Brániaci sa Slovania boli v prevahe a zdalo sa byť len otázkou času, kedy porazia a zničia nečakaných votrelcov. Na streche svojho domu sa medzičasom objavil už aj starešina Vladislav a silný hlasom reval, povzbudzujúc svojich chlapov:
„Len odvahu, chlapi! Rúbajte a sekajte do tých divých beštií. Hromovládny Perún je s vami a nedopustí, aby táto svorka zbesilých avarských diablov vyvraždila vaše deti a poznásilňovala a pozabíjala vaše ženy. Kántrite a zabíjajte ich! Je ich menej ako vás, je ich len hŕstka.
Keď už do boja zasiahli všetci bojaschopní Drevňania, ktorých bolo čosi viac ako šesťdesiat a už si boli istí skorým víťazstvom, tak odrazu zaznel dohovorený signál Avarov. V nasledujúcom momente sa na druhej strane ohrady, priamo za chrbtami udatne bojujúcich Slovanov, začali cez kolovú ohradu prešvihávať desiatky polonahých svalnatých tiel. Záplava nepriateľov zákerne odzadu vpadla do chrbta statočne bojujúcich obrancov svojej osady.
Srdce starého Vladislava, ktorý zo strechy ako prvý spozoroval hrozivé smrteľné nebezpečie od množstva ďalších Avarov, zmeravelo na chvíľu od úžasu a preľaknutia. Hneď si bol dobre vedomý, že jeho klanu hrozí takmer neodvratná skaza a záhuba.
Potom zreval divým, od bezmocnej zúrivosti poznačeným chrapľavým hlasom:
„Chlapi, dajte si pozor – odzadu z druhej strany sa vás hrnú ďalší avarskí vrahovia. Je ich veľká presila. Sotva sa im ubránime. Ale bojujme statočne a hrdinsky do poslednej kvapky krvi. Avari nikoho nazajímajú a nepoznajú ani zľutovanie. Preto ich skántrite čo najviac!“
Drevňanskí statoční muži zareagovali na rozkaz svojho veliteľa okamžite a majúc pred očami už len istú smrť, ešte znásobili svoju odhodlanosť a bojovali zbesilo a zaťato ďalej, povzbudujúc sa navzájom, aby čo najviac nepriateľov odišlo spolu s nimi na druhý svet. V tom momente, keď sa veľka posila Avarov hnala okolo starešinovho domu, tak sa starec Vladislav vrhol zo strechy na prekvapených Avarov dole, pod ním. V jednej ruke držal oštep a v druhej krátky meč. Oštepom prebodol lebku jedného útočníka a mečom sekol do hrdla druhého Avara. Obaja klesli mŕtvi k zemi. Krátko potom vypustil ducha, keď sa na neho vrhol iný Avar a jediným švihom svojho meča oddelil jeho hlavu od tela.
Neľútostný, ale nerovný boj Slovanov proti veľkej presile Avarov pretrvával aj po zabití ich starešinu a zem pod nohami bojujúcich sa už sfarbila potokmi krvi a v nej sa už nedalo rozoznať, ktorá časť z nej bola avarská a ktorá slovanská.
V kalužiach vyliatej červenej krvi akoby sa zliali a spojili duše Avarov a Slovanov na veky a sa divili, prečo sa ich telá museli v nenávisti rozsekať a zabiť, keď ich krv a aj oni duše samotné majú jednu a tú istú podstatu. Nenávisť, večný nepriateľ života a lasky, je tým diablom, ktorý ľudí neustále ovláda a ženie ich k vraždeniu a krviprelievaniu.
Pod tvárou okrúhlej žltej luny, ktorá v nádhernom žiarivom splne rýchlo stúpala stále vyššie a vyššie, akoby sa nechcela zblízka na to pozerať, sa odohrávalo ukrutné divadlo krviprelievania a nemilosrdného zabíjania.
# # # # # # # # # # # # #
Napriek udatnému odporu neohrozených bojovníkov Drevne, ku ktorým sa pridali aj niekoľké ženy, ktoré sa zúfalo vrhali s mečom v ruke na rozdivočených Avarov, dobre vediac, čo ich čaká po zabití všetkých mužov, obrancovia nemali žiadnu šancu odraziť a zahnať nepriateľa. Presila Avarov bola príliš veľká. Po hodine urputného boja už nebol nažive ani jediný muž z Drevne. Všetci boli dorúbaní a ležali na zemi vo veľkých mlákach krvi. Ak Avari v nejakom tele ešte objavili známku života, alebo počuli stonanie doráňaného, tak jeho život okamžite mečom ukončili.
Zlatoň padol medzi poslednými. Bojoval ako rozúrený medveď, ktorý dobre vedel, že nastala posledná hodina jeho života i jeho rodiny. To mu dávalo nadľudské sily. Kým padol mŕtvy k zemi, tak poslal na druhý svet aspoň desať avarských banditov. Medzi zabitými bolo aj jedenásť žien.
Keď už bolo po všetkom, tak avarský vodca, ktorý utrpel v boji len nepatrné zranenie, vydal rozkaz, aby bojovníci prehľadali všetky domy a poznášali na kopu uprostred osady všetko, čo sa im bude zdať vhodné ako korisť. Okrem toho im prikázal, aby vyvraždili všetkých starých ľudí a všetky deti. Tarik vedel dobre, že by to urobili aj sami, ale chcel mať istotu, aby nikto neušiel a nešiel privolať súkmeňovcov z okolitých osád, aby pomstili prepadnutie Drevne. Avarský vodca bol veľmni skúseným bojovníkom a vedel, že útok Slovanov z nejakej susednej osady bol úplne nepravdepodobný, lebo nočný prepad si vyžadoval veľké vojenské skúsenosti a útočná vojna nebola v žiadnom prípade remeslom týchto slovanských osadníkov.
Preto sa Tarik rozhodol, že so svojimi mužmi v osade prenocuje a ráno im prikáže, aby pomocou nástrojov, ktoré v Drevni nájdu, postavili dve veľké plte, aby mohli preniesť na druhý breh celú korisť. Na koňoch by toho veľa cez prudkú rieku nemohli preniesť a okrem toho ich nechcel zbytočne vyčerpávať. Na druhý deň ich predsa čakala ešte dlhá cesta naspäť domov.
# # # # # # # # # # # # #
Prešla ďalšia hodina, kým bojovníci vykonali všetko to, čo vodca od nich žiadal. Uprostred osady sa už vynímala veličizná kopa rozmanitej koristi. A bola oveľa bohatšia, ako Avari očakávali. Každý bojovník z nej dostal rovnaký podiel. Avari boli pri rozdelovaní ulúpených vecí veľmi demokratickí a spravodliví.
Tarik sa ubytoval v dome mŕtveho starešinu. Na jeho rozkaz im ženy, ktoré prežili krvavý masaker, museli ošetriť rany a pripraviť chutnú večeru. Po večeri sa pred Tarikom a jeho mužmi museli zhromaždiť všetky ženy a dievčatá. Vybrali si z nich štyridsať pre nastávajúce orgie, ktorých sa už nemohli dočkať. Ostatné ženy hneď na mieste pred očami zvyšných žien povraždili. Potom na jeho príkaz sa všetky museli vyzliecť a postaviť sa pred rozkošnícky hulákajúcich a jazykmi uznanlivo mľaskajúcich Avarov.
Tarik sa okolo nich prešiel hore, dole. Tu a tam ohmatal niektorým prsníky, čo ostatní Avari, zhromaždení v napätom očakávaní, doprevádzali salvami rehotu a výbuchmi huronského revu. Na úbohé, vystrašené a celkom nahé ženy pokrikovali a posunkami im ukazovali, aké „úžasné slasti“ ich už o chvíľu očakávajú.
Ženy stáli pred nimi s rozcuchanými vlasmi a hrôzou rozšírenými očami, sklopenými v hanbe k zemi, pasívne odovzdané nemilosrdnému osudu, dobre vediac, čo ich očakáva, keď ukoja chlipné telesné žiadostivosti týchto hrubých a presurovelých netvorov, čo povraždili ich najbližších.
Len jedna z nich stála hrdo a vzpriamene. Jej nádherné očí blýskali zlosťou a odporom. Do tváre vrahov pozerala smelo a s vražednou neavisťou.
Pokračovanie nasleduje
