2. časť: Dejiny Ruska v skratke – mali by sme ich poznať všetci,

lebo kto ich nepozná, nemá právo, plný predsudkov, hovoriť o Rusku neobjektívne len negativisticky!

Jednotný štát Rusko neexistoval ešte ani v 13. storočí, keď povážlivo narastala moc Tatárov. Rusko bolo v tom čase ovládané niekoľkými veľkokniežatmi, ktoré navzájom súperili. Tatári pod vedením Džingis Chána porazili spojenecké vojsko veľkokniežat úplne zničujúco a kyjevské Rusko sa ocitlo v ich područí. Batu Chán, jeho vnuk, založil na ruskom územi tatársky štát Panstvo zlatej hordy, ktorý trval od roku 1238 až do roku 1480.

Od roku 1330, hoci pod tatárskou okupáciou, tak v Moskve, ktorá sa stala centrom „ruskosti“, sa už postupne začala vyvíjať idea štátu Rusko.

Ale až Ivan III., Veľky (1450 – 1505) je de facto zakladateľom jednotného veľkého štátu Rusko a dáva si titul: Cár celého Ruska.

V roku 1547 sa Ivan IV., Hrozný (1533 – 84) dal korunovať za cára veľkého Ruska. V jeho poverení zaberú donskí kozáci, pod vedením atamana Jermaka, rozsiahle sibírske územia za Uralom.

Keď v roku 1605  nečakane zomrel legendárny cár Boris Godunov, tak v rokoch 1605 – 1614 nastalo obdobie nepokojov a chaosu. Prepukli boje o moc, čo využije Poľsko a jeho armáda vtrhne do Ruska a v roku 1610 obsadí na dva roky Moskvu, a tak začiatky dlhodobého nepriateľstva medzi susedmi, vyšli z Poľska.

Ešte v roku 1613 bol zvolený za cára Michal Fjodorovič Romanov, prvý z dynastie Romanovcov. Jeho politka bola poznačená vojenskými konfliktami s Poľskom, ktoré sa mu napokon podarilo ukončiť v roku 1634 zmluvou o tzv. Večnom mieri. Tá ale bola po niekoľkých desaťročiach už len zabudnutým papierom.

Rusko bolo až do roku 1682 pokladané za najzaostalejšiu krajinu Európy. Tento rok sa ale stal medzníkom v jeho dejinách a v jeho rozvoji.

V roku 1682 sa stal cárom sedemnásťročný mladík, Peter, ktorý vošiel do dejín ako Peter I.,Veľký, a stal sa najvýznamnejším ruským vládcom. Zomrel v roku 1725. Bol zakladateľom Petrohradu v roku 1703. Jeho zásluhou sa Rusko v základoch začalo meniť a modernizovať. Platilo to veľmi výrazne aj pre jeho armádu. Jedným z veľkých činov Petra bolo zachránenie Ruska v roku 1709 v bitke pri Poltave, keď zvíťazil nad najsilnejšou európskou armádou vtedajšej európskej veľmoci, Švedska. To Rusku chystalo podobný osud ako neskôr Napoleon.

Len o 37 rokov neskôr prišla na cársky trón žena, ktorá ako osobnosť v ničom nezaostávala za Petrom Veľkým. Bola to nemecká kňažná Sophie Auguste von Anhalt-Zerbst. Aby sa stala manželkou cára Petra III., prestúpila na ortodoxnú vieru a prijala meno Katarína Alexejevna. Obdivuhodne rýchlo sa naučila výborne ťažký ruský jazyk. Po smrti Petra III. nastúpila na trón a dejiny ju poznajú ako Katarínu II.,Veľkú. Obdivovala Petra Veľkého a pokračovala v jeho započatej ceste.

pokračovanie nasleduje