Na záver im Svätoň porozprával ako ho dvaja Avari po vyvraždení všetkých obyvateľov našli ukrytého v jednom dome a rozhodli sa ho nezabiť, ale priviesť ho k ich náčelníkovi. Ten mu daroval život a neskôr ho predal byzantskému kupcovi Georgiovi, s ktorým sa dobre poznal.
A tak sa začal jeho život Byzantínca v rodine Georgia. Jeho noví rodičia sa potom postarali o to, že z jeho mysle celkom zmizla spomienka na jeho pôvod. Urobili to s dobrým úmyslom, aby zabudol na hrôzu, ktorú prežil.
Ukončil svoje priam neuveriteľné rozprávanie tým, že povedal, že v novej rodine celkom zabudol na krvavú tragédiu svojho skorého detstva a tak sa vytratila z jeho vedomia aj jeho rodná reč, a to až do dnešného dňa, keď sa stal zázrak, že sa na všetko opäť rozpamätal a znova vedel hovoriť aj svojou slovanskou rečou.
Konštatín, Metod i Fotios ohromení tým čo počuli a zažili, len mlčali. Bola to pre nich doslova neuveriteľná historka. A mlčal aj Anastázius-Svätoň.
Napokon ako prvý prehovoril Konštantín:
„Je nepochybné, milý môj Svätoň, že tvoj život odteraz nadobudol nielen iný zmysel a novú kvalitu, ale veľmi pravdepodobne sa zmení aj jeho smerovanie, lebo sa v tebe prebudila celkom nová a úplne iná identita, ako si mal dosiaľ.
Čo zamýšľaš teraz urobiť? Nastala v tebe – v tvojej duši - ale predovšetkým v tvojej hlave, obrovská zmena.
Práve sa začína tvoj nový život a v tomto novom živote už nič nebude také, ako to bolo po celé roky, a to podčiarkuje aj to, že si zavrhol meno Anastázius, pod ktorým ťa všetci poznali, uznávali a pre tvoju silnú a múdru osobnosť ťa cez toto meno aj veľmi obdivovali a rešpektovali.“
Po týchto slovách sa Konštantín spýtavo pozrel na mladého muža stojaceho zamyslene pred ním a v jeho očiach sa dalo čítať, že dobre tuší, čo Svätoň teraz povie.
Ten sa celkom nebadane pousmial a riekol:
„Premúdry Konštantín, ty istotne nielen tušíš, ale určite už dobre vieš, kam ma povedie teraz ďalšia cesta mojím životom.
Je predsa jasné, že odídem z Byzancie. To je moje pevné a neotrasiteľné rozhodnutie. A z neho môže vyplynúť len jediná konzekvencia.
Vrátim sa tam, kde sa zrodili moje korene – moje slovanské korene. Nemilosrdný osud spôsobil, že o nich vôbec nič neviem. Ale ten istý osud bol svojím spôsobom ku mne aj milosrdný – veď sa postaral, že z mojej hlavy dieťaťa zmizli všetky spomienky na krvavé násilie, ktoré vykynožilo celú moju rodinu a všetkých obyvateľov osady, kde som uzrel svetlo sveta. Tento osud mi doprial aj nových skvelých a láskavých rodičov, ktorí mi pre môj život dali nesmierne veľa a vychovali ma ako Byzantínca. Som im za to nadovšetko vďačný a nezabudnem im to do smrti.
Všetky tieto spomienky na strašný deň v detstve sa vrátili až do hlavy dospelého muža, ktorý dokáže zniesť krutú a krvavú pravdu o jeho detstve. Preto teraz chcem spoznať krajinu, ktorá je mojou otčinou a taktiež chcem spoznať aj jej ľudí – mojich slovanských bratov a sestry.“
Pokračovanie nasleduje
