„Svätopluk, chcem ti ešte oznámiť, že po dlhom a dôkladnom premýšľaní som dospel k rozhodnutiu, že pre ďalšie osudy Veľkej Moravy je už skutočne najvyšší čas, aby sme konečne dali do poriadku aj tú veľmi spornú a nanajvýš chúlostivú záležitosť usporiadania a organizácie kresťanstva v našej ríši. To je mimoriadne dôležité pre jej ďalšiu budúcnosť.
A v súvislosti s predpokladaným víťazstvom nášho vojska pri Vindobone bude potom nevyhnutné, aby sme u nás obmedzili aj činnosť franských kňazov a postupne dosiahli to, aby prevažná časť z nich už prestala pôsobiť na našom teritóriu a sa vrátila naspäť odkiaľ prišla.
Pospolitý ľud im nedôveruje a aj preto sa zdráha prijať kresťanstvo z ich rúk. Sťažuje to celé však aj to, že nerozumie ich ťažkej reči a oni nie sú ochotní sa naučiť jeho reč, o ktorej sa vyjadrujú len opovržlivo. Okrem toho náš ľud je zvyknutý na slobodu a naše staré náboženstvo ho v tomto smere nijako neobmedzovalo.
Ale kresťanstvo, tak ako ho učia a vykladajú franskí kňazi, ľud náš len odpudzuje. Lebo vidí, že franskí kňazi z kresťanského učenia urobili akýsi nástroj, ktorý slúži vládnucej vrstve na zotročenie a ovládanie ľudu. Národ Frankov je na to zvyknutý, ale nášmu ľudu sa niečo také z duše protiví.
Ako dobre vieš, tak minulý rok som sa obrátil priamo na pápeža Mikuláša a som ho požiadal, aby nám poslal ľudí, ktorí by nám pomohli vybudovať si naše vlastné cirkevné samosprávy. Pretože len vtedy, ak ich budeme mať, tak len v tom prípade bude náš ľud postupne ochotný prijať kresťanstvo.
V mojom posolstve do Ríma som pápežovi odkázal aj to, že náš ľud sa s franskými kňazmi nedohovorí a preto ho títo nemôžu ani krstiť. A ak náš ľud nepríjme kresťanstvo aj srdcom, tak násilím to nepôjde a niečo také ani nepripustím.
Napriek tomu pápež mojej prosbe nevyhovel. Z toho je jasné, že sa obáva Frankov. Tí majú veľmi silnú pozíciu v Ríme a sú takrečeno spojencami Mikuláša. Ten potrebuje ich silu a ich podporu. A tak si ich nijako nechce pohnevať, aby si tak neohrozil svoju pozíciu.
Preto som po zrelom uvážení prišiel k názoru, že keď nám Rím nechce a či nemôže pomôcť, tak vhodnú pomoc azda nájdeme ďaleko od Ríma – až na vzdialenom východe.
Obrátim sa neodkladne na byzantského cisára Michala III. a vyšlem k nemu posolstvo s prosbou a žiadosťou, aby ku nám vyslal nejakých dobrých a schopných učiteľov kresťanstva, ktorí by náš ľud nielen oboznamovali s jeho vieroukou a ho krstili, ale ktorí by mali vlohy aj k tomu, aby u nás vybudovali našu vlastnú samostatnú cirkev.
Posolstvo mu prednesie aj našu prosbu, že si želáme takých učiteľov pre vyučovanie novej viery, ktorí budú ochotní naučiť sa aj našu reč, lebo je veľmi dôležité, aby sa s našimi ľuďmi dokázali dobre dorozumieť.
Len tak sa im časom nebude javiť náročné a ťažko pochopiteľné kresťanské náboženstvo vzdialené a cudzie.
Bol by som rád, keby si mi Svätopluk povedal svoj názor na tento môj zámer.“
Pokračovanie nasleduje
