„Veľa mi o týchto veciach porozprával učený franský kňaz Lothar, ktorý bol pred nejakým časom krátko u mňa v Nitre. Dozvedel som sa od neho aj to, že dokonca sám franský kráľ Ľudovít má veľké problémy so Sasmi, ktorých dal krstiť násilne proti ich vôli ešte Karol Veľký, keď si ich vojensky podrobil. Povedal mi, že v podstate sú ešte stále verní len svojím germánskym bohom.“
„Ale ani samotní Frankovia nie sú až takí veľmi silní kresťania z presvedčenia, za akých sa vydávajú.“
Vpadol Svätoplukovi do reči Rastislav a hovoril ďalej:
“V každom prípade to platí pre obyčajný franský ľud. Jeho pokresťančnie prebiehalo tiež násilne a veľmi rýchlo. A preto nové náboženstvo nepreniklo do hĺbok duší ľudí, a tak neraz sa v nich ozve túžba vrátiť sa apoň nakrátko, ale vždy opäť a opäť – a to priznávajú aj samotní franskí kňazi - k starým pohanským zvykom a k uctievaniu ich dávnych germánskych bohov, na ktorých stále ešte nechcú zabudnúť.
Čo však u nich bolo najhoršie, a toho sa my musíme v každom prípade vyvarovať, bolo to, že najmä spočiatku po prijatí kresťanstva, boli ich kniežatá, alebo ako ich nazývajú Frankovia, Fürsten, súčasne svetskými pánmi a zároveň popritom aj duchovnými pastiermi ich nového náboženstva.
A práve to sa jednoduchému franskému ľudu v žiadnom prípade nepáčilo a často sa proti tomu búril.“
„Áno, s tým môžem súhlasiť a vidím to tak, že čosi podobné môže byť pripustené len vo výnimočných prípadoch, keď by to z nejakého dôvodu malo byť prospešné pre celú krajinu.“
Poznamenal sucho Svätopluk a už veľmi netrpezlivo sa pohniezdil na stoličke, a tak dával jasne najavo, že už nemá ani najmenšiu chuť pokračovať ďalej v rozhovore.
Rastislav sa však dával tak, ako keby nič nespozoroval a ďalej dráždil nervy synovca:
„Ako som už spomínal, tak som za to, aby sme neodkladne vyslali posolstvo k cisárovi Michalovi do Konštantinopolu. Som ale proti tomu, aby sme súčasne začali násilne vyháňať franských kňazov z Veľkej Moravy.
To by mohlo mať pre nás zlé následky. Musíme byť preto trpezliví a počkať ako sa vyvinie situácia s Byzanciou.
Ak nám cisár Michal pošle svojich vierozvestov-misionárov a tí budú vykonávať svoju prácu dobre, tak si získajú dôveru našich ľudí a potom sa pozícia franských kňazov u nás takpovediac sama od seba oslabí, až napokom sa sami poberú z našej krajiny preč, a to bez násilia z našej strany.“
„To je naozaj veľmi pravdepodobné, že situácia sa vyvinie tak“,
povedal stroho a úsečne Svätopluk a stiahol čelo.
Rastislav konečne vstal, a to bol znak toho, že ich dlhú diskusiu pokladal za ukončenú – vyriekol už len niekoľko záverečných slov:
„Dobre, v poriadku. Dohodli sme sa teda. A len čo to bude možné, tak vyšleme veľký posolský sprievod na dvor cisára Michala do Byzancie. Budú v ňom najvýznamnejší veľmoži našej krajiny.
Posolstvo po príchode do Konštantinopolu prednesie cisárovi veľkú prosbu o to, aby k nám láskavo vyslal takých učiteľov kresťanskej vierouky, ktorí dokážu presvedčiť náš ľud o tom, že Ježiš Kristus bol naozaj Bohom a že po ukrižovaní vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia k svojmu Otcovi-Bohu.“
Prv ako sa rozlúčili a rozišli, tak sa ešte dohodli aj na tom, že najprv sa ešte zídu ich hlavní poradcovia a vypracujú presný plán, podľa ktorého vyberú mužov do sprievodu, pripravia vzácne dary pre cisára a potom všetko zorganizujú tak, aby sa sprievod čo najskôr mohol vydať na cestu do Byzancie a aby tam potom dôstojne reprezentoval Veľkú Moravu.
# # # # # # # # # # # # #
Približne dva roky predtým, ako sa odohrali udalosti v Nitre, sa Anastázius konečne ocitol v meste svojich snov – v starobylej egyptskej Alexandrii.
Pokračovanie nasleduje
