Jedneho večera sa Anastázius vracal celkom sám z prístavu. Veľké prístavy ho vždy veľmi fascinovali a alexandrijský prístav bol najväčším prístavom v celom Stredozemnom mori.
Zdržal sa tam niekoľko hodín a pozrel si aj prekrásne vily a paláce bohatých občanov mesta, ktoré všetky stáli pozdĺž dlhej rovnej prístavnej ulice.
Dal si v prístave ukázať aj miesto, kde voľakedy stál jeden zo siedmich divov antického sveta, ktorým bol svetoznámy maják Faros.
Keď už práve zabočoval do jednej krátkej úzkej uličky, ktorá viedla k jednej z hlavných ulíc Alexandrie, tak odrazu bolo počuť zúfalé pridusené ženské výkriky o pomoc. Zaznievali z malého parčíka, ku ktorému sa blížil. Neváhal ani zlomok sekundy a rozbehol sa medzi husté kríky.
Odrazu zbadal vo svetle mesačného splnu, len niekoľko metrov pred sebou, ležať na zemi nahé mladé dievča, ktoré pevne držal jeden muž a druhý muž sa ju chystal znásilniť. Práve sa mu podarilo roztiahnuť nohy zúfalo sa brániacej obete a už chcel začať akt jej znásilnenia.
Anastázius na neho divoko zareval a keď sa prekvapený násilník rýchlo vztýčil a obrátil, tak Anastázius ho dobre mierenou prudkou ranou päste do tváre zrazil k zemi, kde ostal nehybne ležať vo veľkej kaluže krvi.
Druhý muž nemeškal ani jediný okamih a vyrazil z miesta činu ako blesk a zmizol v tme večera, aby nepochodil podobne ako jeho spoločník.
Dievčina sa pomaly zdvihla, chvíľu nehybne stála akoby omámená a zdesená z toho, čo jej pred chvíľočkou ešte zdanlivo neodvratne hrozilo.
Keď sa jej ale naplno vrátilo vedomie a si uvedomila, že jej záchranca stojí úplne v jej blízkosti a ju uprene pozoruje a si jej nahé telo premeriava od hlavy až po päty, nespúšťajúc z nej oči, tak sa zahanbene obrátila a náhlivo si zbierala zo zeme šaty, ktoré násilníci z nej strhali a rýchlo si nimi pokryla svoju nahotu.
Anastázius bol prekvapený neobyčajnou krásou mladej ženy, ktorá mohla mať okolo dvadsať rokov.
Bola vysoká, čiernovlasá, mala veľké hlboké čierne oči. A za jej nádherné telo by sa nemusela hanbiť ani bohyňa Afrodita.
Kým si obliekala šaty, ktoré z nej násilnici zvliekli, tak mal mladý muž chvíľočku možnosť obdivovať jej telo. Jeho oči si vychutnali pritom v rýchlosti všetky jeho úžasné krivky. A nebol by dosť mužom, keby jeho zrak nebol najdlhšie spočinul na jej krásnych prsníkoch.
Keď už pred ním stála oblečená a už aj pomerne upokojená, tak mu popri všetkej vďačnosti, ktorú mu vyjadrila slovami za to, že ju zachránil pred násilným zhanobením, zároveň pozerala do tváre aj tak trochu vyčítavo, lebo využil dosť nerytiersky situáciu, keď bola bezmocná v stave nedobrovoľnej nahoty.
Anastázius si to však aj sám veľmi dobre uvedomil a zahanbil sa za svoje správanie veľmi, lebo k ženám sa vždy choval úctivo rytiersky a aj s patričným rešpektom.
Hneď sa preto začal skrúšene ospravedlňovať:
Pokračovanie nasleduje
