„Isté dávne udalosti z môjho života, o ktorých som už nič, ale vôbec nič nevedel, sa až teraz vrátili späť do mojej hlavy. A môžem sa na ne rozpamätať.
To všetko je také zvláštne a podivuhodné, najmä v súvislostiach s mojím celým životom, že by sa dala o tom napísať kniha.
Teraz ale konečne viem, kto som naozaj a aj to, kto som už vždy bol – vždy od môjho narodenia. A teraz viem aj to najdôležitejšie - viem, kam pôjdem a viem aj to, kde patrím. Vrátim sa tam, kde som uzrel svetlo sveta, tam , kde som sa narodil. Už som sa rozhodol, pôjdem s vami na Veľkú Moravu.
Tam chcem žiť a tam chcem pre svoj národ pracovať. A odtiaľ chcem raz, keď príde môj čas, odísť z tohto sveta. Len tam chcem zložiť do rodnej zeme moje kosti a moju dušu tam odovzdať Pánovi Nebies, nášmu Stvoriteľovi.
Veď predsa tam žili a zahynuli krutou smrťou moja drahá matka i môj otec a moje milované sestry.
Teraz už jasne cítim a dobre viem, že Veľká Morava je pre mňa tou najkrajšou a najvzácnejšou zemou pod slnkom.
Tiež cítim aj to, že Pán Najvyšší mi preto otvoril oči a osvietil môjho ducha vrátiac mu všetky spomienky na udalosti, keď som tam ešte žil, aby som teraz mojej vlasti odovzdal všetko to, čo som sa naučil a nebolo toho veru málo.
Veľká Morava sa teraz stane mojou staro-novou domovinou, z ktorej už nikdy nikde neodídem. A keď ma Pán povolá ku sebe, stane sa aj mohylou mojich kostí.“
Keď Anastázius prestal hovoriť a pozrel do tvárí mužov pred ním, tak zbadal, že mali v očiach slzy a on ich vo svojich očiach už tiež hodnú chvíľu cítil.
Všetci traja pociťovali veľké dojatie. Odrazu a bez slov, celkom spontánne, obaja Slovania Anastázia vrelo objali a stískali mu ruky.
Dvaja slovanskí veľmoži pochopili, že sa stali svedkami nevšedného a jedinečného návratu strateného slovanského syna do jeho dávno zabudnutej vlasti.
A hoci jeho telo bolo od nej ešte veľmi vzdialené, jeho duša sa do nej už navrátila.
# # # # # # # # # # # # #
Medzičasom sa už skončila slávnostná rozlúčka popredných členov veľkomoravského posolstva s cisárom Byzancie a slovanskí veľmoži prichádzali na nádvorie. Uprostred nich kráčali spolu s Fotiom v živom rozhovore aj vysokoučení bratia Konštantín a Metod.
Prišli k Anastáziovi a Fotios ich navzájom predstavil. Anastázius sa bratom hlboko uklonil a potom sa obrátil ku Konštantínovi a opýtal sa ho, či mu môže položiť jednu otázku.
Ten sa blahosklonne usmial, položil mu ruku priateľsky na rameno a povedal:
Pokračovanie nasleduje
