14. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie
17.03.2017 17:24Zhrozeným mužom na plti neostalo nič iné ako veslovať ďalej, až kým sa nedostali na breh, odkiaľ tragédiu bezmocne pozorovali ich ostatní druhovia. Velenie nad tlupou prebral okamžite Timur a hneď aj vymenoval dvoch svojich zástupcov. Avari, hoci boli šokovaní zo straty Daguza i Tarika, tak sa vydali okamžite na cestu domov.
Tentoraz ich ulúpena korisť stála nezvykle veľa avarských životov a doma sa budú musieť postarať o mnoho vdov a sirôt. V jeden deň zahynuli obaja ich udatní velitelia. To sa im ešte nikdy nestalo. Ich kone klusali bez svojich pánov uprostred ostatných jazdcov.
Nejeden z bojovníkov mal pocit, že ich smrť súvisela nielen s hnevom slovanských bohov, ale aj so zajatým slovanským chlapčaťom.
Také myšlienky sa prevalovali aj v hlave Timura. Keby nebol plne rešpektoval príkaz svojho mŕtveho veliteľa, ktorý bol už oddávna aj jeho blízkym druhom, tak by ho okamžite bol dal zabiť. Neurobil to ale preto, lebo to okrem toho vnímal aj ako jeho symbolické posledné prianie na tomto svete.
Urobil ale jedno dôležité rozhodnutie. Ako rýchlo to len bude možné, tak ho predá do otroctva. Bol si istý, že jeho trvalá prítomnosť by Avarom prinesla len ďalšie nešťastie.
# # # # # # # # # # # # #
Bolo už neskoré popoludnie, keď sa konečne začali na horizonte ukazovať obrysy ich avarskej osady. Husté a rozlahlé lesy už boli za nimi a cváli pastvinami a bujnými lúkami. Tu a tam bolo vidieť malé jednotlivé zhluky niekoľkých júrt, kde tiež žili Avari, ale v menšom počte ako v ich veľkej osade. Ale tu už boli pred Slovanmi v bezpečí. V týchto priestoroch sa už neukazovali. V žiadnom prípade nie ako ozbrojené oddiely, ale veľmi zriedkvo len ako kupci a priekupníci.
Malý Svätoň sedel na koni spolu s jedným avarským jazdcom. Vôbec nevnímal kade idú a nepociťoval nič iné, len smútok a prázdnotu v srdiečku. Dobre vedel, že už nikdy viac neuvidí svoju matku, otca a sestry. Všetkých vyvraždili strašní neľútostní muži, ktorí ho teraz niekam navždy unášali. Kam – to nevedel a ani ho to nazaujímalo. Bol ešte príliš malý na to, aby vedel niečo o svete.
Celý jeho doterajší život sa odohral len vo vnútri malej osady Drevne. Nemohol vôbec tušiť, aký zvláštny a neobyčajný osud ho očakával a ako veľmi sa mal jeho budúci život odlišovať od života jeho slovanských súkmeňovcov v osadách v okolí Tisy.
Timur vyslal dopredu dvoch rýchlych jazdcov, aby v ich domovskej osade oznámili ich skorý príchod. Už zanedlho sa potom objavili prvé jurty ich osady a bojovníci na koňoch vyrazili z hrdiel radostné výkriky.
# # # # # # # # # # # # #
Prichádzajúcich pozdravovali nadšeným krikom najprv deti, ktoré sa hrali na okraji osady. Potom ich prišli pozdraviť aj ženy a muži. Všetci sa tešili z prinesenej bohatej koristi. Ich jurtová osada sa rozkladala uprostred zelených pastvín. Bola súčasťou komplexu niekoľkých menších avarských osád, kde žil veľkoklan z kmeňa Donguzov. Timur sa teraz stal jeho vodcom a náčelníkom.
Osada ležala v blízkosti jazera a v jeho bezprostrednom okolí sa pásli čriedy oviec, kráv a koní. Avari si život bez nich nevedeli predstaviť. Tieto ich zvieratá žili vo voľnej prírode, lebo Avari nepoznali žiadne maštale.
V avarskej spoločnosti nemali ženy nijaké práva. Bolo to predovšetkým v dôsledku nomádsko-lupičského spôsobu života Avarov. Také usporiadanie života muselo nevyhnutne vytvoriť také sociálne štruktúry, v ktorých sa žena musela mužovi vo všetkom bez slova podriaďovať. Bola pre neho síce absolútne nepostrádateľná, ale nemala ani najmenšie právo v ničom.
Jej priania a potreby nemali v avarskom svete koňov, mužov a neustáleho rinčania zbraní nijakú váhu. Bola len mužovou poslušnou slúžkou a súložnicou a rodičkou jeho potomstva. Na druhej strane avarskí otcovia nemali takmer nijaký čas pre deti a ženy. Keď sa svojím synom venovali, tak vždy len ako tvrdí a neúprosní učitelia krvavého a brutálneho remesla vojny. A tento čas sa začínal pre chlapcov už vo veku päť rokov.
Možno len konštatovať, že svet Avarov nebol nikdy bezstarostným svetom detí, lebo to bol len svet tvrdej nomádskej reality, ktorá bola mimoriadne neúprosná voči všetkým.
# # # # # # # # # # # # #
Timur sa hrdo niesol na svojom koni na čele tlupy a ráznym pohybom roky odohnal nabok šantiace a pokrikujúce deti. Bolo to pre neho veľké uspokojenie a pýcha nad tým, že po prvý raz mohol prejaviť doma pred všetkými Avarmi svoju autoritu najvyššieho veliteľa a vodcu klanu.
Takmer každý takýto návrat avarských bojovníkov do osady znamenal bohatú korisť pre všetkých, teda aj pre tých, ktorí sa na lúpeži nezúčastnili, napríklad pre to, že boli zranení.
Mŕtvych, ktorí na výprave padli, neoplakával doma nikto. Ich smrť brali všetci ako nevyhnutnú obetu za množstvo užitočných i vzácnych vecí, ktoré bojovníci so sebou priniesli.
Vodca Avarov o všetkom rozhodoval sám a nikomu nemusel skladať účty za svoje činy. Všetci vedeli, že robil všetko podľa najlepšieho uváženia a len pre dobro celého klanu. Mal absolútnu dôveru svojich bojovníkov i všetkých ostatných príslušníkov klanu.
Napriek brutálne dodržiavanej disciplíne, ktorej sa bez slova museli jeho bojovníci podriadiť, a to neraz i za cenu vlastného života, bol avarský náčelník vo vzťahu k svojím mužom spravodlivejší, ako to bolo v prípade Frankov alebo Byzantíncov. Avarskí náčelníci sa nikdy k svojim podriadeným nesprávali bez príčiny nemilosrdne a neľudsky.
Uprostred osady sa Timur elegantným skokom zošvihol zo svojho koňa a nariadil mužom, aby celú korisť zložili na zem pred očami všetkých, aby ju každý mohol obdivovať a sa z nej tešiť. Keď sa už všetci do sýtosti na korisť vynadívali a ju dostatočne poobdivovali, tak sa začalo jej rozdelovanie. Konalo sa to nanajvýš demokraticky a každý z bojovníkov dostal rovnaký podiel. Za padlých dostali ich podiel ich príbuzní.
Až dlho do neskorej noci sa ozývali hlasy bojovníkov, ktorí chvastavo líčili ženám a starším mužom, ktorí sa už lúpežných prepadov nezúčastňovali, do najmenších podrobností všetky zážitky zo svojej úspešnej lúpežnej výpravy do Drevne.
Svätoňa Timur ešte predtým odvzdal svojej žene, aby ho uložila na spánok do ich jurty.
# # # # # # # # # # # # #
Na druhý deň ráno sa začali prípravy na veľkú oslavu. Návrat z úspešnej výpravy s veľkou korisťou Avari vždy náležite oslavovali. Príprava osláv bola vecou avarských žien. Oslavy sa začínali až poobede, keď sa bojovníci dostatočne vyspali a zotavili z namáhavej lúpežnej výpravy.
Predpoludnie prebiehalo pre deti a mládež mužského pohlavia obvyklým zabehaným spôsobom. Najprv sa konal tvrdý vojenský výcvik mladíkov, ktorý viedli dvaja starší, už vyslúžili bojovníci. Potom sa po krátkom oddychu začali výrastkovia náruživo venovať obľúbenej tradičnej avarskej hre s drevenou neveľkou loptou. Hra vyžadovla veľkú šikovnosť.
Na veľkom priestranstve, vyhradnom tejto hre a vojenským cvičeniam sa jej zúčastnilo asi tridsať chlapcov. Bola to veľmi stará hra a nikto nevedel ako a kedy vznikla. Všetci hráči boli úplne nahí a každý z nich držal v ruke dlhú hrubú palicu. Pravidlá hry boli veľmi jednoduché.
Na ihrisku boli vyznačené dve dlhé paralelné čiary, od seba vzdialené tridsať metrov. Obe 15 členné družstvá sa snažili palicami dostať loptu za čiaru protivníkov. Ktorému družstvu sa to podarilo častejšie, to zvíťazilo.
Avarskí výrastkovia vo veku od 12 do 15 rokov bojovali s obrovským nasadením. Ich nahé svalnaté telá sa už zakrátko leskli kvapkami potu. S veľkým záujmom sa im prizerala skupina mladších detí i starých mužov.
Trochu obďaleč od nich pozoroval bojovú hru avarských chlapcov i malý Svätoň. Zaujala ho, lebo čosi také nepoznal. Jeho pekná slovanská tvárička ostro kontrastovala s ázijskými črtami avarských chlapcov. Už čoskoro sa mal začať napĺňať jeho neobyčajný osud, jeho neuveriteľná cesta životom.
pokračovanie nasleduje