„Tak teda počúvaj moju dobre mienenú a úprimnú radu. Aj keď to nebudeš rád počuť, tak jediná možnosť pre vás, aby ste prežili, spočíva v tom, aby ste sa zriekli vášho lúpežného spôsobu života a stali sa poslušnými poddanými byzantského cisára. Ak tak urobíte, tak cisár vám daruje rozsiahle územia. Predpokladám, že niekde na severovýchode našej ríše, kde budete môcť uplatniť obe vaše prednosti – vojenské remeslo a chov dobytka. A cisár vám bude vďačný, keď tam budete pomáhať chrániť Byzanciu pred nájazdami jej nebezpečných nepriateľov z Malej Ázie.
Chcem ešte zdôrazniť, že moja rada je naozaj nezištná a ak ju budeš nasledovať, tak sa povodí dobre všetkým avarským kmeňom, ktoré ešte prežili, lebo ťa budú istotne nasledovať.“
Timur chvíľu mlčky pozeral do ohňa, kde sa ešte pieklo mäso a potom sa obrátil ku Georgiovi a temperamentne gestikulujúc povedal:
„Čosi také je pre nás Avarov nemysliteľné. Musel by som v sebe potlačiť všetko čo je vo mne. Nie, nehovorím dobre. Je to ešte horšie, lebo by som musel zo svojho vnútra vytrhnúť všetko to, čo ma robí Avarom. Musel by som zaprieť a zradiť moju avarskú krv, naše dávne tradície a náš spôsob života – slobodu a koristníctvo. Potom by som však prestal byť Avarom a stal by som sa neslobodným otrokom. Alebo, ako si ty povedal, stal by som sa poslušným poddaným tvojho cisára. A tak by sa viedlo aj všetkým mojím súkmeňovcom. My však chcme žiť náš vlastný život – život slobodných a hrdých Avarov.
Nie, priateľ môj, Georgios. To nemôžeme a nechceme nikdy. Naši mŕtvi predkovia by sa zhrozene obracali v hroboch. Hoci je tvoja rada dobre mienená, nie je dobrá pre mňa a pre mojich ľudí. Nebojíme sa nijakých Slovanov . Keď sem prídu, tak si s nimi zmeriame sily a keď nás porazia a zničia, tak to prijímeme ako nevyhnutnosť nášho dobrodružného osudu. Ako sme žili, tak aj zahynieme – ale v slobode.“
# # # # # # # # # # # # #
Bola už neskorá noc, keď byzantskí kupci ukončili svoj rozhovor s Timurom. Georgios sa odobral do jurty, ktorú mu pridelil Timura a kam ho sprevádzal. Obloha bola jasná, vzduch teplý a hviezdy žiarili tak jasne, akoby boli celkom blízko nad ich hlavami. Georgios vzhliadol k oblohe a chvíľu uprene pozoroval hviezdy a potom potichu, sám pre seba, povedal vo svojej reči: „Ine xasteria, to asteria jalisum, ke den kani kasolu krio.“
„Čo si to povedal v tvojej reči? Všetky vaše reči v Európe sú akési podivné, pre naše uši nie veľmi príjemné. Reč Frankov i Slovanov mi znejú ako strašná skomolenina. Máte ich veľa a vôbec sa navzájom nepodobajú. Tam, odkliaľ sme prišli my Avari, tam sa všetky reči podobajú. Preto sa navzájom všetci dorozumieme. Musím ale priznať, že to čo si pred chvíľou hovoril, znelo napodiv pekne.“
Georgios sa pousmial nad filozofovaním Avara a v duchu mu dal za pravdu, že by to v Európe bolo jednoduchšie, keby všetci hovorili najstaršou a najkultúrnejšou rečou, ktorou hovorili starí grécki mudrci a ktoru sa hovorí len v Byzancii – po grécky. Aj v tom mu dal za pravdu, že ani reč Frankov ani reč Slovanov neznie pre uši príjemne. Rozhodne to však neplatilo pre nádhernú gréčtinu, jeho materčinu. A tak mu odpovedal trochu uštipačne:
„Keby si sa lepšie a dlhšie započúval do našej reči, tak by sa ti určite zapáčila.“
Potom mu preložil do jeho reči, ktorú sa v priebehu rokov, čo robil obchody s Avarmi, celkom dobre naučil:
„Tá veta, ktorej zvuk sa ti celkom páčil, znamená v tvojom jazyku toto – obloha je celkom jasná, hviezdy žiaria, no napriek tomu nie je vôbec chladno.“
„Hm, takže o hviezdach si hovoril“, poznamenal Timur a vzhliadol hore k oblohe a po chvíli dodal:
„My, Avari, ako synovia nekonečne rozľahlých stepí, kde nie je nič iné, len hviezdy nad hlavou, máme k nim veľmi blízko a náš zrak putuje k nim každú noc. Ako len často som počas nocí, keď sme tiahli šírymi stepami, hľadel hore k hviezdam a pýtal sa sám seba ale i v našich osadách múdrych starcov, prečo hviezdy svietia a kto im dal svetlo. Nikto nevedel odpoveď.
Povedz mi Georgios, čo o nich viete vy, ktorí sa pokladáte za najmúdrejších ľudí na svete. Našli ste odpoveď na to, prečo svietia a ako sú ďaleko?“
„Ak považujem starých Grékov za praotcov našej byzantskej kiultúry, tak ti musím povedať, že mudrci môjho národa sa zaoberajú už takmer 1500 rokov veľmi učeným spôsobom všetkým čo nás obklopuje tu, na zemi, i tým čo je hore na oblohe, teda hviezdami. Celému priestoru, kde sú hviezdy, dali pekné meno – pomenovali ho kozmos.
Poviem ti niečo aspoň o jednom našom slávnom učencovi, ktorý vedel o kozme veľmi veľa. Tak veľa ako málokto. Jeho meno bolo Hipparchos. Ten vypočítal ako ďaleko je od nás Slnko i Mesiac. Slnko bolo pre neho hviezdou, ako aj ostané hviezdy na nebi. Zistil, že Mesiac je od nás vzdialený približne tridsať zemských priemerov. Aby si to aspoň trochu porozumel, tak ti poviem, že iný grécky mudrc, ktorý sa volal Erathostenes, zistil, že Zem je guľa a jej priemer vypočítal na veľa tisíc štadiónov. Ale ešte musíš vedieť aj to, že dĺžka jedného štadiónu znamenala dĺžku antického gréckeho štadiónu, kde starí Gréci ako veľmi športový národ usporadúvali svoje slávne olympijské hry.
No a Slnko je podľa Hipparcha od nás ešte oveľa viac vzdialenejšie ako Mesiac. Hipparchos určil jeho vzdialenosť od Zeme na 570 zemských priemerov, a......“
„Georgios, priateľu môj“, skočil mu do reči Timur a pokračoval:
„Stačí mi, naozaj mi stačí, čo si mi povedal. Netráp ma už ďalej pred spánkom s takými ťažkými múdrosťami. Nerozumiem z toho veľa a uznávam, že vy, Byzantínci, musíte byť naozaj najmúdrejším národom na svete, keď dokonca aj ty, ako kupec, vieš o veciach, o ktorých ani najmúdrejší z Avarov vôbec nič nechyroval.
Ale prv, ako sa rozlúčime, mi povedz ešte jedno. Čo hovoria vaši mudrci o tom, čo sú hviezdy.“
pokračovanie nasleduje
