Musíš vedieť Anastázius, že cisár Michal si naše rady nielenže pozorne vypočul, ale si ich aj plne vzal k srdcu a na cisárskom dvore sa im nielen počas slávnostnej audiencie, ale najmä aj neskôr dostalo – cisár s nimi totiž hovoril ešte dvakrát – skutočne najvyšších pôct, ako sa to robí len v prípade mimoriadne významných posolstiev.
Poslovia z Veľkej Moravy boli veľmi prekvapení a ohromení vznešenosťou, bohatstvom a prepychom reprezentačných siení paláca. A dávali to aj úplne otvorene najavo.
Nevedeli, kam sa majú skôr pozerať.
Na druhej strane, veď predsa podobne sa viedlo už aj poslom z iných krajín. Naša Byzancia je jednoducho neprekonateľná, a to v každom ohľade.
Michal sa k Slovanom správal naozaj veľmi blahosklonne a na naše odporúčanie aj veľmi žičlivo. To nebýva vždy jeho zvykom. Prejavil nápadnú a pre neho v takýchto prípadoch neobvyklú radosť nad prinesenými darmi a poslom prisľúbil, že splní prosbu ich kráľa.
No a zajtra sa s týmito milými ľuďmi z Veľkej Moravy budeme už lúčiť.“
# # # # # # # # # # # # #
Bolo už neskoré popoludnie, keď Anastázius odchádzal od Johanna. Cestou do centra mesta musel neustále myslieť na všetko, čo mu múdry starec práve porozprával o slovanských posloch, a najmä jeho pochvalné slová o Slovanoch zanechali v ňom hlboký, neobyčajne silný dojem.
Uvedomil si, že ale to všetko veľmi ostro kontrastovalo s tým, čo mu svojho času, keď ešte bol dieťatom a neskôr i dorastajúcim chlapcom, rozprávali o Slovanoch jeho otec i učený Eutymios.
A z ich úst to vtedy znelo – keď si teraz na to spomínal - akosi naliehavo. Prečo to ale len tak robili?
A najmä mienka jeho učeného starého múdreho solúnskeho učiteľa o Slovanoch sa predsa nemohla a nemala tak kontrastne odlišovať od toho, čo mu o nich teraz rozprával Johannes!
Premýšľal zamyslene v čom to len mohlo tkvieť, že sa mu tak naliehavo snažili obaja nahovoriť o Slovanoch čosi celkom iné – a nebolo to vonkoncom nič dobrého, čo mu rozprávali.
To, čo mu vtedy o Slovanoch rozprávali, vyznelo veľmi v ich neprospech. Opisovali ich ako veľmi zlých, zákerných a krvilačných netvorov, ktorí nemali vôbec nijakú kultúru a boli len hrubí, neotesaní a zaostalí barbari.
Mohlo to byť len preto, že z nejakého, pre neho v každom prípade nepochopiteľného dôvodu ho takým spôsobom chceli odradiť od toho, aby im nikdy nevenoval ani len najmenšiu pozornosť a aby o nich nikdy neprejavil nijaký záujem?
Ak by to tak bolo naozaj, tak prečo tak mali robiť, aký by mali k tomu dôvod?
To celé predsa nedávalo vôbec nijaký zmysel. Obaja boli veľmi korektní a spravodliví ľudia.
Akokoľvek premýšľal a o tom uvažoval, nenachádzal žiadnu odpoveď. A tak prestal na to myslieť a radšej užíval dynamiku života všade okolo seba, keď ďalej kráčal svojím milovaným mestom.
Pokračovanie nasleduje
