pevnosti a cesty. Ale predovšetkým jeho stavby i vojny, ktoré viedol, priviedli krajinu takmer - a to napriek obrovským prijímom – na pokraj finančného úpadku.
Pokračovanie nasleduje
