Svätopluk mal odrazu veľmi naponáhlo a dal to aj najavo tým ako vyslovil poslednú vetu – podráždene a nervózne zvýšeným hlasom. Tým naznačil, že si želá čo najrýchlejšie ukončenie ich rozhovoru. Nepociťoval ani najmenšiu chuť stráviť aj druhý večer v spoločnosti svojho kráľovského strýka.
Veď akoby na to aj mohol mať chuť, keďže v tom prípade by sa musel už ďalší večer zaobisť bez dráždivej prítomnosti jeho novej mladej, nesmierne ohnivej milenky, prekrásnej Bulharky Vandy.
Čiernovlasá krásavica prišla do Nitry na kniežací dvor Svätopluka so svojím otcom, ktorého tam vyslal ako svojho vyslanca bulharský kráľ Boris I., ktorý videl vo Svätoplukovi už vtedy budúceho nového panovníka Veľkej Moravy a chcel si ho získať za spojenca proti nebezpečným ázijským kmeňon, ktoré cez Bospor robili čoraz častejšie lúpežné vpády na jeho územie. A keďže sa už dávnejšie dopočul o slabosti nitrianskeho kniežaťa pre krásne ženy, tak prikázal svojmu vyslancovi, aby do Nitry vzal aj svoju dcéru.
Keď sa už bulharský vyslanec po nejakom čase vracal späť do svojej vlasti, lebo Boris ho chcel poveriť inou úlohou, tak sa Vanda rozhodla ostať v Nitre, lebo jej srdce zahorelo vášnivou láskou k Svätoplukovi.
Zostala na dvore kniežaťa aj napriek dohováraniu svojho otca, ktorý medzičasom veľmi dobre spoznal charakter nitrianskeho vládcu. Preto jej vysvetloval, že sa nikdy nestane kňažnou v Nitre, pretože ako pozná Svätopluka, ten je veľmi zásadový v tom, že sa svojej právoplatnej manželky, ktorá je skvelou matkou jeho troch nadovšetko milovaných synov, v žiadnom prípade nevzdá.
„Hm,hm,....takže ide mi o to, že potrebujem pri útoku na Vindobonu bezpodmienečne tvoju pomoc. Bez nej by som mal len malú nádej na úspech. Potrebujem nielen tvojich vojakov, ale predovšetkým potrebujem teba ako udatného a odvážne rozvážneho vodcu nášho spoločného vojska.
Nikto v celej Veľkej Morave sa ti nevyrovná v udatnosti, v skvelom strategickom myslení a v obratnom vojenskom manévrovaní. A čo je azda vo vojenskom remesle najdôležitejšie, tak ty dokážeš vojakov nadšiť osobným príkladom tak veľmi ako nikto iný.“
V slovách Rastislava, ktoré práve vyriekol, nezaznieval ani najmenší náznak pochlebovačnosti a či zaliečania sa, ale len suché a vecné konštatovanie. Boli to slová muža, ktorý v tomto prípade naozaj hovorí to, čo si aj myslí.
Už bolo viackrát povedané, že Svätopluka nemal v láske, ba že ho priam neznášal kvôli jeho prehnane veľkému sebavedomiu a pre neho nebezpečne silnej ctižiadostivosti. Ale jeho výnimočné schopnosti ako veľkého bojovníka a mimoriadneho vodcu vysoko uznával.
„Poviem ti to na rovinu, môj kráľ, môj drahý Rastislav. Žiadaš odo mňa veľa – ba žiadaš odo mňa nesmierne veľa, dokonca až príliš priveľa. To, čo požaduješ, to ti nemôžem a ani nechcem splniť.“
Stalo sa to vôbec po prvý raz vôbec, kedy Svätopluk povedal svojmu kráľovskému príbuznému drahý. V tomto prípade to ale znelo trochu výsmešne.
„Ako mám rozumieť tvoju odpoveď Svätopluk? Nehovor so mnou v nejasných hádankách, ale povedz mi rovno, čo mi ponúkaš.“
Tieto slová kráľ vyslovil veľmi ostro a pozrel sa zlostne a nevraživo do tváre svojho synovca.
Pokračovanie nasleduje
