Svätopluk mal teraz Rastislava úplne v hrsti a jeho tvár prezrádzala, že ho to zjavne teší. Chvíľu sa ešte popásal na zlostnej mimike Rastislava, ktorý v tomto prípade trochu stratil svoje sebaovládanie a potom povedal s iróniou v hlase:
„Samozrejme, že ti ale pomôžem Rastislav – som predsa tvoj synovec a nenechám ťa len tak celkom napospas zlým Frankom.
Dám ti k dispozícii tisíc skvelých vojakov a za veliteľa celého vojska ti dám Ctiboja, môjho výborného priateľa, udatného a smelého bojovníka.“
„Prečo mi namiesto seba zamýšľaš dať len vladyku Ctiboja?“
V hlase Rastislava zanievalo neskrývané sklamanie nad tým, čo práve počul z úst synovca a dodal:
„Hoci vôbec nepochybujem o Ctibojových veľmi dobrých vojenských i veliteľských schopnostiach, tak si ma týmto neveľmi potešil. To vieš ale určite dobre aj sám. Prečo ale nechceš viesť naše vojsko ty - tomu naozaj vôbec nerozumiem? Azda si sa odrazu nestal opatrným zbabelcom?
Rastislav sa pokúsil aj takouto provokáciou dostať synovca k tomu, aby sa nad tým rozhorčil a zmenil svoje rozhodnutie a predsa len sám viedol vojsko veľkomoravské do útoku proti Vindobone.
Nestalo sa ale nič podobného a proti Rastislavovmu očakávaniu jeho synovec nevybuchol prchko. Svätopluk sa totiž vyznačoval v istých situáciách veľkou prchkosťou a v iných prípadoch by bol určite okamžite strestal tak slovami, ako i činom každého, kto by ho nazval zbabelcom.
Teraz ale hneď pochopil, čo Rastislav v tomto prípade sledoval, a tak na neho len opovržlivo zazrel a vôbec nereagoval na výsmech v jeho otázke a nechal ju nezodpovedanou.
Mal presnú predstavu o tom, čo má robiť a ako sa musí zachovať nech už Rastislavova riskantná vojenská výprava proti Frankom vo Vindobone dopadne akokoľvek. V žiadnom prípade nemienil stáť na strane porazeného, ale rozhodne chcel byť aj bez boja víťazom.
Ak pri Vindobone zvíťazí Rastislavove vojsko, tak on bude mať na jeho víťazstve veľký podiel, lebo tam budú jeho skvelí bojovníci a jeho oddaný Ctiboj ako víťazný veliteľ.
Ak však zvíťazia Frankovia, tak bude musieť im predložiť svoje diplomatické klamstvo, ktoré ale bude znieť veľmi presvedčivo a zároveň tak musí obetovať aj svojho priateľa Ctiboja.
Kráľovi Ľudovítovi, ktorý sa po bitke rýchlo dozvie, že on Svätopluk nebol v radoch tých, ktorí sa odbojne vzopreli proti nemu a že to bol zradný vladyka Ctiboj, ktorý mu tajne odviedol vojakov a dal ich k dispozícii Rastislavovi, za čo ho ten poveril vodcovskou úlohou a po predpokladanom dobytí Vindobony mu určite prísľubil aj nitrianske kniežatstvo, keďže jemu Svätoplukovi chcel za trest, lebo odoprel bojovať proti franskému kráľovi, odbrať toto kniežatstvo a ešte ho aj vrhnúť do žalára.
To si dobre vymyslel – v tom si bol úplne istý - a bol presvedčený, že franský kráľ mu jeho perfektnú lož, v ktorej napokon predsa len bolo aj zrnko pravdy, bez najmenších pochybností uverí a potom ho za takú veľkú vernosť určite odmení veľkomoravským trónom.
A bol si celkom istý aj tým, že Ľudovít potom odstráni navždy aj Rastislava. V najlepšom prípade pre jeho strýka ho pošle do doživotného pobytu v kláštore, kde bude prísne strážený.
Po chvíli Svätopluk ale predsa len zareagoval na Rastislavov výsmech:
Pokračovanie nasleduje
