Keď sa Anastázius ráno prebudil, tak keď si chcel spomenúť na svoj podivný a veľmi dramatický sen, akokoľvek sa aj namáhal, tak dokázal z neho vytiahnuť a oživiť už len nepatrné útržky, ktoré mu však nedávali žiadny súvis.
Jediné čo si z toho zvláštneho sna veľmi dobre pamätal – a práve tomu sa divil – bolo len to, že v noci si viackrát vo sne opakoval akési slovo, ktoré mu bolo úplne neznáme, lebo ho nikdy predtým nepočul.
Ešte na niečo zo svojho sna sa dokázal rozpamätať.
V sne sa mu zjavil nejaký muž, ktorý sa priam na nerozoznanie podobal na jedneho zo slovanských poslov kráľa Rastislava.
A toho tvár si zapamätal preto tak dobre, lebo ten sa zas nápadne podobal na neho.
Vstal z postele a podišiel k veľkému oknu priestrannej miestnosti a otvoril ho. Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a vyklonil sa z okna a pozeral na širokú ulicu plnú náhliacich sa ľudí.
Odrazu pocítil silné nutkanie, aby sa vybral hneď teraz do paláca, a to skôr ako slovanské posolstvo odíde na ďalekú spiatočnú cestu do svojej vlasti.
Niečo v ňom, nejaký vnútorný hlas mu hovoril, že je pre neho veľmi dôležité, aby sa bezpodmienečne porozprával s mužmi kráľa Rastislava.
Vôbec si nevedel vysvetliť čo sa s ním deje a čo je to za sila, ktorá ho núti, aby išiel za nimi a s nimi rozprával. Vedel len to, že sa hneď vydá na cestu za nimi a naplánované stretnutie s Melinou opäť odsunie na neskôr.
Nemal ani len najmenšiu predstavu, o čom sa s nimi chce rozprávať – cítil v sebe len jedno, a to bolo, že stoj čo stoj s nimi musí hovoriť.
A bol to len jeho vnútorný hlas čo mu hovoril, že stretnutie s nimi bude mať v sebe niečo nesmierne osudové, niečo rozhodujúco dôležité v jeho živote.
# # # # # # # # # # # # #
Keď Anastázius spoločne s Fotiom, ktorého stretol v blízkosti cisárovho paláca, prišiel na jeho nádvorie, tak tam bol už veľký ruch a prípravy na odchod slovanského posolstva z Konštantinopolu boli už takmer ukončené.
Poslovia mali za sebou dlhý a rušný pobyt v Byzancii, vyplnený nespočetnými zážitkami, ale i povinnosťami.
Na mužoch bolo vidieť na ich tvárach veľkú spokojnosť a zadosťučinenie, že splnili svoju úlohu a že prosba ich kráľa, ktorú predniesli cisárovi Michalovi, bola vyslyšaná. Dosiahli to, prečo do Konštantipolu prišli.
Cisár Michal akceptoval Veľkú Moravu, tak ako mu to poslovia v mene Rastislava navrhli, ako svojho budúceho spojenca. Na dvore, ale i všade v meste sa im dostalo zdvorilé zaobchádzanie a i patričné uznanie a rešpekt.
Rastislavovi prinesú mnoho darov od cisára, ako aj jeho písomnú správu, v ktorej mu okrem iného tlmočí svoju priateľskú náklonnosť a zhovievavú dobroprajnosť.
Pokračovanie nasleduje
