Nofretete a Echnaton 2. diel
1. kapitola
Korunovácia Echnatona
"Vznešený a jediný Aton,
ty, ktorý nemáš v kozme seberovného,
vzhliadni na tvojho syna Echnatona,
ktorý príjma od teba korunu Egypta"
Vody Nílu stúpali a stúpali. Rieka sa premenila na obludného netvora a na obed dosiahla svoj kritický stav. Nikto nevedel povedať, či nebude stúpať aj naďalej. Od výšky hladiny závisela celoročná úroda egyptskej krajiny. Ak Níl nevystúpil dostatočne vysoko, bolo na poliach málo vlahy a úroda bola slabá. Ak však záplava bola príliš veľká, polia dlho ostali pokryté veľkou vrstvou bahna a úroda taktiež nebola priaznivá. V oboch prípadoch krajine hrozil hlad, čo sa vykladalo, ako nepriazeň bohov.
Prešlo niekoľko dní a vody Nílu sa ustálili, pričom prekročili len o málo svoj optimálny kulminačný bod, takže tento rok sa dala očakávať veľmi dobrá a bohatá úroda. To bolo priaznivým znamením pre vládu nového faraóna, pretože bolo nesmierne dôležité, aby "otec" Níl prejavil svoju náklonnosť a priazeň voči nemu, a tak potvrdil svoj súhlas s jeho prevzatím moci nad Egyptom a jeho ľudom.
Zvečerievalo sa a Nofretete sedela na terase paláca, pozerajúc na nádherne zakvitnutú záhradu ležiacu pod jej nohami. Bola opretá o pohodlné operadlo kresla a svoje štíhle nohy zverila do opatery jednej zo svojich mitannských služobníc, ktorá jej robila pedikúru. Zvykla si na to až v Egypte, lebo v Mitanni to nebolo obvyklé. U Egypťanov išlo však o veľmi obľúbenú záležitosť a mnohí si nechávali pedikúrovať nohy až dvakrát denne. V každom prípade tak konali aspoň bohatí, ktorí si to mohli dovoliť. Egypťania holdovali estetike a údržbe tela s takou veľkou náruživosťou a starostlivosťou, ako žiadny iný národ vtedajšej epochy.
Nofretete premýšľala nad tým, ako rýchlo sa jej vypĺňa všetko, čo si zaumienila a naplánovala, keď sa podriadila otcovej vôli a vydala sa z Mitanni na ďalekú cestu do vzdialeného Egypta. Bohyňa Isis ju nesklamala, všetko sa postupne napĺňalo, presne, ako jej to prisľúbila. Jej manžel Amenofis je mŕtvy a odpočíva v hrobe. Imhotep zanedlho vykoná korunováciu Echnatona, a potom už nič nebude stáť v ceste, aby sa stala jeho ženou - faraónovou ženou! A stane sa jeho hlavnou ženou a určite len jedinou! Echnaton ju predsa vášnivo a nadovšetko miluje a nikdy by okrem nej nechcel ešte ďalšie ženy. Tak, ako verí len na jedného jediného boha, tak isto je presvedčený, že každý muž by mal mať len jednu ženu.
Neskôr, keď sa upevní viera jeho ľudu v jediného boha, v boha Atona, potom hodlá vyhlásiť aj to, že prianím a príkazom boha Atona je jednoženstvo a že je ťažkým hriechom a prehrešením proti nemu, ak nejaký muž má viac, ako len jednu ženu. Uvedomovala si, že Echnaton bol veľmi neobyčajným mužom a hlavne mimoriadnym človekom, akého ešte nikdy predtým nestretla. Mnohé z jeho myšlienok a predstáv boli tak nezvyklé, že sa jej niekedy zdalo, že pochádza z úplne iného sveta, ako obyčajní smrtelníci, a síce zo sveta, kde vládnu iné predstavy a iné myšlienky, ako na zemi a že jeho veľká múdrosť je naozaj múdrosťou bohov.
Pred niekoľkými dňami na dvor faraona opäť prišli poslovia od jej otca a odovzdali jej, ako aj Hatebovi a ministrovi Anefovi - Echnaton bol vtedy zaneprázdnený - veľmi znepokojujúce správy týkajúce sa Chetitov. Okrem toho, podobné informácie dostal Echnaton aj od egyptských kuriérov, ktorých poslal do Théb veliteľ jednej z egyptských pevností na území Kanaánu.
Obe posolstvá sa zhodli v tom, že Chetiti boli na postupe a že už obsadili niektoré malé kráľovstvá na území Fenície (odkiaľ si faraóni nechávali dovážať vzácne cédrové drevo), ako Sidon a Tyros, ktoré boli vazalmi a spojencami Egypta. Situácia bola naozaj veľmi vážna a nebezpečná a Egypt za nijakých okolností nesmel dlho váhať a musel podniknúť niečo, čo by Chetitov zarazilo a odstrašilo od ich agresívnych útočných plánov. Najsť vhodné riešenie však nebolo jednoduché.
Echnaton už dávnejšie prisľúbil Nofretete, že hneď po svojej korunovácii vyšle proti Chetitom generála Nechtisa, ktorý však bude mať v prvom rade na starosti vyjednať s Chetitmi mier a nie s nimi bojovať. Mladý faraón totiž nechcel viesť vojnu s nikým, ani teraz, ani v budúcnosti, a najmenej s nanajvýš nebezpečnými Chetitmi. Aj v tomto ohľade bol iný, ako všetci jeho predchodcovia. Bol rojko, umelec a idealista. Tak, ako veril na jedného boha, bol aj skalopevne presvedčený, že tento jeden boh je bohom všetkých národov a že raz sa v jeho mene a pred jeho tvárou môžu stať všetky národy bratmi. Ak budú veriť len na tohto jedného boha, tak potom nebudú proti sebe už nikdy viac bojovať a sa nenávidieť.
To bol dôvod, prečo nemohol pociťovať nenávisť a zlosť ani len proti strašným Chetitom, ktorí chceli nakoniec napadnúť a zničiť aj samotný Egypt. Pre neho boli aj Chetiti jeho bratia, a preto zamýšľal poslať generála Nechtisa v prvom rade ako vyjednávača, ktorý mal dohodnúť s kráľom Šuppiluliumom mier. V tomto ohľade sa ich mienky veľmi rozchádzali. Nofretete nebola presvedčená o tom, že by Chetitov, ktorí sa cítili na vrchole moci, bolo možné presvedčiť o mieri, a síce o takom mieri, ktorí by navždy aj dodržali. Bola si celkom istá, že Šuppiluliuma rešpektuje len moc a prevahu, a teda takého protivníka, ktorého vojenskej sily sa obáva. Mierové návrhy a ponuky Echnatona si bude vysvetľovať len ako zbabelosť, slabosť a uznanie vlastnej prevahy, čo ho nakoniec len posilní v jeho presvedčení, že si môže dovoliť všetko a síce právom silnejšieho.
Niečo také, ako si predstavoval Echnaton, by snáď bolo možné, keby aj Chetiti najprv uznali moc jediného boha Atona, ale pokým veria na svojich bohov, a tých majú celé stovky, potiaľ by sa nemalo s nimi vyjednávať o mieri, ale malo by sa im ukázať a demonštrovať impozantnú vojenskú moc Egypta. Podľa nej preto Echnatonova ušľachtilosť v tomto smere bola predčasná. Najprv musia veriť všetky národy a kmene celé desaťročia na jediného boha, a možno že nakoniec budú raz schopní všetci žiť v mieri a bratstve. Potom jej myšlienky preskočili na generála Nechtisa, o ktorého vynikajúcich vojenských schopnostiach už toľko počula, a o ktorom mal skvelú mienku aj jej otec. Bola si istá, že Nechtis, ako muž spriaznený s Bekanchonsom, a mu aj naklonený, a teda i prívrženec Amunovej relígie, chce proti Chetitom bojovať a nie s nimi vyjednávať. Bekanchons bol totiž za vojenskú výpravu proti Šuppiluliumovi.
V tomto smere bola veľmi sklamaná Echnatonovým počínaním. Šuppiluliuma ho celkom istotne zakalkuluje do svojej taktiky a preto bude s Echnatonovými vyslancami určite vyjednávať o mieri, a zaiste veľmi úskočne a zdĺhavo. V tom istom čase však dôkladne pripraví rozhodujúci útok na ríšu jej otca, a keď ju zničí, potom ho už nič nezadrží, aby sa nevydal priamo na Egypt, ignorujúc všetky predtým vyjednané a dohodnuté zmluvy s Echnatonovými splnomocnencami. Echnaton je vskutku celkom zaslepený vo svojom naivnom idealizme a nechce vidieť hroziacu skazu všetkým okolitým národom, záludne pripravovanú Chetitmi. Šuppiluliuma je nenásytný a chce vlastniť všetko, čo je v jeho možnostiach a v jeho dosahu, a je presvedčený, že jeho možnosti sú neohraničené. V jeho pyšnej nafúkanosti ho bude ešte viac podporovať a utvrdzovať Echnatonova smiešna naivnosť. Múdry a prefíkaný panovník predsa musí všetko toto predvídať a podľa toho rozhodovať a konať. V tomto smere je však faraon ako malý chlapec.
*************************
Bolo to po prvý raz, kedy Nofretete videla Echnatona kritickými očami a kedy bola úplne inej mienky ako on. Preto sa teraz rozhodla, že musí v každom prípade podniknúť niečo celkom sama, podľa vlastných plánov a úvah, aby pomohla otcovi a zachránila kráľovstvo Mitanni. Chvíľu veľmi koncentrovane premýšľala, čo možno urobiť, aby mohla dosiahnuť čo najrýchlejšie vypochodovanie egyptskej armády pod vedením generála Nechtisa, smerom na sever do tých oblastí Fenície, kde by jeho prítomnosť a okamžitú bojovú pripravenosť mohli hneď zbadať a zaregistrovať okrajové oddiely chetitskej armády, ktoré prenikali stále častejšie na územia spriatelených malých lokálnych kráľovstiev, aby ich zneisťovali a drancovali. Dôležité bolo vymyslieť niečo, aby generál Nechtis mal priamu a konkrétnu zámienku manifestovať po svojom príchode do týchto končín nie ochotu mierového vyjednávania, ale perfektnú bojovú pohotovosť svojich vojakov a odhodlanie previesť mohutný a účinný vojenský úder, namierený rovno proti chetitskej armáde. Muselo by to byť však niečo, čo by mohol vo svojich detinských predstavách akceptovať aj jej manžel.
Súčasne s takýmito aktivitami egyptského generála - ktorého meno a veľké vojenské úspechy boli veľmi dobre známe aj Chetitom - by vysunul až na samý okraj mitannských hraníc svoju armádu aj jej otec, a síce pod vedením svojho najschopnejšieho veliteľa, medzičasom vymenovaného aj za prvého ministra, Hišartu. To by na Chetitov zaručene malo odstrašujúci účinok a tlmilo ich útočnú agresivitu.
Svoje úvahy zakončila uzáverom, že má dve možnosti, ako sa spojiť s Nechtisom a predniesť mu svoj návrh. Pritom si veľmi dobre uvedomovala, že ak bude takto postupovať, bude konať nielen proti Echnatonovi, ale zároveň aj v prospech Bekanchonsa a Amunovej relígie, pretože aj Bekanchons bol za vojenský zákrok voči Chetitom, a to bez predchádzajúceho vyjednávania s nimi. Podľa jeho názoru sú egyptskí bohovia dosť silní, aby Egypťanom pomohli poraziť Chetitov a ich hlavnými aspektmi - na rozdiel od Echnatonovho jediného boha Atona - nebola láska ku všetkým a bratstvo so všetkými - ale panovanie nad všetkými a absolútna poslušnosť voči ním. Najvyšší kňaz boha Amuna bol rozhodne lepším taktikom a diplomatom, ako faraon. Vo svojich politických plánoch uplatňoval veľmi dôsledne princíp, ktorý oveľa neskôr vniesol do politiky Niccolo Machiavelli a ktorý sa stal všeobecne známy ako machiavellizmus: Účel svätí prostriedky.
Jedna variácia plánu Nofretete bola zasvätiť do všetkého Teje, ktorá mala dobrý kontakt s Nechtisom. Ich vzťah sa v poslednom čase značne zlepšil a stali sa pomerne dobrými priateľkami. Zásluhu na tom zaiste mala smrť Amenofisa, a to z toho dôvodu, že teraz bolo jednoznačne určené ich spoločenské postavenie a tiež, že už viac neboli konkurentkami. Teje sa stala kráľovnou-matkou a Nofretete sa zanedlho mala stať prvou ženou nového faraóna. A práve tak, ako Echnaton bol prívržencom len jediného boha, tak bol aj zástancom jednoženstva a odporcom ”háremového” správania sa faraónov. Preto Nofretete mohla dúfať, že bude ako prvá žena v egyptskej histórii len jedinou ženou svojho faraónskeho manžela a že sa nebude musieť deliť o jeho priazeň s nijakou sokyňou.
Bola presvedčená,že Teje by celkom určite podporila jej počínanie, pretože rozmýšľala v mnohých veciach v duchu starej religióznej tradície, a teda v zmysle Bekanchonsa, i keď bola do istej miery aj za idey svojho milovaného syna, ale viac z lásky k nemu, ako pre vec samotnú. Táto možnosť však mala jeden háčik, a to bola práve veľká láska Teje k jej synovi, takže nebolo možné vylúčiť, že by mu v nejakej slabej chvíli nebola vyzradila, kto bol iniciátorom celej záležitosti. A to by mohlo znamenať značné narušenie vzťahu Echnatona k jeho žene. Veď by to ľahko mohol interpretovať za istú formu sprisahania voči nemu. Preto Nofretete túto možnosť radšej odmietla a rozhodla sa pre druhú. Bol tu ešte Hateb, na ktorého sa mohla obrátiť a požiadať ho, aby ju spojil s generálom Nechtisom, ktorý už oddávna bol jeho dôverným priateľom. S Hatebom mala Nofretete veľmi dobrý vzťah hneď od samého začiatku svojho pobytu v Egypte. Okrem toho jej bolo známe, že Hateb strašne nenávidel Chetitov, lebo pri jednom zo svojich lúpežných prepadov do okolia Sidónu zabili jeho syna, veliteľa jednej z početných pevností Egypťanov, tiahnúcich sa vo forme reťaze od kraja Gošen až po hranicu Fenície s Krajinou dažďa (Sýriou).
Nechtisovi navrhne, že mu zaobstará zámienku oprávňujúcu ho napadnúť niektorý z vysunutých predvojov chetitskej armády. Spočívala by v tom, že otcovi špióni na chetitskom dvore by podplatili veľkými sumami a prísľubom kariéry v hlavnom meste mitannského kráľovstva dvoch, troch chetitských dôstojníkov. Dôstojníci by sa potom nechali zajať egypskou patrolou, pričom by mali pri sebe fingované depeše svedčiace o plánovanom útoku Chetitov na jednu z dôležitých egyptských pohraničných pevností. Samozrejme, že odborníci na otcovom dvore by museli vyhotoviť kvalitné falzifikáty, ktoré by potom Nechtis po svojom bleskovom prepade Chetitov poslal do Théb, aby mal alibi pre svoj medzičasom už prevedený útok na nepriateľa. Tento plán sa jej zdal byť najoptimálnejší a aj najbezpečnejší.
O tom, že Nechtis bude súhlasiť s takýmto návrhom, nemala Nofretete ani najmenších pochýb, pretože generál dával otvorene najavo svoju nespokojnosť so súčasným stavom vecí a s Echnatonovou mierovou vyčkávacou taktikou nebol uzrozumený. Bol presvedčený, že on a jeho armáda sú neporaziteľní, a to tým skôr, ak sa chetitskému nepriateľovi neposkytne čas nato, aby sa stával stále silnejším v dôsledku postupného si podmaňovania okolitých kráľovstiev, pretože to neustále zvyšovalo údernú silu jeho armády. Nofretete si preto bola celkom istá, že generál jej bude za jej návrh veľmi vďačný a že si tajomstvo jeho pôvodu ponechá výlučne len pre seba. A bola si istá aj tým, že ho určite neprezradí ani Bekanchonsovi, pretože, ak by raz za zmenených politických pomerov niečo z ich konšpirácie vyšlo najavo, mohol by byť obvinený z velezrady a mohol by prísť o život. Teraz už len musí požiadať správcu paláca Hateba, aby zariadil jej stretnutie s generálom. Najlepšie na nejakom neutrálnom mieste, pretože v paláci by to bolo nápadné, a zaiste neušlo pozornosti nejakých tajných agentov, či už Echnatonových alebo Bekanchonsových, a do generálovej vily tiež nechcela ísť.
Najvýhodnejšie by však bolo, keby ho mohla stretnúť inkognito už zajtra, a to z príležitosti veľkého ľudového sviatku Opet. Zajtra budú počas tohto sviatku celé Théby na nohách, a celkom určite aj hore nohami, ako vždy pri tejto príležitosti. Preto, keď sa vyberie do ulíc mesta zamaskovaná a prestrojená na obyčajné thébanske dievča, celkom iste si ju nikto nevšimne, a ani nikto v nej nebude predpokladať budúcu faraónku. Tento deň rozhodne musí využiť pre realizáciu svojich nebezpečných odvážnych plánov. Mala výbornú intuíciu a vedela svoje riziko presne odhadnúť.
Keď sa z balkóna opäť vrátila do miestnosti, prikázala Utaraste, aby zavolala k nej Hateba, že chce s ním hovoriť v dôležitej veci. Netrvalo dlho a Utaraste ohlásila svojej veliteľke, že priviedla správcu paláca. Hateb vstúpil do sály a pozdravil:
”Nech ťa vždy ochraňuje bohyňa Hator, vznešená Nofretete. Prišiel som, ako si si želala. Čo môžem pre teba vykonať, moju oddanosť k tebe predsa dobre poznáš?”
”A tebe nech vždy pomáha všemocný Aton”.
Odpovedala Nofretete, kladúc dôraz na slovo Aton, podčiarkujúc tým svoju spojitosť s Echnatonom a s atonianizmom, hoci už o chvíľu prekvapila Hateba žiadosťou, ktorej obsah úplne odporoval predstavám jej budúceho manžela.
”Dala som ťa zavolať, pretože chcem, aby si vyhľadal ešte dnes večer svojho dobrého priateľa, generála Nechtisa a oznámil mu, že sa zajtra chcem s ním bezpodmienečne stretnúť a že ide o vec, o ktorú bude mať veľký záujem aj on sám. Povieš mu, že o našom stretnutí sa nesmie nikto dozvedieť a že sa z toho dôvodu stretneme v uliciach mesta, keď tam bude najrušnejšie a keď budú v plnom prúde oslavy sviatku Opet. Keďže ti plne dôverujem a okrem toho viem, že neurobíš nič, čo by mohlo uškodiť tvojmu starému priateľovi generálovi Nechtisovi, zasvätím ťa do toho, čo chcem generálovi navrhnúť.”
Potom Nofretete porozprávala Hatebovi všetko podrobne o tom, ako chce pomôcť svojmu otcovi a akú zámienku si vymyslela pre Nechtisa, aby mal oprávnený dôvod napadnúť Chetitov, čím ich odradí od toho, aby prepadli kráľovstvo Mitanni. Hateb krátku chvíľu mlčal a premýšľal, až napokon vyslovil mienku, že Nechtis bude istotne nadšený s jej plánom, pretože, ako mu hovoril pri ich poslednom stretnutí, nič ho v poslednom čase tak nezlostí, ako to, že sa musí nečinne prizerať na bezočivé a drzé naparovanie a vyčíňanie barbara Šuppiluliumu a nemôže proti tomu nič podniknúť. A preto je veľmi sklamaný z Echnatona, že v tomto smere nič nerobí. Len jeho veľká lojálnosť voči svojmu panovníkovi mu brámi v tom, aby podnikol samostatné kroky.
Prv než Nofretete prepustila Hateba, ešte mu povedala:
”Povedz tvojmu priateľovi generálovi, aby ma zajtra očakával pri fontáne bohyne Neftys presne vtedy, keď slnko bude ukazovať pravé poludnie, a povedz mu, že prídem celkom sama, v šatách jednoduchej prostej Thébanky. Na hlave budem mať parochňu takej farby vlasov, akú Nofretete nikdy nenosieva, totiž nápadne hrdzavej farby a že vo vlasoch budem mať dva veľké biele lotosové kvety. Nechtys nech sa dá priniesť v krytých nosidlách, a nech jeho otroci prinesú ešte jedny prázdne nosidlá, do ktorých si potom sadnem ja, takže sa budeme môcť rozprávať bez toho, aby nás niekto mohol spoznať.”
*************************
Théby sa ešte len pomaly prebúdzali do nového rána a ich tvár zahalenú temným plášťom noci práve začínali hladkať a rozjasňovať prvé raňajšie zore, keď v ich okolí už bolo možné pozorovať celé prúdy ľudí náhliacich sa zo všetkých strán do mesta. Ich tváre odzrkadlovali vzrušenie a radosť z nadchádzajúceho veľkého zážitku, ktorý ich očakával.
Bol prvý deň najväčšieho egyptského sviatku Opet. Sviatok trval každoročne, ako to zákon predpisoval, celých jedenásť dní a bol sviatkom usporadúvaným na počesť božskej egyptskej trias, teda trojice bohov, boha-otca Amuna, jeho manželky, bohyne Mut a ich syna, božského Chonsa.
Ľudia prúdiaci do Théb v toto včasné ráno boli pestro poobliekaní a náhlili sa, akoby im išlo o život. Chceli vychutnať, čo najviac už hneď z prvého dňa. Väčšina z nich kráčala peši, to boli tí najchudobnejší. Boli aj takí, ale tých bolo málo, ktorí sa nechali niesť na nosidlách, to boli tí najbohatší. A ktorých niesli oslíci - bolo ich dosť - tí patrili k zámožnej strednej vrstve. Nikto nevedel oslavovať svoje sviatky tak dôkladne a s takou úžasnou pompéznosťou, ako ľud Egypta.
V čase osemnástej dynastie - sem patrilo i obdobie vlády Echnatona - boli Théby najfascinujúcejším a najväčším mestom Egypta. Mesto bolo nesmierne bohaté a jeho bohatstvo bolo možné pozorovať takmer na každom kroku pri prechádzaní thébanskými ulicami, plnými tých najimpozantnejších stavieb, monumentov a pamätihodností. Obraz Théb určovali nádherné paláce, vily, chrámy, svätyne, obelisky, fontány, umelé jazierka a nespočetné ďalšie, očipriťahujúce pozoruhodnosti. Najväčší luxus a prepych bol nazhromaždený vo vilovej štvrti thébanskych patricijov, z ktorých mnohí tam vlastnili také prekrásne domy, že ich takmer bolo možné označiť za paláce. Théby v tých časoch boli najdôležitejším stredobodom kultúry, vzdelanosti a nádhery v celom vtedajšom Oriente.
Netrvalo dlho, boh Re ešte len nastupoval na oblohe svoju každodennú púť z východu na západ, a ulice Théb sa už poriadne zapĺňali; mesto bolo plné vravy, pokrikov a smiechu natešených a veseliacich sa ľudí. Do mesta však národ neputoval len po suchu, ale aj vodnými cestami, to znamená po Níle, a na jeho vodách sa to v blízkosti Théb len tak hemžilo nespočetnými člnmi a bárkami. Niektoré boli tak veľmi preplnené, že pri svojom napredovaní prerezávali vodu nanajvýš namáhavo, pričom boli ponorené takmer až po okraj.
Echnaton už oddávna neznášal veľkolepé a hlučné oslavy sviatku Opet, ktorý bol sviatkom veľkých a početných religióznych procesií a obľúbených ľudových veselíc, preto sa počas neho vždy snažil opustiť mesto. Mnohí ľudia z okolia sa na večer vôbec nevracali domov, ale ostali niekoľko dní v Thébach. Boli medzi nimi aj takí, ktorí ostali v meste počas všetkých dní, kedy trval Opet.
Tento rok sa však do radosti a všeobecnej veselosti Amunovho sviatku miešal aj pocit neistoty a obavy z toho, či sa ešte v budúcnosti, a možno, že dokonca už v budúcom roku, bude tento sviatok vôbec oslavovať. Medzi ľudom sa povrávalo, že teraz, keď sa do hlavného mesta vrátil Imhotep, sa Echnaton už veľmi skoro odváži previesť religióznu reformu a vyhlási Atona za jediného právoplatného boha Egypta, čo by znamenalo, že sviatok Opet by stratil akékoľvek opodstatnenie a bol by navždy vymazaný z kultového sviatočného rituálu.
Slnko bolo ešte značne vzdialené od najvyššieho bodu svojej každodennej dráhy, od pravého poludnia - kedy sa Nofretete mala v meste stretnúť s generálom Nechtisom - keď sa mladá žena vydala bočným palácovým východom do mesta. Urobila tak preto, lebo si chcela najprv ešte pozrieť atmosféru sviatku, o ktorom už toľko počula, dokonca už vtedy, keď ešte žila na dvore svojho otca, v Assure.
Už za malú chvíľu, hoci sa ešte len neveľmi vzdialila od paláca, ju unášal so sebou mohutný dav ľudí. Nofretete pozorovala s veľkou zvedavosťou pestré a hlučné dianie okolo seba; niečo podobné u nich doma nikdy nezažila. Načúvala ostražito a zaujato aj vrave a hlasom ľudí, ktorí kráčali v jej blízkosti. Odrazu začula neďaleko za svojím chrbtom dvoch mladíkov, ako si úplne nehatene hovorili zrejme o nej:
”To je ale naozaj pekné dievča, ešte som ju nikdy doteraz nevidel v Thébach”.
”A čo si myslíš, že vari poznáš všetky pekné Thébanky?”
”Máš pravdu, to naozaj nie, lebo ich je veľa, veď krása Thébaniek je príslovečná po celom Egypte. Táto je ale skutočne mimoriadne pekná, pri bohyni Mut, a ako jej len svedčia tie lotosové kvety vo vlasoch. Ani len Nofretete nemôže byť krajšia, tak si aspoň myslím, keď teraz vidím toto krásne dievča, hoci som našu budúcu faraónku ešte nikdy nevidel.”
Prúd ľudí ju však už unášal ďalej, a tak sa nedozvedela, aký koniec mal tento rozhovor. Už počula okolo seba zasa iné hlasy, tento raz zlostnejšie, a tí, ktorým patrili, tých zaujímali iné problémy, ako krása thébanských žien.
”Počul si zlé správy, ktoré sa šíria z Fenície až sem k nám, do Théb?”
Ozval sa chrapľavý, zadŕhavý hlas nejakého staršieho muža po jej boku.
”Počul som všelijaké chýry, neviem, na ktoré myslíš.” Odpovedal mu iný, podstatne mladší mužský hlas.
”Chetiti vraj už stoja celkom blízko našich území, hore na severe, pripravení vtrhnúť s obrovskou armádou do Egypta, a náš budúci faraón zatiaľ ešte nepohol ani len prstom, a stále necháva trčať v Thébach bez rozkazu k vypochodovaniu generála Nechtisa. A to napriek tomu, že ho neustále varuje pred hroziacim chetitským nebezpečenstvom. On akoby ho však vôbec nevidel a nevnímal, čo je to len za faraóna? Keby už Echnatonovi konečne osvietil rozum boh Amun a prebral ho z tej jeho nečinnej letargie a z jeho rojčenia veľkého umelca.”
”Hej, prečo tak urážaš Echnatona”, ozval sa tretí hlas patriaci mužovi, ktorý svojím dialektom hneď prezradil, že prišiel do mesta zďaleka, a pokračoval, ”u nás v Memfise má oveľa viac prívržencov, ako u vás v Thébach, a preto sa mu vôbec ani nedivím, že chce čo najskôr odtiaľto odísť do svojho nového mesta Achet-Atonu a že už túžobne čaká, kedy bude hotové. Nechce predsa nič iné, len dobro svojho ľudu, a to takou mierou, ako žiadny iný faraón pred ním. Chce predsa len zlomiť moc Amunovho kléru, ktorý nás všetkých nesmierne vyciciava a ožobračuje. Chce, aby ľud nemusel odovzdávať týmto naničhodným úžerníckym darebákom tak nehanebne vysoké dane a sa im nemusel neustále klaňať až do prachu. Kto to všetko nevidí, je naozaj iba úbohý hlupák, ktorý nevie rozoznať, kto mu škodí, a kto mu osoží!”
”Daj pozor priateľu, ”upozorňoval ho prvý hlas pokračujúc”, keď hovoríš takéto nebezpečné veci, tak ich radšej hovor celkom potichu. Nie si v Memfise, ale v Thébach, a všade okolo nás sa to len tak hemží prívržencami Amunových kňazov a ich špiónmi. Takéto reči môžu mať pre nás všetkých troch nepríjemné následky, a môžeme skončiť vo väznici skôr, ako pre nás vôbec začne veľkolepý Opet sviatok.”
Ale už bola znova na inom mieste, medzi inými ľuďmi a počúvala iné rozhovory, pletky a klebety. Všetky domy boli slávnostne vyzdobené kvetmi, vencami a rôznymi religióznymi relikviami, znázorňujúcimi alebo symbolizujúcimi Amuna, Mut a Chonsa. Všade boli pulty a stoly plné sladkostí, jedla a pitia, a to predovšetkým piva, ktoré sa pripravovalo a varilo podľa starej egyptskej tradície.
Okolo obeda, práve keď sa Nofretete mala stretnúť s generálom Nechtisom, očakával dav ľudí už veľmi netrpezlivo a nadšene obrovskú procesiu na čele s veľkňazom Bekanchonsom a ďalšími, vysokopostavenými hodnostármi boha Amuna. Medzi nimi boli zastúpení aj hodnostári z Memfisu, Abydosu a ďalších egyptských miest, kde boli významné svätyne Amunove.
Ľudia napäto očakávali najmä to, či sa na čele procesie objaví aj Echnaton, ako to oddávna vyžadovala tradícia týchto religióznych sprievodov. Mnohí boli presvedčení, že sa neukáže a len sa dá niekým od dvoru zastupovať a že jeho zástupca ponesie insígnie faraónskej moci, medzi nimi na prvom mieste zatočenú berlu faraónov.
Nofretete sa počas svojho viachodinového chodenia preplnenými ulicami Théb dozvedela hodne o tom, ako to vyzerá v duši národa, a musela sa presvedčiť, že všeobecná nálada ľudí bola voči zamýšľaným reformám Echnatona dosť skeptická a nevraživo podráždená. Práve tu si mohla veľmi zreteľne uvedomiť, že pospolitému ľudu sú oveľa bližší a dôvernejší všetci tí nespočetní prastarí bohovia Egypta, a to v tej forme, ako ich hlásala Amunova relígia. Títo bohovia, znázorňovaní najrôznejšími kultovými soškami, amuletmi, ako i obrovskými chrámovými sochami, stáli ľudu takpovediac na dosah ruky, lebo ich mohol vidieť, ohmatať, klaňať sa im a tiež aj stráviť istý čas v dôvernom rozhovore s nimi. Religiozita priemerného Egypťana, aj keď bola už značne vyspelá, postrádala akýkoľvek filozofický aspekt. Z toho dôvodu božstvo chápala len kultovo a fetišisticky. Preto vyžadovala bohov ľahko pochopiteľných, ľuďom prístupných najjednoduchším spôsobom.
Aton, boh Echnatona a Imhotepa, bol naproti tomu bohom, ktorý bol vo svojej jedinečnosti a majestátnej vznešenosti tak vzdialený mysleniu más, že sa s ním ľud mohol len veľmi ťažko identifikovať. Preto mohol byť blízky len múdrym a zasväteným, ktorí sa hlbšie zaoberali s tajomstvami božských princípov a videli to, čo iným ostávalo ukryté.
Dnešný zážitok a s ním spojené nové poznanie jej len potvrdili, že to, čo si zaumienila vykonať je správne a potrebné. A teraz bola presvedčená aj o tom, že keď sa jej podarí dosiahnuť vyslanie Nechtisa a jeho armády proti Chetitom, o čom vôbec nepochybovala, že napokon pomôže nielen svojmu otcovi, ale aj Echnatonovi, pretože to okamžite zmení celkovú náladu más a vyvolá ich nadšenie. Ľud potom veľmi rýchlo zabudne na domáce problémy a celá jeho pozornosť sa týmto spôsobom odvedie na vzrušujúce správy a informácie týkajúce sa pohybu, manévrov a bojových aktivít egyptskej armády konfrontujúcej sa s nepriateľskými Chetitmi.
Echnaton nechcel vidieť tieto súvislosti a s veľkou pravdepodobnosťou si ich zo svojho pohľadu ani nemohol uvedomiť. Mal v hl ave len stavbu svojho mesta a prípravu na vyhlásenie religióznej reformy. Medzitým sa ešte venoval i svojmu umeniu a ostatné pre neho nebolo dôležité, a v podstate sa o to ani nezaujímal.
Ona teda musí prebrať v tomto prípade iniciatívu a konať namiesto neho, a tým aj v jeho záujme, aj keď to bude proti jeho vôli. Slnko dosiahlo najvyšší bod svojho každodenného putovamia po oblohe a tiene ľudí sa skrátili tak veľmi, že ich takmer už nebolo vidieť. Nachádzala už celkom v blízkosti fontány, kde sa onedlho mala stretnúť s generálom Nechtysom. Musela už len prejsť uličkou Nílskych krokodílov, potom zahnúť doprava a bude na dohovorenom mieste.
Generál ju už očakával, ako si to priala, v zakrytých nosidlách a boli tam prichystané ešte jedny kryté nosidlá, pripravené pre ňu. Vzájomne sa krátko a neformálne pozdravili, bez toho, aby sa zhliadli, a už o chvíľu ich otroci odnášali do neďalekého verejného palmového parku, kde teraz nebolo nikoho, pretože všetci ľudia mali záujem len o sviatok Opet, ktorý sa odohrával výlučne len na uliciach.
Otroci generála zložili obe nosidlá v blízkosti neveľkej sochy boha Osirisa. V parku bolo viacero takýchto sôch, zasvätených najrôznejším bohom a bohyniam Egypta. Potom sa na príkaz Nechtisa otroci od nich vzdialili a posadali si neďaleko nich, do tieňa veličiznej palmy s veľkými vejárovými listami, odkiaľ bolo počuť už len ich tlmenú, ale živú vravu.
Nechtis bol asi štyridsaťročný muž a pochádzal z mesta Edfu v Hornom Egypte. Bol malej, vyziablej postavy, a kto by nevedel, že sa jedná o najslávnejšieho a najodvážnejšieho generála celej osemnástej dynastie, ten by si pri pohľade na tohto muža nikdy nepomyslel, že má pred sebou človeka priam nevyčerpateľnej fyzicke j energie, premúdreho taktika a neohrozeného odvážneho bojovníka.
”Vznešená Nofretete, môj priateľ Hateb mi povedal", ozval sa po krátkom obdivnom pohľade generál, keď si premeral krásnu ženu stojacu oproti nemu, a pokračoval, "prečo sa chceš so mnou stretnúť. Keďže medzičasom sa v Thébach nehovorí už len o tvojej veľkej kráse, ale aj o tvojej veľkej múdrosti, a v tomto smere ťa dokonca porovnávajú s Teje, najmúdrejšou ženou Egypta, som si istý, že tvoj návrh bude pre mňa prijateľný. Hateb mi povedal len toľko, že mi chceš dopomôcť k tomu, aby som mal nejaký pádny dôvod zaútočiť s mojou armádou na Chetitov. Keďže ale nevedel o tvojich zámeroch nič bližšieho, predpokladám, že si vo svojej múdrej prezieravosti neinformovala o podrobnostiach tvojho plánu nikoho a že ja som prvý a zrejme aj jediný, kto sa o ňom dozvie, takže do neho budeme zasvätení len my dvaja, čo je pri takýchto mimoriadne nebezpečných aktivitách veľmi dôležité.
Práve včera som od Echnatona obdržal príkaz, aby som sa vysunul s armádou do Dolného Egypta, do oblasti Delty. Bol to ústupok, ktorý urobil Echnaton na tlak Bekanchonsa a jeho prívržencov vo vláde. Nešlo teda o jeho vlastné rozhodnutie. Neviem, či si informovaná o celej tejto záležitosti, lebo je nanajvýš diskrétna.”
”Viem o tom, generál Nechtis, práve na tom sa do veľkej miery zakladá môj plán, ktorý ti teraz chcem vylíčiť.”
Potom mu podrobne porozprávala, ako si premyslela svoj zámer. Generál ju pozorne počúval, neprerušil ju ani raz nijakou otázkou, lebo jej plán bol realistický, logický a nanajvýš precízny, a preto aj ľahko zrozumiteľný.
”To, čo mi navrhuješ, múdra Nofretete, ty, ktorá si svojou múdrosťou rovná najmúdrejším bohyniam, je veľmi dobre premyslené a pre mňa aj prijateľné. Lepšie by to nebol vymyslel nijaký náš minister a ani najvyšší šéf mojej tajnej spravodajskej služby. Tvoj perfektný plán má však z môjho hľadiska istý malý háčik ...,”
Začal rozvádzať po krátkom premýšľaní generál, keď Nofretete dokončila svoj výklad.
”Povedz mi, čo mieniš pod háčikom!"
Prerušila ho netrpezlivo Nofretete.
”Ide mi o nasledovnú vec. Keďže do celej záležitosti bude zasvätený aj tvoj otec, kráľ ríše Mitanni, vynára sa pre mňa isté riziko, že by to niekedy v budúcnosti mohol použiť proti mne - musíš mi prepáčiť takéto úvahy, ale v takejto situácii musím všetko dobre zvážiť, pretože za istých okolností sa každá možnosť môže stať realitou. K tomu by mohlo dôjsť, keby sa raz vytvorila taká politická situácia, že by pre neho bolo výhodné prezradiť to faraónovi, a tak z toho niečo vyťažiť."
”Ubezpečujem ťa, generál Nechtis, že ak ti ide len o to, tak sa potom vôbec nemusíš obávať,” upokojovala ho Nofretete pokračujúc, ”náš plán môžeme uskutočniť tak, že môjmu otcovi dáme vedieť, že ty o ničom nevieš a nie si do ničoho zasvätený a že budeš len s radosťou reagovať na náhodnú a výhodnú príležitosť, ktorú zorganizujem a navodím len ja sama.”
”Tvoja krása je naozaj veľká, vznešená Nofretete, prešiel som na svojich vojenských ťaženiach mnohými územiami a videl množstvo krásnych žien, podobnú krásu som však nevidel nikde. Musím ale povedať, že tvoja prefíkanosť a múdrosť s ňou súperia a nezaostávajú za ňou vôbec.”
Odpovedal jej šarmantne a s uznaním generál, ktorý bol veľkým znalcom a obdivovateľom pekných žien.
”Nevedela som, že vojak a generál tvojho formátu je schopný vnímať aj krásu žien. Myslela som, že celá jeho pozornosť patrí len jeho vojakom a že ak je niečo, čo ho opája, tak je to len počet zabitých nepriateľov a množstvo jeho víťazstiev.”
Povedala mu s ironickým, ale priateľským úsmevom Nofretete.
”Tvoja duchaplná odpoveď mi len potvrdzuje, čo som práve pred chvíľou povedal. Ubezpečujem ťa však, že víťazstvá blažia vojaka naozaj až vtedy, keď ho za to čaká odmena v náručí krásnej a eroticky zmyselnej ženy."
”Generál Nechtis, som polichotená tvojimi postrehmi, svedčia o tom, že aj niektorí vojaci môžu byť duchaplní, ale skutočne len vo výnimočných prípadoch”, zasmiala sa Nofretete ironicky po druhý raz a dodala, ”povedala som ti všetko, čo som pokladala za dôležité, teraz ťa prepúšťam. Rozlúčime sa tu, na tomto mieste. Prikáž tvojím otrokom nech ma odnesú tam, kde sme sa stretli.”
Nechtis sa uklonil, pozrel na ňu s hlbokým obdivom, a povedal jej, že keby sa niečo na ich dohovore malo zmeniť, že ostanú v spojení cez Hateba. Potom jej zaželal príjemný zvyšok dňa a privolal otrokov, ktorí ju zaniesli k fontáne bohyne Neftys.
*******************
Pokračovanie z 11.5.
Prešlo niekoľko dní a celé Théby sa chystali na ďalšiu slávnostnú a výnimočnú udalosť. Bol deň korunovácie Echnatona. Hneď na druhý deň po korunovácii mala byť jeho svadba s Nofretete.
Na túto slávnostnú udalosť prišli hostia zo všetkých provincií Horného i Dolného Egypta. Nálada obyčajného pospolitého ľudu bola síce veľmi rozjarená a radostná - už sme spomenuli, že Egypťania oslavovali s mimoriadnym nadšením všetky sviatky - ale ich pozornému pozorovateľovi nemohlo ujsť, že v dušiach ľudí bola prítomná aj akási neistota a rozpoltenosť. Do smiechu a jasotu sa miešala aj potláčana, zatajovaná tieseň. Mnohí, a či vlastne väčšina, sa obávali, čo im prinesie najbližšia budúcnosť pod novým faraónom Amenofisom IV., ktorý si sám dal veľavravné meno Echnaton. Všetci vedeli, že v blízkej budúcnosti dôjde k nebezpečnej zrážke a meraniu síl medzi veľkňazom boha Amuna, Bekanchonsom a faraónom Echnatonom, mužom označujúcim sa za syna jediného boha Atona.
V Thébach v tento deň nebolo ani veľkňaza Bekanchonsa a ani generála Nechtisa. Bekanchons sa najprv zdržal, podľa Echnatonovho príkazu, niekoľko dní pri hrobe Amenofisa, a potom odtiaľ odišiel, ale nikto nevedel kam. Nechtis vypochodoval so svojou armádou pred dvomi dňami, ako mu to nariadil Echnaton, do kraja Gošen.
Odchod generála bol veľkou udalosťou, a hoci sa jeho armáda o počte asi dvadsaťtisíc mužov vydala na cestu na sever už v skorých ranných hodinách, zbehlo sa ku kasárňam niekoľko tisíc ľudí. Medzi tými, čo sa prišli pozrieť na impozantné vypochodovanie egyptského vojska, bolo však aj veľa rodinných príslušníkov odchádzajúcich vojakov, aby im ešte naposledy aspoň zakývali, pretože rozlúčiť s nimi sa museli už v predošlých dňoch. Nechtis požadoval od svojich vojakov prísnu disciplínu a jeho dôstojníci by preto neboli pripustili v žiadnom prípade, aby sa v hodine odchodu ešte niekto pokúšal o súkromný kontakt s jeho mužmi.
Na druhej strane však generál vedel byť aj veľkorysý k svojím vojakom a doprial im rôzne malé slobody a výhody, a dbal aj o to, aby ich administratíva, starajúca sa o zásobovanie, nikdy neukracovala, a aby mali vždy čo jesť a čo piť. Preto bol u svojich vojakov veľmi obľúbený a títo by boli išli za ním aj do horúceho pekla. Pohľad na odchádzajúcu armádu bol úchvatný a naplnil každého prítomného hrdosťou nad silou Egypta, pred ktorou sa vždy triasli a obávali všetci nepriatelia. A istotne sa tak povedie aj Chetitom, keď uvidia vyrovnané šíky smelých mužov Egypta, vojakov slávneho generála Nechtisa.
Armáda z mesta odchádzala v troch hlavných kolónach. Na čele sa nachádzala kavaléria v piatich radoch veľa seba, za ňou kráčal oddiel mužov s trúbami a po nich nasledovala skupina dôstojníkov. S neveľkým odstupom za nimi bolo možné vidieť generála Nechtisa aj s jeho pobočníkom, generálom Nekim. Viezli sa v pozlátenom dvojkolesovom voze, na ktorom viala štandarda faraóna, ako aj štandarda armády. S väčším odstupom za hlavným veliteľom pochodovala infantéria, za ktorou sa viezol faraónov herold aj so svojím pomocníkom. Na ich voze tiež povievala faraónova štandarda. Potom nasledovali v dvoch kolónach rozdelení lukostrelci. Prvá kolóna bola umiestnená na malých, s možnosťou rýchleho manévrovania vybavených dvojkolesových vozoch. Ich posádka pozostávala z dvoch m-užov. Jeden bol vodičom a pohoničom tohto, svojím spôsobom egyptského predchodcu moderného tanku a druhý bol lukost relcom. Druhá kolóna sa skladala z lukostrelcov pohybujúcich sa na vlastných nohách. Za touto kolónou sa nachádzali vozy s proviantom a rôznym vojenským náradím a príslušenstvom. Koniec armády tvorila neveľká skupina infanteristov.
Už len samotný akt vypochodovania Nechtisových vojakov bol dôležitým varovným signálom pre Chetitov, ktorých špióni určite ihneď poslali novej situácii odpovedajúce informácie svojmu hlavnému veliteľovi, generálovi Murastilimu. V takýchto prípadoch neraz stačilo, keď sa nepriateľovi signalizovala pripravenosť do boja a vojenská zrážka mohla byť takto odvrátená. To aj bolo pôvodným zámerom egyptskej diplomacie.
Slávnostná korunovácia Echnatona sa začala presne na poludnie, pretože jej rituál vyžadoval, aby slnko stálo na najvyššom mieste oblohy. Echnaton odmietol pri svojej korunovácii všetky komplikované a zložité ceremónie, ako ich prikazovala tradícia. Tieto boli zamerané na oslavu rôznych, podľa jeho presvedčenia nepravých bohov a mali vyzdvihnúť spojitosť faraóna a jeho trónu s nimi.
Pre Echnatona ale existoval len jeden jediný boh, a to bol Aton. Preto sa korunovácia mala uskutočniť v neveľkom thébanskom chráme boha Atona, a potom mal nasledovať veľkolepý slávnostný sprievod s novým faraónom na čele, aby sa nový vládca ríše ukázal svojmu ľudu vo svojej plnej faraónskej nádhere a sláve. To všetko malo veľmi dôsledne prepracované psychologické pozadie ústiace v intenzívnom magickom pôsobení na masy obyčajných smrteľníkov, ktorí boli potom veľmi ľahko manipulovateľní.
Chrám Atona bol plný ľudí, a aj celé, pomerne dosť veľké priestranstvo pred ním bolo úplne zaplnené. Neobvykle veľké množstvo policajtov, ktorí boli vždy prítomní pri podobných príležitostiach, dozeralo na poriadok. Boli vyzbrojení palicami a v prípade potreby by ich neváhali nasadiť.
Polícia bola neodmysliteľnou súčasťou každodenného života v starom Egypte, a okrem dozerania na poriadok na uliciach, bola aj výkonným orgánom štátnej moci a štátneho hospodárstva. Do rezortu policajnej kontroly patrilo aj kontrolovanie váh obchodníkov, privádzanie ušlých otrokov naspäť k ich pánom a dozor nad tým, aby práca vyberačov daní prebiehala hladko. Špeciálnou políciou bola v starom Egypte pojazdná polícia, ktorej príslušníci sa starali o bezpečnosť karaván, pretože tieto boli v období Novej ríše už značnou mierou vystavené prepadom remeselných, na okrádanie karaván špecializovaných lupičov. Niekedy však dostali títo policajti i príkaz k poľovačke na zverinu púšte, aby takto doplnili zásobárne kráľovského paláca o zvlášť chutné špeciality.
Echnaton sedel na malom prenosnom tróne, ktorým bolo kreslo, zhotovené zo vzácneho cédrového dreva, s operadlom vyzdobeným slonovinou. Do Atonovho chrámu ho priniesli ešte včera dvaja policajti a umiestnili ho pred oltárom Atona. Budúci faraón egypskej ríše bol veľmi nápadne našminkovaný. Na tele mal po kolená siahajúcu koženú zásteru obopínajúcu aj zadnú časť tela, a k nej mal oblečené aj prekrásne purpurovočervené rúcho. Bol vyzdobený početnými vzácnymi skvostami. V pravej ruke držal krátky bič a v ľavej dohora zatočenú berlu. Okrem toho sa na jeho tele skveli ešte i významné symboly faraónskej moci a dôstojnosti. Za ním stáli dvaja čierni vysokí núbijski dôstojníci, členovia jeho osobnej stráže.
Z úzadia chrámu, z bočného vchodu vedúceho do priestorov chrámových kňazov, vyšiel ceremoniálny majster a rozozvučaním nástroja zvaného syrmium, pripomínajúceho harfu, oznámil začiatok slávnostnej ceremónie korunovácie. V chráme boli prítomní najvyšší kňazi z Memfisu, Onu, Abydosu, teda z najvýznamnejších religióznych centier egyptskej ríše, ale žiadni kňazi z Karnaku. Karnackí kňazi takto preukazovali solidaritu so svojím najvyšším predstaveným Bekanchonsom, dávajúc tým najavo, že sú proti faraónovi a proti jeho nastavajúcej reforme. Veľmi dobre si boli vedomí, že takéto ich počínanie neostane bez patričnej odozvy zo strany ich početných prívržencov.
Po doznení zvukov, vydávaných syrmiom, vystúpili do popredia dvaja muži držiaci v rukách dlhé píšťaly a zahrali na nich krátku oslavnú melódiu, ktorou sa podľa starej tradície pozdravoval nový faraón. O niečo neskôr sa objavil Imhotep doprevádzaný dvomi Atonovými kňazmi, z ktorých každý niesol v rukách kráľovskú korunu. Jedna symbolizovala Horný Egypt a druhá Dolný Egypt. Imhotep pristúpil k Echnatonovi a prevzal z rúk svojho pomocníka najprv korunu Horného Egypta, bielu korunu, potom z rúk druhého pomocníka korunu Dolného Egypta, červenú korunu. Pomaly a slávnostne okázalo nastokol červenú korunu do bielej a začal hovoriť korunovačnú formulu, ktorá v tejto forme dovtedy ešte neodznela z úst žiadneho egyptského kňaza. Imhotep ju po prvý raz vztiahol a usmernil na boha Atona, korunujúc Echnatona odvolaním sa na jeho sväté meno:
”Ó, najmocnejší otec celého Egypta, vznešený a jediný boh Aton, ty, ktorý nemáš seberovného v celom obrovskom nekonečnom kozme, vzhliadni na tvojho tu prítomného syna, ktorý prijíma od teba cez moje ruky obe koruny dvoch častí Egypta, aby sa na jeho hlave zjednotili v jeden jediný a premocný Egypt.”
Potom Imhotep nasadil na hlavu svojho žiaka a priateľa pomalým pohybom faraónsku korunu a znova prehovoril:
”Amenofis IV., od tohto okamihu si z moci svojho otca, nebeského Atona, právoplatným faraónom celej egyptskej ríše a tvoje meno nech je odteraz už len Echnaton ( v tomto prípade mienil ním Imhotep jeho druhý význam: "radosť Atona"), a tak, ako ty budeš najväčšou radosťou tvojho otca, božského Atona, tak bude aj on tvojou najväčšou radosťou a potechou.”
Opäť zaznela ceremoniálna melódia, vylúdená zo syrmia, potom sa ozvali muži s píšťalkami, a tento raz sa k ním pripojila i skupina mladých, pekných harfistiek v bielych rúchach s obnaženými prsiami. Pri zvukoch ich lahodnej hudby ukončil potom Imhotep korunováciu faraóna slovami:
”Nech všemohúci Aton, tvoj otec, vždy vedie tvoje kroky a nech dá, aby ľud Egypta mal za tvojej vlády vždy dosť jedla a netrpel nikdy biedu a strádanie.”
Po vyslovení tejto dôležitej formule sa Imhotep obrátil smerom do chrámu a pozdvihnúc pred seba obe ruky prihovoril sa prítomným:
”Ľud Egypta, od tejto chvíle zasa máš svojho právoplatného bohmi potvrdeného faraóna, ktorý sa bude starať o tvoje blaho. Ukáž sa preto hodný tejto jeho starostlivosti a dobroty. Dbaj a dodržiavaj všetky zákony a mysli nato, že všetko, čo faraón robí, robí len pre tvoje dobro.”
Chrám i jeho okolie boli síce preplnené, ako bolo pri takejto veľkej udalosti zvykom, ale nadšenie a radosť sa držali v medziach, a v žiadnom prípade neboli dokumentované silnými prejavmi pozitívnych emócií. Podvratná činnosť, ktorú viedli už dlhšiu dobu Bekanchonsovi ľudia a agenti, zrejme prinášala svoje ovocie. Títo chodili všade, kde boli väčšie zhromaždenia ľudí a zasievali do ľudu nedôveru proti Echnatonovi a jeho bohu Atonovi. Tvrdili, že je nepravým a kacírskym faraónom, ktorý zavedie celý Egypt len do skazy a záhuby. Nahovárali ľuďom, že starí bohovia, ktorých chce nový faraón zneuctiť a zosadiť, si to všetko nenechajú páčiť a sa vypomstia na ľude, ak ich zradí a bude počúvať nového faraóna a veriť na jeho boha. Hrozili suchom, neúrodou a nepriateľmi, ktorí vraj vypália a obsadia celý Egypt. Tu im prišli veľmi vhod Chetiti, ktorí už dlhšie ohrozovali a znepokojovali severné hranice Egypta, a proti ktorým Echnaton nechcel bojovať, pretože v mene svojho religiózneho presvedčenia bol proti prelievaniu krvi a usiloval o bratstvo medzi všetkými národmi. Takáto vznešená idea však musela ostať v tej dobe nepochopená.
Pred vchodom do chrámu stáli dvaja agenti Bekanchonsa, spolu aj s Chnutefom, zástupcom správcu paláca a tajným prívržencom Bekanchonsa. Jeden z agentov sa naklonil tesne k uchu Chnutefa a povedal:
”Vznešený Chnutef, myslím, že sme až doposiaľ vykonali dobrú prácu. Ľud nie je nadšený zo svojho nového faraóna. Len tu a tam počuť prevolávanie na jeho slávu.”
”To všetko je ešte len začiatok”, povedal Chnutef a dodal, ”ak Echnaton neupustí od svojich plánov a bude aj naďalej chcieť previesť reformáciu starej relígie, tak budeme musieť rozvinúť ešte väčšiu snahu presvedčiť ľud o tom, aby sa postavil proti faraonovi. A to je naozaj záslužná činnosť pre boha Amuna, a ak sa v tomto smere budeš dostatočne usilovať, tak ťa Amun odmení a pripraví ti veľmi príjemný pobyt na druhom svete.”
”Neverím veľmi na bohov, ctihodný Chnutef. Amun, Aton a či Osiris, to všetko mi je v podstate úplne jedno. Verím len na moc peňazí a mám radosť len z toho, že veľkňaz Bekanchons nás platí za prácu, ktorú robíme pre jeho boha Amuna veľmi dobre. Mojím hlavným božstvom je moje vrece s peniazmi, ktoré sa už pekne zaplnilo debenmi."
Zasmial sa výsmešne a drsne agent, ktorého meno bolo Aserhab.
Dav ľudí v chráme sa rozostupoval pred vojakmi osobnej stráže faraóna, tvorenej vysokými urastenými Núbijcami, ktorí boli do pol pása nahí a držali v jednej ruke dlhú kopiju a v druhej štít, pokrytý leoparďou kožou.
”Cestu pre božského faraóna Echnatona, urobte cestu.”
Kričali Núbijci, a občas niekoho, kto sa rýchlo neuhol, štuchli tupým koncom kopije alebo odtlačili štítom. Za nimi niesli dvaja nosiči, tiež čierni Núbijci, zlaté nosidlá, na ktorých sedel faraón. V druhých nosidlách sa niesla Nofretete, ktorá sedela počas korunovácie hneď za Echnatonom, medzi Teje a prvým ministrom Anefom.
Anef bol dôležitým mužom vo vláde, a čo nikto z Echnatonových prívržencov nevedel, dokonca ani sám faraón, bol tajným spojencom a prívržencom Bekanchonsa. Veľmi nebezpečné pre mladého faraóna bolo, že mal dobrý kontakt k viacerým vysokým dôstojníkom generálneho štábu egyptskej armády, a tak ich mohol v prípadnej kritickej situácii ľahko prehovoriť a samozrejme aj podplatiť - Amunove temple vlastnili dostatočný prebytok zlata a peňazí - aby sa postavili proti faraónovi a jeho reformám.
Slávnostný sprievod, na čele s faraónom Echnatonom, postupoval davom ľudu len pomaly dopredu. Už nebol ďaleko od paláca. Po Echnatonovej pravici kráčali dvaja otroci nesúci nosidlá s kráľovnou-matkou Teje. Za nimi nasledovali bok po boku, nosidlá Nofretete a oboch vezírov Dolného a Horného Egypta. Hneď po nich bolo potom vidno celé more nosidiel najdôležitejších hodnostárov štátu, mesta a paláca.
Ceremónia korunovácie, ako aj po nej nasledujúca oslava, ktorá mal trvať až dlho do noci, boli skvele zorganizované a myslelo sa na všetko. Egypťania boli skúsenými a perfektnými organizátormi. Prípravy trvali viac ako dva týždne a zúčastnilo sa ich niekoľko stovák sluhov a otrokov. Zodpovedný za všetko bol Hateb, a tak posledné dve noci nezažmúril ani oko a dnešný deň zažíval s veľkými bolesťami hlavy, ktoré sa u neho dostavili vždy vtedy, keď bol vyčerpaný, alebo, keď málo spal.
Dnes sa dostalo ľudu v rámci korunovácie faraóna, na jeho príkaz, všetkého, čo hrdlo ráčilo, teda pitia a jedla, úplne zadarmo. Echnaton si jednak chcel získať aj týmto spôsobom čo najrýchlejšie čo najväčšiu popularitu, a okrem toho to robil aj z podnetu svojho religiózneho presvedčenia, nakoľko relígia len jediného boha robila všetkých ľudí bratmi, a bratia sa samozrejme majú deliť. Celkom iste Echnaton ale nebol akýmsi prvým demokratom histórie len preto, že mal viac ohľadu k svojím poddaným, ako všetci jeho ostatní predchodcovia na tróne, ale rozhodne bol prvým faraónom, ktorý nevidel vo svojich služobníkoch, otrokoch a v pracujúcom ľude výlučne len animálnych tvorov, s ktorými možno zaobchádzať úplne svojvoľne.
Keď sa sprievod konečne dostal k palácu faraóna, bol na ceste už aspoň dve hodiny. Tak dlho sa nezvykol ukazovať svojmu ľudu žiadny faraón, a ani tak otvorene, ako to robil po celý ten čas Echnaton, ktorý sa vo svojej novej funkcii dával neobvykle priateľsky. Faraóni dbali priam úzkostlivo, aby pôsobili na ľud vždy ako najvyššie božstvo, to znamená, že ich neustále musel zahaľovať závoj mysterióznosti, záhadnosti a tajuplnosti. Ľud musel mať pocit, že z faraóna prúdia nadprirodzené sily, že je nedosiahnuteľný a predsa prítomný, a už tohto dôvodu sa faraóni nechávali pri každej takejto príležitosti nosievať v uzavretých nosidlách, z ktorých sa vždy len občas objavila, aj to len na celkom krátky okamih, ich hlava, aby ľudia videli a verili, že v nosidlách je naozaj faraón.
Nie tak ale Echnaton. On sa niesol v nezakrytých nosidlách a každý ho mohol otvorene pozorovať. Nový faraón chcel vo všetkom dávať najavo, že starý čas skončil a že s novou relígiou prídu aj nové zvyky a nové tradície, a to nielen v oblasti samotnej relígie, ale aj v spoločnosti a jej živote.
Oslava potom vyvrcholila v paláci, kam mali prístup samozrejme už len vyvolení a vysokopostavení, ale v uliciach pred palácom, ako aj v celom meste, trvala veselica až dlho do raňajších hodín.
*************************
Od korunovácie nového faraóna uplynulo niekoľko týždňov. Jedného dňa predpoludním sa v paláci stretol faraón s Imhotepom a Nefrim, aby spoločne prerokovali budúcnosť krajiny a dohodli sa na ďalšom postupe realizácie reformačných plánov, aby podľa nich bolo možné zaviesť novú relígiu.
Echnaton sedel, ako obvykle o tomto čase, vo svojej pracovni. Na stole mal rozvinutý dlhý úzky papyrus a pracoval na básni, ktorú písal na oslavu životodárneho božského Nílu. Imhotep vošiel dovnútra bez ohlásenia a za ním vstúpil Nefri.
”Nech ťa všade sprevádza požehnanie všemocného jediného Atona, veľký faraón Egypta.”
Pozdravil Imhotep povzneseným hlasom Echnatona a ostal stáť pred ním.
”Aj teba, môj múdry Imhotep.”
Odvetil faraón, vôbec pritom nedvíhajúc hlavu od písania, ktoré, ako sa zdalo, zaberalo celú jeho momentálnu pozornosť.
Netrvalo však dlho a faraónov hlas sa ozval znova:
”Tak, a som s prácou hotový. Práve som dokončil moju oslavnú báseň na našu božskú rieku Níl. Ak chceš, môžem ti ju hneď prečítať.”
Hoci ho medzitým pozdravil aj Nefri, Echnaton sa obracal len na Imhotepa, akoby jeho spoločníka vôbec nebol spozoroval.
”Prečítaj, rád si ju vypočujem”.
Mladý faraón začal čítať a jeho tvár dostala okamžite povznesený, nadzemský výraz človeka, vedomého si svojich mimoriadnych kreatívnych schopností. Akoby sa odrazu bol preniesol do iných, vyšších sfér, kde neexistoval nijaký Bekanchons a ani žiadni iní odporcovia relígie Atona, a kde ani nevládli nijaké malicherné svetské problémy, ale len sväté a vznešené múzy umenia, pretože to bol úplne len ich svet. Kto by ho nebol poznal a uvidel ho len v takomto stave, bol by si celkom určite myslel, že tento faraón je len bezmocný snilko pohybujúci sa neustále len vo vlastnom svete infantilnej rojčivosti a neschopný vykonávať svetský úrad faraóna.
Faraón Echnaton bol však mužom dvoch úplne protichodných tvárí, ktoré zdanlivo nemali navzájom nič spoločné. Bolo ale priam neuveriteľné, ako bleskurýchlo vedel zrealizovať svoju vnútornú premenu. A tak tomu bolo i tento raz. Imhotep tým vôbec nebol prekvapený, lebo dobre poznal túto jeho vlastnosť. O to viac ale Nefri, ktorý predpokladal, že teraz budú hovoriť aspoň hodinu len o múzach, hoci prišli v inej záležitosti, ale Echnaton, len čo skončil s prednesom, nevyčkal ani len obvyklý hold, ktorý sa pri takejto príležitosti vzdával autorovi, a to najmä vtedy, ak sa jednalo o takého vysokopostaveného muža, akým bol faraón. Okamžite zmenil výzor tváre a z básniaceho, duchom neprítomného snilka sa stal rozvážny duchaplný vládca, plne koncentrovaný na dôležité problémy štátnického charakteru.
”Náš čas sa už pomaly blíži”, povedal faraón a dôrazne pokračoval, "Aton čaká už netrpezlivo, kedy povalíme do prachu nepravých bohov Egypta a ich prisluhovačov - Bekanchonsa a jeho kňazov. Náš boh nepotrebuje nijaké veľkolepé chrámy. Každý, kto sa mu chce prihovoriť a vzniesť k nemu svoje úprimné modlitby, tomu postačí, aby sa pozrel hore, k oblohe, na žiarivé a svietiace slnko, a v tej chvíli už aj stojí zoči voči svojmu jedinému bohu, bohu Atonovi. Len on je náš jediný a univerzálny boh, pretože len on prebúdza všetko tvorstvo k životu svojím teplom a svojím večným svetlom, ktoré z oblohy zosiela na zem.
Najväčším nepriateľom našich reforiem je mocný klérus mesta Théb, a preto musíme zlomiť jeho moc účinným bleskurýchlym úderom a zavrieť všetky Amunové chrámy. Týmto spôsobom v našej politike dosiahneme dva rozhodujúce úspechy. Podarí sa nám odrezať a zamedziť príliv obrovských financií tečúcich do nich vo forme vysokých daní, a okrem toho zabránime ľudu, aby na pôde týchto templov podliehal zhubnému vplyvu Bekanchonsa a jeho kňazov.
Akonáhle prevediem tieto mimoriadne dôležité opatrenia, som presvedčený, že na našu stranu sa pridajú aj kňazi z Memfisu, Abydosu a Onu - hoci sluhovia Amuna - pretože tiež oni majú plné zuby nesmiernej arogancie thébanského kléru, ako aj značného zníženia svojich príjmov, nariadeného Bekanchonsom. A tiež aj ľud, keď stratí svoje napojenie na Amunov klérus, bude rýchlejšie prístupný novému učeniu a obráti sa k bohu Atonovi. Povedz mi svoj názor teraz ty, Imhotep!”
”To, čo si práve predniesol, je veľmi logické a konzekventné. Zabúdaš ale na jednu význačnú vec Echnaton. Ľud sa nevzdá tak ľahko svojich starých bohov, aj keď ho ziskuchtiví a nenásytní kňazi Amuna vyciciavajú v ich mene horšie ako pijavice. Tvoj a môj boh je totiž bohom veľmi ťažkým, pretože je bohom vzdialeným a veľmi abstraktným. To je ale dôvod, pre ktorý si ľud bude len pomaly a postupne zvykať na nášho nového boha. Naše učenie je istotne najvznešenejšou religióznou piesňou, akú človek dosiaľ zložil na vzývanie božského princípu kozmu. O tom naozaj nemožno pochybovať, ale ľud je ako svorka hladných psov bežiacich vždy za tým, kto ich nakŕmi. A takouto potravou pre tvoj ľud je to, čo mu už od nespočetných stáročí ponúkajú Amunovi kňazi, a tým je kult uctievania opíc, krokodílov, mačiek, hadov a kamenných bôžikov. Sila zvyku a tradície vládne v dušiach tohto ľudu železnou rukou, a ty jednoducho nevlastníš dosť moci, aby si ju mohol zlomiť hneď a úplne navždy.”
”Aký je tvoj názor, vznešený Nefri?”
Obrátil sa Echnaton nečakane na starého mudrca a nevyčkajúc odpoveď pokračoval hneď zasa sám:
”Včera som sa radil o tejto záležitosti s Nefropetom a Mykerinom. Nefropet mi odporúčal v podstate to isté, čo aj Imhotep, ale Mykerinos bol za to, aby sme dlho neotáľali a zničili moc Amunovho kléru čo najskôr, lebo v opačnom prípade bude horúčkovite rozvíjať podvratnú činnosť proti nám, a tak získavať stále viac spojencov.”
Až teraz, keď sa faraón odmlčal, mal Nefri príležitosť zodpovedať jeho otázku:
”Ak dovolíš, najjasnejší Majestát, tak ti otvorene poviem, že ešte nevlastníš, a v najbližšom čase ani vlastniť nebudeš, dosť moci, aby si úspešne zlomil silu starého kultu. Kňazi z Memfisu, Abydosu a Onu rozhodne nie sú prívržencami nových ideí, aj keď to, pochopiteľne, otvorene nehlásaju, a preto nie sú ani proti Bekanchonsovi. Im v podstate ide len o to, aby ich tak veľmi neokrádal o značnú časť ich príjmov, ako to robí.
Podľa mojej mienky s reformou rozhodne musíme počkať ešte nejaký čas, lebo je dôležité, aby na ľud mohol pôsobiť dlhší čas múdry Imhotep a postupne ho získavať pre nastávajúce reformy. Je síce pravdou, že v tomto období - a tu má Mykerinos úplnú pravdu - budú Bekanchons a jeho pomocníci veľmi intenzívne rozvíjať podvratnú činnosť, ale na druhej strane, ľud bude mať možnosť pozorovať svätosť a vznešenosť Imhotepa, ktorý ho chce len učiť, ale nechce jeho peniaze. Som presvedčený, že egyptský ľud si to časom plne uvedomí a bude to vedieť patrične oceniť.”
Skôr než Echnaton stihol odpovedať, objavil sa v miestnosti Hateb a prosil faraóna o prepáčenie, že ruší jeho dôležitú poradu, ale že práve prišli dvaja poslovia s veľmi dôležitými správami z krajiny Kanaánu a že cestou stretli aj generála Nechtisa, ktorého tiež informovali o nanajvýš znepokojujúcich udalostiach na severe egyptských hraníc.
”Určite mi po nich posiela nejakú informáciu aj generál”. Poznamenal netrpezlivo faraón.
”Áno, Majestát, čo sa len celkom nedávno odohralo na severe, to ho podnietilo, aby ti okamžite oznámil svoju mienku k tejto záležitosti. Mám poslov priviesť pred tvoju tvár hneď teraz, alebo majú počkať, až kým skončíš poradu s múdrym Imhotepom a vznešeným Nefrim?”
”Choď a priveď ich hneď, zrejme ide o mimoriadne dôležitú záležitosť, a preto je najlepšie, keď sa okamžite dozviem, čo sa deje hore na severe.”
Hateb odišiel, ale čoskoro sa znova objavil, aj s dvomi zaprášenými a zarastenými poslami, ktorí prekonali veľkú vzdialenosť z Kanaánu až do Théb len za dvanásť dní. To bol priam neuveriteľný výkon, ale Egypťania boli známi tým, že mali skvele zorganizovanú svoju spravodajskú službu, ako aj špionážnu sieť. V ich kvalite ich nikto nedosiahol, a tu sa im nevyrovnali ani len chýrni Chetiti.
Akonáhle obaja muži predstúpili pred Echnatona, dal im netrpezlivým posunkom ruky najavo, aby okamžite hovorili, o čo sa jedná a hneď mu odovzdali papyrusovú rolu so správou, pričom zdôraznil, že teraz nie je potrebné, aby sa zdržovali dlhým pozdravným ceremoniálom a prejavovaním svojej poddanskej úcty a poníženosti.
Echnaton bol aj v tomto smere netradičným faraónom a v rámci svojej zamýšľanej religióznej reformy bol rozhodnutý zjednodušiť mnohé ceremónie, hlavne tie, ktoré boli kultové a vzťahovali sa na osobu faraóna.
Správa, ktorú mu poslal kráľ Jericha, bola vlastne úpenlivou prosbou o vyslanie vojenskej pomoci, pretože kráľ sa obával, že teraz príde na rad jeho mesto a že bez egyptskej pomoci sa nebude môcť dlho držať. Chetiti totiž medzičasom zaútočili na neveľkú pevnosť, ktorá bola asi len polhodiny pochodu vzdialená od Jericha a chránila prístupovú cestu do mesta od severu. Podľa údajov v prinesenej správe zaútočilo na pevnosť kráľa z Jericha asi dvetisíc chetitských vojakov, ktorí nasadili pri útoku okolo tristo bojových vozov. Veliteľovi pevnosti dali k dispozícii len niekoľkohodinové ultimátum, a keďže sa nechcel vzdať, urobili s pevnosťou krátky proces. Za päť hodín zlomili aj posledný odpor jej obhajcov a urobili z nej len ruinu plnú krvi a mŕtvol.
Nechtisove posolstvo Echnatonovi v podstate len opakovalo to, čo sa faraón už dozvedel z papyrusu kráľa z Jericha, a navyše ešte obsahovalo naliehavú žiadosť, aby generál smel zmeniť pôvodne naplánovaný cieľ svojej cesty v zemi Gošen, a mohol pokračovať zrýchlenými dennými pochodmi ďalej, až k múrom mesta Jericha, a tak zastrašiť Chetitov.
Echnaton usúdil po krátkom premýšľaní, že naozaj niet iného východiska, ako súhlasiť s Nechtisom a dať príkaz k jeho pochodu až do Jericha. Toho istého názoru bol aj Imhotep a Nefri, pričom Imhotep zdôraznil, že generálovi treba prikázať, aby v žiadnom prípade nezačal útok na Chetitov, pretože podľa všetkého muselo isť len o ich predvoj, ktorý sa zrejme aj tak stiahne, keď uvidí obrovskú početnú presilu egyptskej armády.
Faraón teda ihneď vyslal rýchlych poslov za Nechtisom s príkazom, aby sa okamžite vydal na pomoc Jerichu. Nariadil, aby sa zo svojej strany vyvaroval akéhokoľvek útoku na vojsko Chetitov. O tomto dôležitom rozhodnutí faraóna bol okamžite informovaný aj prvý minister, ako aj obaja vezíri. Okrem toho sa musel postarať Hateb, ktorý ako správca paláca mal na starosti aj spravodajskú službu, aby sa táto správa dostala aj medzi ľud. To vykonať bolo úlohou palácového hlásateľa, ktorý musel pochodiť všetky najdôležitejšie námestia a priestranstvá pred najväčšími chrámami hlavného mesta a tam ohlásiť túto vzrušujúcu novinku.
Nefri chcel s faraónom prejednať ešte jednu závažnú vec, a síce predtým, ako mali ukončiť tento dôležitý štátnický rozhovor. Bol dôkladným znalcom pomerov, ktoré vládli v egyptskom zahraničnom obchode, výnosnom a dôležitom faktore štátnych príjmov, a z toho dôvodu aj moci štátu, a tak sa chcel podrobnejšie zmieniť o jeho súčasnej situácii.
Bohatstvo Egypta bolo v tých časoch povestné a svetoznáme, pričom jeho značný podiel tvorilo zlato dovážané z veľkých a mimoriadne výnosných baní na zlato, nachádzajúcich sa v Núbii. Bolo dávnou tradíciou, že prakticky celý zahraničný obchod Egypta sa nachádzal ako monopol v rukách faraóna. Túto tradíciu však narušil práve Bekanchons, pretože za vlády Echnatonovho otca Amenofisa III. sa mu podarilo dosiahnuť, že veľká časť ziskov zo zahraničného obchodu musela byť odvádzaná na Amunove temple, teda vlastne na neho samotného.
”Vznešený faraón, syn boha Atona”, prehovoril Nefri a pokračoval ďalej, ”mám na mysli ešte jednu veľmi dôležitú záležitosť, ktorú je potrebné vyriešiť skôr, ako vyhlásiš religióznu reformu. Musíš znova dostať pod svoju kontrolu celý zahraničný obchod a jeho výnosy. Pokiaľ Bekanchons zhrabuje viac ako polovicu zisku z obchodovania s cudzími krajinami, potiaľ bude priam nemožné zlomiť celú jeho moc. Jeho zahraničné obchody sú stále početnejšie a výnosnejšie; čo je však najhoršie, stávajú sa už úplne nekontrolovateľné. Vybudoval si celú samostatnú sieť obchodných spojení s vlastnou samosprávou, a jeho finančné prostriedky sú také rozsiahle a početné ako ryby vo vodách Nílu.”
”Viem o tom ctihodný Nefri. Máš pravdu, že tento dôležitý príliv peňazí do rúk ničomného Bekanchonsa musíme nejakým spôsobom prerušiť. Už som však v tomto smere niečo podnikol. Poveril som Hateba, aby prikázal svojím agentom strážiť všetky príchody k Bekanchonsovým skladom tovaru a vypátrať aj tie, ktoré utajuje, a potom zhabať každú zásielku zahraničných tovarov a dopraviť ich do paláca. Samozrejme, že agenti majú k dispozícii aj istý počet vojakov, aby im vypomohli, keby sa Bekanchonsovi ľudia zdráhali poslúchnuť ich príkazy.”
Tým skončili svoj dlhý pohovor, a Imhotep s Nefrim sa rozlúčili s faraónom a odišli. Faraón ostal ešte dlho nepohnute sedieť a premýšľal o tom, čo mu prinesie blízka i ďaleká budúcnosť. Ceremoniálny majster, ktorý bol pre neho zároveň aj osobným sekretárom, musel viackrát zaklopať na dvere, kým sa mu Echnaton ozval, a upozorniť ho, že mu dá priniesť niečo k obedu, hoci už bolo neskoré popoludnie.
Egyptský zahraničný obchod prekvital už od stáročí, a bolo prastarým privilégiom faraónov, že len oni mohli vysielať karavány a obchodné lode do cudziny, aby exportovali egyptský tovar, vo väčšine prípadov do Ázie. Obyčajne sa pritom jednalo o výmenný obchod. Karavány, ktoré zas naopak prinášali početné tovary z cudzích zemí, označovali Egypťania ako poplatné tribúty krajín podriadených Egyptu, a to aj vtedy, ak sa jednalo o štáty, ktoré si Egypt nikdy vojensky nepodrobil, ako v prípade Babylonu, Cypru alebo Kréty. Egypt sa totiž veľmi rád robil ešte väčším, ako naozaj bol.
Bol to znak typickej egyptskej arogancie a samoľúbosti, ktorú Echnaton rozhodne odmietal, lebo za jeho predchodcov neraz viedla k diplomatickým roztržkám a intervenciám zo strany postihnutých a urazených zemí.
Egypt nakupoval v cudzine predovšetkým luxusné tovary, ktoré boli prestížnymi vecami bohatých a vznešených. Zo Sýrie sa dovážala najjemnejšia kozmetika a drahocenné látky. Odtiaľ prichádzalo aj veľa otrokýň. Z Cypru sa vozilo striebro. Vzácne drevo, slonovina, žirafy a kožušiny sa importovali z Afriky. Kone, zbrane a bojové vozy pochádzali z ázijských krajín. Platilo sa zlatom, umeleckými výrobkami a najmä obilím, ktoré Egypt výdatne produkoval a vždy ponúkal ako prvú možnosť platenia. Tieto obchodné styky však neprebiehali celkom bez problémov, a to najmä z dvoch dôvodov.
Na karavány číhali nebezpečia dlhej cesty púšťou, kde mohlo byť extrémne nepriaznivé počasie, predovšetkým piesočné búrky, veľmi životunebezpečné. Ohrozenie predstavovali aj divoké šelmy, ktoré žili v púšti. Okrem toho na karavány nesúce drahocenné tovary vyčkávali práve v púšti lúpežníci, ktorí z tohto remesla žili. Napriek takýmto stratám bol obchod pre všetky na ňom zúčastnené stránky veľmi výhodný. Najvýhodnejší však bol rozhodne pre Egypťanov, ktorí ťažili predovšetkým z toho, že zlato malo mimoriadne vysoký kurz a že ho vlastnili v nadmernom množstve.
*****************************
Na záver tejto kapitoly sa vrátime v čase o niekoľko týždňov dozadu. Oslava faraónovej svadby s Nofretete sa blížila k svojmu vrcholu. Sen mladej chetitskej princezny, ktorý snívala ešte ako Taduchepa, sa teda naplnil. Ako Nofretete sa stala manželkou egyptského faraóna. Najkrajšie na sne však bolo, že v osobe faraóna Echnatona našla aj krásneho mladého muža, ktorému mohla darovať aj svoje srdce a nielen ponúkať telo.
Skôr ako mal ceremoniálny majster vyhlásiť poslednú a najatraktívnejšiu časť svadobnej oslavy - všeobecné orgie erotiky a sexuality - požiadal hostí o chvíľu pozornosti, a potom im oznámil, že teraz prednesie báseň, ktorú zložil faraón pre svoju kráľovskú manželku Nofretete z príležitosti tohto veľkého dňa. Rozjarené hlučné hlasy zmĺkli, rozpustilý smiech stíchol a Setep začal čítať z veľkého faraónovho papyrusu, pomaľovaného obrázkami erotickej lásky:
Jediná, milovaná, nemá páru,
krajšia ako celý svet.
Pozri, nie je krásna, ako ligotajúca sa
novoročná hviezda
pred nastávajúcim novým rokom?
Jej krása ťa ožaruje
jej očami, ktoré hľadia jasne,
jej perami, ktoré hovoria sladko.
Z nej nepočuješ nijaké zbytočné slovo.
S labutím štíhlym hrdlom
a majestátne oblým poprsím
a vlasmi ako pravý lapis lazuli
a hladkosťou svojich paží
predčí každé zlato.
Jej nežné prsty sú ako lotosové kalichy,
to je ona, jediná, bohyniam rovná.
Svojimi ťažkými bokmi a útlym driekom,
stehnami, ktoré krásou všetko zatienia,
vznešenou chôdzou, keď kráča zemou,
zmocnila sa navždy srdca môjho
svojím čarovným úsmevom.
Jej krása priťahuje zraky všetkých mužov,
každý sa teší, koho zdraví
a cíti sa ako prvý z mužov.
Keď vyjde z domu,
všetci vidia len ju,
tú jednu, jedinú,
so žiadnou druhou
neporovnateľnú,
žiarivooslnivú.
Keď Setep dokončil svoj prednes, v sále zavládlo na niekoľko chvíľ hlboké ticho. Echnatonove verše boli veľmi pôsobivé a ľúbive, a Egypťania mali veľký zmysel pre múzy a hudbu. Tanec a lyrické milostné verše, ale aj oslavné sonety na počesť bohov a bohýň ich zasahovali do hĺbky srdca a vedeli sa nimi mimoriadne nadchýnať. Ozval sa burácajúci potlesk a z úst prítomných zaznievalo uznanlivé spevavé skandovanie vety ”Het, het, mechri”, čo znamenalo asi toľko ako ”Nech žije, nech žije, božský umelec.” A Echnaton potvrdil svoje kvality básnika už aj niekoľko krát predtým.
O niečo neskôr, keď sa už faraón vzdialil aj so svojou manželkou ku kráľovským komnatám, a deň sa chýlil ku koncu, dámy v sále začali rozsvecovať malé lampášiky z hliny, aby muži mohli rozoznať v rastúcom šere nadchádzajúcej noci ich roztúžené tváre, plné nedočkavého očakávania. Táto záverečná časť svadobnej oslavy bola zasvätená erotike, a tak zmysly všetkých prítomných sa pomaly sústreďovali na slasti a rozkoše telesnej lásky, ktorými mala táto noc vyvrcholiť.
Pri svetle blikotajúcich lampičiek si každý muž hľadal ženu svojej voľby. Oči žien žiarili divokou, nenásytnou, akoby zmyslov zbavenou vášnivou túžbou po mužskom objatí a sexuálnom splynutí. Netrvalo dlho a miestnosť zapĺňali útržky vzrušených slov, horúceho trhaného dýchania, a stony a výkriky zmyselnej rozkoše zvíjajúcich a milujúcich sa tiel.
”Dokázala si, čo si si zaumienila a dnešnú noc stráviš v objatí Echnatona po prvý raz ako faraónka v objatí faraóna.”
Táto myšlienka sa vynárala v hlave Nofretete vždy odznova, zatiaľčo sa blížili ku komnate, kde na nich už čakalo pripravené kráľovské lôžko.
Prv však, ako sa Echnaton po príchode do kráľovskej spálne priblížil v nežnosti a láske ku svojej kráľovskej manželke, obrátil sa najprv plný vďačnosti k svojmu bohu, jedinému a veľkému Atonovi, ktorého mal zobrazeného ako veľké žiarivé slnko na stene nad kráľovským lôžkom. Cez rameno si pre hodil plášť jagavej zlatistej farby, a tak aj on bol, ako i Aton, celý zo zlata, a svetlo dvoch vzácnych feníckých lámp sa zrkadlilo na záhyboch jeho zlatej tuniky pri každom jeho pohybe. Vyzeral nádherne a vznešene, presne ako jeho boh.
”Zaprisahávam ťa, všemocný Aton, môj vznešený a premocný otče, vládca nebies i zeme, stoj pri mne pri každom mojom kroku a pri každom mojom čine, veď nechcem nič iné, ako zväčšiť a zvečniť tvoje sväté meno a vštepiť ho navždy do sŕdc môjho ľudu, aby ho vždy vzýval a utiekal sa k nemu veriac, že si len jediným jeho živým bohom.
Vzhliadni milostivo i na moju krásnu manželku Nofretete, stojacu pred tvojou tvárou, a prijmi ju pod tvoju božskú ochranu, ako si už dávno prijal mňa. A požehnaj našu lásku plodom nového života, ktorý nech sa zrodí v jej tele, a dopraj mi od nej syna, aby som ti mohol vychovať vhodného nástupcu, ktorý bude po mne ďalej rozširovať slávu tvojho božského mena.”
Po týchto slovách odložil zo seba tuniku i faraónske rúcho, a to isté urobila so svojimi šatami aj Nofretete; obaja ostali nahí. Starí Egypťania sa približovali k svojím bohom, podobne ako aj Sumeri a Asýrčania, a to tak ženy, ako aj muži, v kultovej nahote. Robili to najmä vtedy, ak sa jednalo o významné sviatky alebo dôležité rituálne obrady.
Chvíľu tak mlčky stáli pred Atonom, držiac sa za ruky, potom sa mu poklonili a už o malú chvíľku prestal Echnaton vnímať nahé telo Nofretete iba ako súčasť kultového zjednotenia sa s Atonom a videl v nej len najvyššiu bohyňu erotiky. Ani len samotná Hathor, najkrajšia bohyňa egyptského panteónu, nebola v jeho predstavách krajšia. Jej nahé telo bolo opravdivým zázrakom dokonalosti, a nebolo muža, ktorého by nebolo vzrušovalo.
Keď ich telesná láska vrcholila, zabudol Echnaton na všetko, čo ho trápilo a na ťažkosti, ktoré ho očakávali. Náruživosť k nej ho vypĺňala celého, a dokonca i jeho Aton mu vtedy úplne zmizol z povedomia. A na niekoľko chvíľ prestal existovať dokonca aj jeho arcinepriateľ Bekanchons. Vnímal a pociťoval len pohyby jej rozvlnených bokov a vlhké teplo jej lona. Najradšej by bol do nej prenikol celý, aby sa tak stal jej neodteliteľnou súčasťou. Chcel zomrieť, aby v nej zasa ožil.
Trvalo celú večnosť, kým sa ich rozbúrené zmysly ukľudnili, a Nofretete nežne hladila faraónovu bronzovú pleť. Jej prsia sa pritom náhodou dotkli jeho ramena, a on mal dojem, že ho zasiahol blesk Osirisa. Začala ho jemne hladkať po bruchu a jej dlhé pestované nechty sa vrývali do jeho povrchu, vyvolávajúc fascinujúce pocity bolestivo-slastného dráždenia. Jej pery sa nežne dotýkali jeho tváre a jej horúci dych roztancoval po jeho chrbte zimomriavky novej záplavy rozkoše. Špička jeho jazyka ju šteklila na jej vztýčených stvrdnutých bradavkách. Príjemné dráždivé pocity vylúdili z jej hrdla zvonivý smiech, ktorý znel jeho ušiam príjemnejšie a melodickejšie, ako najkrajšie a najjemnejšie tóny harfových strún zvučiacich pod obratnými prstami dvorného majstra.
Keď jej smiech doznel, skĺzla jej ruka ešte nižšie a uchopila jemným zovretím tú časť tela svojho kráľovského manžela, ktorá muža najvýraznejšie odlišuje od ženy. Len kratučký moment a Nofretete cítila v ruke akoby tvrdosť meča. Za niekoľko okamihov táto tvrdosť už znova vypĺňala jej lono, a zatiaľčo jej vedomie sa úplne vytrácalo a celé jej telo vibrovalo divokou rozkošou, neželal si Echnaton nič z toho, čo si zvyknú želať faraóni. Jediné čo chcel, to bola len ona, Nofretete.
13.7.
2. kapitola
Mysteriózne stretnutie v pyramíde, intrigy proti Echnatonovi
"Dlhá je noc,
predlhé sú dve,
ako len znesiem tri?"
Z Théb až po Médum to bola veľmi dlhá cesta. Bekanchons však sem chodieval aj napriek tomu už od svojej mladosti raz do roka, aby sa v médumskej pyramíde zúčastnil tajných rítov súvisiacich so skúškami svojich najlepších žiakov.
Tu sa rozhodovalo, kto z nich sa stane učeným majstrom a bude potom patriť do kasty najvyšších kňazov veľkňaza Bekanchonsa - kňazov, ktorí ovládali nadprirodzené sily a ktorí sa vedeli dostať do priameho kontaktu s druhým svetom.
Kotúč slnka klesal pomaly, ale neodvratne dole k zemi, a tieň pyramídy kreslený do piesku púšte utekal stále rýchlejšie k východu, akoby chcel božskému Re, skôr než celkom zmizne z dohľadu, oznámiť, kde má zasa na druhý deň začať svoju raňajšiu púť oblohou.
Pätnásť adeptov, ktorí mali podstúpiť nastávajúce ťažké skúšky svojich schopností, čakalo zdanlivo kľudne, ale o to s väčším vnútorným napätím na započatie namáhavej procedúry, ktorá mala ukázať, kto z nich sa stane členom vysokoprivilegovanej kasty Bekanchonsových kňazov, jeho priamych pomocníkov a spolupracovníkov.
Týchto pätnásť mužov sa dostalo do užšieho výberu po troch rokoch ťažkých, namáhavých štúdii, plných duchovných i telesných strádaní. Začínalo ich presne sto a ich učiteľmi boli najmúdrejší kňazi karnackej chrámovej univerzity. V poslednom roku ich občas vyučoval i sám najvyšší kňaz Bekanchons, o ktorom sa povrávalo, že pozná všetky tajomstvá egyptských mystérií, ako aj tajomstvá pyramíd a najsvätejších templov krajiny.
Každý z týchto pätnástich probantov, ktorých vyvolil Bekanchons, mal za sebou už celý rad najrôznejších ťažkých skúšok; táto posledná bola však neporovnateľne náročnejšia, ako všetky predošlé. Kandidáti stáli veľa seba pred vchodom do pyramídy, zahalení len do bieleho ľanového rúcha, tváre mali obrátené k slnku, oči privreté a boli koncentrovane pohrúžení do seba. Každý z nich strávil v priebehu študijných rokov veľa času v tajných a nanajvýš mysterióznych chrámových a pyramídových podzemných miestnostiach, kde sa zbližoval a zoznamoval s tajným učením Bekanchonsa a jeho predchodcov z predošlých stáročí, ktoré bolo udržiavané a neustále zveľaďované. Každý jeden z týchto mužov sa už dozvedel veľké množstvo prastarých posvätných múdrostí a spoznal a ovládal také veci, o ktorých sa bežným smrteľníkom, žijúcim v náhlivom a chvatnom každodennom živote medzi Nílom a chrámami, ani len nesnívalo.
Už vtedy vedeli, že Zem obieha okolo Slnka a poznali všetky planéty. Poznali i tajuplné energie pyramíd a vedeli liečiť energiami ohňa a popola. Hoci teda vedeli neporovnateľne viac, ako ktokoľvek iný, tieto vedomosti nemali pre nich pri dnešnej skúške fakticky nijaký úžitok a neznamenali pri nej nijakú výhodu. Počas dnešnej skúšky musel každý z nich spoznať seba samého, teda spoznať a ovládnuť svoju najvnútornejšiu podstatu a jej spojenie s božským princípom nekonečného kozmu. Také niečo mohol dokázať len ten, kto sa mal úplne pod kontrolou, a kto bol schopný odpútať sa úplne od pozemských, čisto len materiálnych aspektov svojej bytosti.
Na pravé poludnie, keď slnko stálo v najvyššom bode svojej každodennej cesty modrou oblohou, prišiel k prvému adeptovi, stojacemu na pravej strane pyramídy, sám veľký Bekanchons, uchopil ho za ruku a viedol ho ku vchodu do jej vnútra. Mlčky kráčali prudko sa zvažujúcou, dlhou kľukatou chodbou, len slabo osvetľovanou trasľavým plápolajúcim svetlom čmudiacich fakieľ. Až po hodnej chvíli sa ocitli v okrúhlej neveľkej miestnosti. Uprostred nej stál veľký kamenný stôl a na ňom sa nachádzala kamenná amfora, plná tmavej hustej tekutiny.
Bekanchons podal mladému mužovi pohár a nalial mu doplna tekutinu z amfory. Potom mu mlčky naznačil, aby ho vypil. Adept sa domnieval, že tekutina zrejme bude mať niečo do činenia so skúškou, ktorá ho očakávala; čo však nemohol vedieť, bolo tajomstvo jej účinku. To poznal len Bekanchons.
Jednalo sa o špeciálne pripravený nápoj z viacerých rastlín, ktorý vlastnil celkom špecifický účinok na isté funkcie tela i ducha. Niekoľko okamihov po tom, ako muž vyprázdnil pohár, dostal sa do podivného stavu, aký ešte nikdy predtým nezažil. Mal pocit akoby mu niekto zobral celú vôľu. Úplne bez vôle nasledoval Bekanchonsa, ktorý ho viedol ďalej do útrob pyramídy. Kráčali striedavo stúpajúcimi a klesajúcimi chodbami a schodišťami.
Konečne prišli do malej nízkej miestnosti, uprostred ktorej sa nachádzal veľký kamenný sarkofág. Nasledujúce tri dni a tri noci sa mal stať tmavým a studeným príbytkom skúšaného adepta. Ak v ňom vydrží a prežije, a nakoniec vyjde odtiaľ osvietený, tak vtedy podstúpil túto najťažšiu skúšku svojho života úspešne. Nie zriedkavo sa stávalo, že skúšaný adept sa v sarkofágu, v ktorom bol ako zaživa pochovaný, buď navždy pomiatol, alebo v ňom vypustil ducha od strachu a hrôzy, ktoré nevedel prekonať a premôcť.
Čo sa potom dialo so skúšanými kandidátmi, ktorých po jednom odvádzali do pripravených sarkofágov v tajných priestoroch pyramídy Bekanchons a jeho spolupracovníci zasvätení do všetkých tajov, bolo najväčším a najlepšie stráženým mysterióznym tajomstvom staroegyptskej ezoteriky.
Keď po požití čarovného nápoja už všetci adepti ležali vo svojom sarkofágu, každý v inej miestnosti, nevediac absolútne nič jeden o druhom, prikázal Bekanchons, aby boli zhasnuté malé lampáše, ktoré miestnosti slabo osvetľovali, a aby sa na každej miestnosti zavreli pevné ťažké dvere.
Tým bol osud všetkých pätnástich neodvolateľne spečatený a už nemali nijakú možnosť, aby sa ešte eventuálne v poslednej sekunde mohli rozhodnúť odstúpiť od tejto nebezpečnej a nanajvýš riskantnej skúšky, kde naozaj išlo o život alebo ”neživot”, a to úplne doslovne, pretože jedno bolo isté. Pri každom takomto overovaní paranormálnych duševných schopností adeptov, niekoľkí neprežili túto ťažkú, preťažkú tortúru, a keď kňazi-majstri, po uplynutí troch dní a troch nocí otvárali sarkofágy, tak v niektorých vždy našli neživé telá, ktoré navždy vypustili ducha a náročnú skúšku svojho majstrovstva neprežili.
Už krátko po uzavretí sarkofágu stuhli a zmeraveli telá adeptov pod vplyvom zvláštneho biochemického účinku požitého nápoja, ktorý v nich vyvolal enormné zmeny metabolizmu a značnú redukciu všetkých biologických procesov, hlavne krvného obehu a dýchania, ktorých funkcia bola takmer úplne vyradená. V tomto stave adepti potom boli schopní odpútať svoje vedomie od tela - v čom im bol prostredníctvom koncentrácie vlastných duchovných energií nápomocný veľkňaz Bekanchons a jeho asistenti dozerajúci na priebeh týchto duchovných skúšok v hlbokých útrobách médumskej pyramídy - a vydali sa na astrálnu cestu do vyšších dimenzií kozmu, kde ich očakávali nezvyčajné konfrontácie a neočakávané stretnutia. V podstate tu išlo o zažitie a prekonanie vlastnej telesnej smrti a o eventuálne nové zrodenie sa v tele po uplynutí troch dní a troch nocí, teda vlastne o zmŕtvychvstanie.
Adept počas svojej cesty astrálnymi dimenziami zažíva a prežíva v plnej realite všetko, čo opisuje Egyptská kniha mŕtvych, to značí, stretnutia so všetkými duchmi, božstvami a negatívnymi duchovnými indivíduami, ktoré sú v nej opísané. Ak sa mu podarí ovládnuť a zvládnuť pomocou svojho vyššieho duchovného princípu všetky tieto situácie, dosiahol navždy stav rozšíreného vedomia. Kto teda prežil túto ťažkú skúšku v pyramíde, ktorá bola astrálnym ”výletom” mimo tela, ten spoznal najväčšie zo všetkých kozmických tajomstiev - tajomstvo života a smrti. Dozvedel sa, že nijaká myšlienka a nijaký skutok sa nestratia a nezaniknú. Kto sa vrátil z tejto veľkej cesty, ten sa vrátil z iných dimenzií, ako boli pozemské, lebo sa vrátil odtiaľ, kde priestor vyzeral úplne inakšie, ako na zemi,kde nevládol nijaký čas, a kde sa bolo možné pohybovať rýchlosťou myšlienky.
*****************************
Tretí rok vlády faraóna Echnatona sa schyľoval ku koncu. V zemi to neustále vrelo, politická situácia bola veľmi napätá. Spor i zrážky medzi prívržencami Bekanchonsa a prívržencami Imhotepa a Echnatona stále narastali. Blížil sa čas, kedy Echnaton chcel vyhlásiť Atona za jediného a najmocnejšieho štátneho boha Egypta. Toto slávnostné vyhlásenie a oficiálne uzákonenie súviselo s dohotovením nového hlavného mesta krajiny Achet-Atonu - mesta Echnatonovho a Atonovho.
Faraón bol totiž rozhodnutý vykonať tento akt až v novom Atonovom veľkolepom templi v hlavnom meste Achet-Atone. Takto sa na tom dohodli spolu s Imhotepom. V krajine na Níle narastala nespokojnosť, čo malo viaceré dôvody. Hlavným dôvodom však bola ekonomická situácia. Posledné dva roky neboli také úrodné, ako si to Egypťania zvykli za siedmych nesmierne úrodných rokov po sebe z konca obdobia vlády Amenofisa III.
Níl priniesol v týchto dvoch rokoch z jari len veľmi málo vody a po typických nílskych záplavách, tak dôležitých pre egyptských felahov, nebolo v tomto čase ani stopy, takže úroda bola mimoriadne slabá. Pochopiteľne, že také niečo využil Bekanchons a jeho ľudia, aby rozoštvávali ľud a burcovali ho proti faraónovi s poukazom nato, že to je pomsta bohov, ktorých zamýšľa zvrhnúť.
Na hlavnej ulici Théb, na Datľovej ceste, vedúcej z faraónovej rezidencie až po veľké obdĺžnikové námestie, kde stál chrám boha Osirisa, bolo v nedeľu podvečer, posledný deň leta, veľmi hlučno a živo. Bola to ulica mnohých obchodov s najrôznejšími tovarmi a výrobkami, a nachádzalo sa na nej aj množstvo hostincov a malých obchodíkov, kde sa predávalo pivo, víno a niečo na zjedenie.
Pred Osirisovým chrámom predávalo veľa chrámových predavačov najrôznejšie amulety Osirisa a tiež aj iných bohov a bohýň. Zhromaždilo sa tam veľa ľudí a vládla hlučná vrava. Egypťania boli vo všeobecnosti, na rozdiel od iných národov vtedajšej kultúry, národom pomerne dosť slobodným vo voľnom prejave, a do istej miery aj národom, ktorý rád filozofoval a zamýšľal sa nad vecami súvisiacimi so životom. Takmer možno povedať, že svojím spôsobom boli v tomto smere predchodcami Aténčanov.
”Kupujte amulety mocného Osirisa, ľudia, kupujte! Kupujte amulety bohov Amuna, Monsa, Anubisa, Chnuma, Sobeka, bohýň Isis, Hathor, Satet, Maat, Anuket a ďalších bohov a bohýň! Nevedno, či ich budete smieť ešte dlho kupovávať.”
Zaznieval hlas jedného z predávajúcich. Podľa oblečenia a vyholenej hlavy bolo možné usudzovať, že bol kňazom Bekanchonsovým.
”Prečo by sme ich nemohli kupovať aj v budúcnosti?”
Ozval sa chudý vysoký muž držiaci v ruke pohár piva a pozeral si amulety.
”Nech ti boh Amun dožičí sto rokov zdravia a dobrého života, priateľu”, obrátil sa na neho kňaz s amuletmi a pokračoval: ”Asi nie si z Théb, keď pri takomto varovaní nevieš o čo ide. Nuž, aby si teda vedel, veci sa majú tak, že nikto nevie, či faraón už dnes, zajtra nevyhlási všetkých bohov za nepravých, a pozdvihnúc celkom hore na najvyšší piedestál len Atona, môže potom veľmi ľahko zakázať predávanie amuletov ostatných bohov, aby mohol kraľovať už len jeho boh Aton.”
”Uhádol si sluha Amunov, nie som Théban, prišiel som zďaleka. Ďakujem ti za radu a aj za tvoje želanie dlhého života, ale nepociťujem ani najmenšiu chuť, aby som žil ešte sto rokov. Nech ma od toho uchová tak Amun, ako aj Aton.”
Muž, ktorý o sebe povedal, že nebol z Théb, bol oblečený do tuniky z kvalitného hladkého ľanu a na nohách mal drahé kožené sandále. Na oboch ramenách mal ako ozdobu vyrezávané náramky zo slonoviny. Kňaz si bol istý, že nebol v nijakom prípade len obyčajným mužom z ľudu, pretože jeho oblečenie bolo príliš elegantné. Na tvári mu však ležal akýsi nádych sotva badateľného smútku, ktorý Amunov kňaz, ako znalec ľudských duší, ihneď postrehol.
”Kúp si Amunov amulet a šťastie zasa navštívi tvoje srdce a rozjasní tvoju tvár.”
Nabádal ho opätovne kňaz a usmieval sa na neho povzbudivo, dávajúc mu tak najavo svoje sympatie.
”Ako vidím, tebe sotva čo ujde, zrejme nie si len predavačom amuletov, ale určite máš vyššie postavenie medzi prisluhovačmi Amuna.”
”Dobre usudzuješ priateľu. Povedz mi však ako ťa volajú a aké nešťastie ťa postihlo.”
”Pochádzam z Mentosu, bol som tam zámožným človekom a moje meno je Sutu. Ešte pred niekoľkými týždňami som bol šťastným a spokojným človekom. Vlastnil som malú, ale dobre prosperujúcu dielňu, v ktorej sa zhotovovali drevené a kožené sandále. Hneď vedľa dielne stála naša neveľká, ale pohodlná a dobre vybavená vila. Vedľa mojej dielne sa nachádzala veľká hrnčiarska dielňa, kde sa, ako je to v hrnčiarstvách zvykom, zhotovené výrobky aj vypaľovali, a to v troch veľkých peciach. Jedného dňa tam však vypukol požiar, ktorý veľmi rýchlo preskočil aj na moju dielňu a dom, a tak mi všetko až do základov vyhorelo. Zachránil som si len holý život a niekoľko málo vecí. Neviem, ako sa teraz uživím, a preto si nemôžem kúpiť ani len tvoje amulety, aj keby som chcel. Nemám veru nazvyš nijaké debeny ani kity. Ak nenájdem prácu, neostáva mi nič iné ako žobrať. Kvôli práci som prišiel až sem do Théb, pretože som si myslel, že v hlavnom meste - chcel som povedať, v bývalom hlavnom meste, pretože v princípe už ním nie je - skôr niečo zoženiem, ako u nás v Mentose.”
”Snáď by som ti vedel pomôcť, zdáš sa mi byť schopným a poriadnym človekom,” povedal kňaz a dodal, ”ak sa navyše osvedčíš aj ako spoľahlivý, a v istých veciach mlčanlivý a diskrétny, možno by si sa pre mojich predstavených mohol hodiť aj na zodpovednejšie práce a tvoja odmena by bola potom podstatne vyššia, ako za prácu, ktorú by si vykonával spočiatku.”
”Akú prácu mi chceš ponúknuť?
Opýtal sa kňaza trochu nedôverčivo Sutu a hneď sa aj dozvedal na jeho meno.
”Moje meno je Antev."
Odvetil kňaz a ťahal ho do ústrania, aby si mohli nerušene pohovoriť ďalej. Pult s amuletmi prenechal svojím dvom pomocníkom a začal mu tlmene vysvetľovať:
”Vypočuj si teraz môj návrh. Vyber sa do karnackého chrámu a vyhľadaj tam jeho správcu, kňaza Chnuptepa. Povedz mu, že ťa posiela kňaz Antev a že ťa odporúča pre chrámovú službu. Najprv sa však musíš uspokojiť s prácou čističa chrámovej podlahy; mzda, ktorú za to dostaneš nie je vysoká. Za každý deň služby dve hrste múky, džbán piva a dva medené kity.”
”To je naozaj psia mzda za celodennú hrdlačinu v chráme. Vy kňazi nie ste veru veľmi štedrí, a to napriek tomu, že vaše bohatstvo je väčšie ako faraónove.”
”Tak sa mi zdá, že kňazov nemáš v prílišnej úcte, milý Sutu.”
”Naozaj nie, nemýliš sa, ani kňazov, ale ani bohov.”
Odpovedal muž z Mentosu a opovržlivo si odpľul. Na chvíľu sa odmlčal a potom prehodil cez zuby:
”Kňazi a ich temple nás len zdierajú a zveľaďujú svoje poklady. Nuž a bohovia, tí sú tiež neveľmi spoľahliví. Odkedy som prišiel o celý majetok, a keď som ešte stratil aj syna pri vojenskom ťažení generála Nechtisa proti Chetitom, tak som na nich už celkom zanevrel.”
”A ja som si myslel, že keď si tak prezeráš amulety našich bohov, že si zbožným mužom. Povedz mi ale, na nejakého boha predsa len musíš veriť?! Ktorý z bohov ti je milší, Amun alebo Aton?”
”Ak mám byť úprimný a keďže sa mi zdá, že mi naozaj chceš pomôcť, a to napriek tomu, že si kňaz - ako som už povedal, o kňazoch nemám nijakú vysokú mienku - tak ti poviem aj to, že mi je úplne jedno či ide o Atona, Amuna, Osirisa, alebo hocijakého iného boha; ľahostajní sú mi všetci. Nikdy mi nijaký ani nepomohol, a nikdy som nijakého ani nevidel, a preto ani na nijakého neverím. Jediným spoľahlivým priateľom boli a sú pre mňa len peniaze, tie sú mojím najvyšším a najdôležitejším bohom."
”Každého iného by som pokarhal, keby takto vyjadroval svoju nevôľu nad bohmi a neúctu voči ním, no našťastie pre nás kňazov, ale aj pre faraónov, niet veľa takých opovážlivcov v Egypte, ako si ty. Ale ako vidím, tak som sa v tebe nemýlil a budeš správnym človekom pre naše plány, a to je pre mňa v tomto okamihu rozhodujúce," zasmial sa ironicky Antev a pokračoval: ”Hodí sa nám najmä to, že si z Mentosu, ktorý leží blízko Achet-Atonu, mesta, ktoré, čo nevidieť, bude skoro hotové pre Echnatona. Práve tam ťa budeme potrebovať pre naše zámery, pravda, ak sa budeš pozdávať i kňazovi Chnuptepovi.
Tak, a teraz sa vydaj čo najrýchlejšie na cestu do Karnaku, a prihlás sa u Chnuptepa. Myslím, že ťa nemusím upozorňovať, aby si v Karnaku neroztrusoval tvoje kacírske reči o bohoch, tam sú najvernejší prívrženci Amunovi a tí by ťa za také slová okamžite ukameňovali. Tu máš, vezmi si tento nápadný štvorhranný amulet Amuna, nech všetci v Karnaku vidia, že si jeho prívržencom. Dám ti ho zadarmo. Je veľmi cenný, stojí dva debeny striebra. To je tvoja mzda v chráme za poldruha mesiaca. Ak sa však budeš usilovať a vzbudíš dôveru Chnuptepa, tak už skoro prestaneš čistiť chrámovú podlahu. Nech je Amun s tebou. Za niekoľko dní prídem do Karnaku aj ja, a potom sa uvidí, či sa staneš naším agentom a špiónom v Echnatovom meste.”
*******************************
Mesto Achet-Aton sa skvelo v lúčoch zapadajúceho slnka svojimi bielymi mramorovými stavbami. Bolo takmer už dohotovené a všetky najdôležitejšie budovy, a teda predovšetkým palác jeho Majestátu faraóna Echnatona, ako aj veľkolepý chrám Atona, už boli dobudované. Mesto ležalo na opačnom brehu Nílu, ako staré hlavné mesto Théby, to značí, že na jeho pravom brehu. Hlavný staviteľ faraónovho mesta Setis tu preukázal svoje neobyčajné staviteľské schopnosti a mesto dohotovil v dokonalej a pompéznej nádhere dokonca skôr, ako to stanovil Echnaton.
Tu a tam sa ešte pracovalo, pričom išlo hlavne o dokončovacie a skrášľovacie práce. Setis bol skvelým a dôkladným organizátorom, a tak práce na výstavbe Achet-Atonu napredovali prekvapujúco rýchlo. Echnaton, ktorý sa počas výstavby svojho mesta zdržiaval v ňom veľmi často, aby dozeral a kontroloval priebeh prác, bol zo svojho hlavného staviteľa nadšený a vyznamenával ho pri každej príležitosti nielen svojou priazňou, ale aj odmeňoval veľkými sumami peňazí.
Setis vedel nielen perfektne plánovať a organizovať, ale vedel aj dôkladne motivovať svojich robotníkov, takže podávali maximálne výkony. Chuť do práce a dobrú pracovnú morálku jeho ľudí zaručovalo najmä to, že hlavný staviteľ dozeral priam s otcovskou starostlivosťou, aby robotníkom bola vyplácaná vždy plná mzda, a to pravidelne na začiatku každého mesiaca, čo síce v Egypte bolo dobrou, ale veľmi často nedodržiavanou tradíciou. Pri podobných veľkoprojektoch (sem patrili aj stavby pyramíd, veľkých templov a hrobiek) boli viacmesačné meškania vyplácania miezd skôr pravidlom než výnimkou.
Setis sa osobne staral, aby vedúci jednotlivých pracovných skupín vyplácali mzdy svojím robotníkom načas a v dohodnutej výške. Lebo neraz to bolo tak, že práve oni si ponechávali časť ich peňazí a hrozili im, že ak s tým nebudú súhlasiť, že ich pod nejakou zámienkou vyhodia z práce. Setis vedel veľmi dobre, že ak robotníci nedostanú svoje mzdy pravidelne, že potom jedinou možnosťou ich protestu je lajdácka a pomalá práca. Vedel však aj to, že v takom prípade neosoží ani palicovanie, ani iné tresty, pretože najlepší robotník je vždy len spokojný robotník, a preto robil všetko pre to, aby nemali dôvod byť nespokojní.
V meste boli chrámy početných bohov a bohýň, ale ani jeden nebol zasvätený bohu Amunovi. Len v niektorých menších chrámoch mal nejaký nepatrný zastrčený oltárik. Echnaton tým chcel demonštrovať jeho nadchádzajúcu degradáciu a demontáž z piedestálu najdôležitejšieho egyptského boha na bezvýznamného bôžika.
Faraónov palác bol zázrakom vtedajšieho staviteľského umenia a niesol pečať - najmä jeho vnútorná architektúra - samotného Echnatona. Vonkajšie prevedenia paláca bolo realizované na základe plánov Setisa, samozrejme, že až po konečnom schválení Echnatonom. Záhrady patriace k palácu boli veľkoryso priestranné a plné nádherných exotických rastlín, zvláštnych vtákov a ukážkových exemplárov najrôznejších zvierat. V záhradách boli aj dva veľké rybníky s labuťami, kačkami a pestrou zmesou rýb.
Echnaton sa presťahoval natrvalo do svojho mesta už pred rokom. Najväčšiu starosť pri sťahovaní jeho osobných vecí mu urobila jeho prekrásna a rozsiahla zbierka skarabeov (skarabeus, druh chrobáka žijúceho v hnoji alebo exkrementoch dobytka; v starom Egypte bol posvätný a vysoko uctievaný, pretože bol symbolom slnečného kotúča). Osobne dohliadal na ich rozmiestňovanie vo veľkej sále umeleckých predmetov vo svojom novom paláci.
Vyhlásenie religióznej reformy bolo už dávno pripravené a deň jej vyhlásenia bol stanovený na začiatok nového roku, aby sa tak ešte viac zdôraznil začiatok novej epochy v ríši pyramíd.
”To je naozaj nádherný palác, šťastný každý, kto v ňom smie bývať, aj keď len ako služobník alebo otrok.”
Ozval sa chrapľavý hlas jedného zo skupiny robotníkov hrdlačiacich na úprave bezprostredného okolia Echnatonovho paláca, keď zbadal, že k ním z hlavnej palácovej brány prichádza náhlivým krokom Sutu.
”Máš pravdu, niet väčšej nádhery, ako Echnatonov palác, a keby si si ho ešte smel pozrieť zvnútra, potom by si len otváral oči od úžasu a nevedel či snívaš, alebo bdieš.”
Odpovedal Sutu širokoplecému vysokému mužovi, ktorý bol predákom veľkej skupiny robotníkov robiacich pred palácom a volal sa Menes.
”Môj pán, ktorý je teraz aj tvojim pánom, vznešený Setis, ti odkazuje, aby ste pohli svoje lenivé telá a bezpodmienečne dokončili do zajtra večera vašu prácu, lebo vo veľkej banketovej sále paláca bude napozajtra veľká slávnosť na počesť sviatku bohyne Maat, ktorú uctieva, div sa svete, aj náš faraón, hoci verí len na jediného boha Atona. Ale pre Maat má aj on srdce. Darmo”, zasmial sa ironicky Sutu a pokračoval, ”veriť len na jedného boha je naozaj nezmysel. Bez bohýň by tento svet predsa nebol nikdy povstal. A aj jediný boh potrebuje aspoň jednu bohyňu, aby potešil svoje srdce a svoje telo.
Rozumel si, čo som ti povedal? Vznešený Setis si neželá, aby ste tu ešte boli, keď budú prichádzať na oslavu urodzení hostia."
”V poriadku, dovtedy sme s prácou určite hotoví.”
Odpovedal Menes a zvedavo sa pýtal:
”Počul som, že banketová sála je jednou z najkrajších miestností paláca?”
”Máš vskutku dobré informácie, krajšej sály niet v celom paláci, snáď len s výnimkou veľkej obytnej sály vznešenej Nofretete. Jej vkus je tak dokonalý, že predčí v tomto smere aj vkus môjho pána a aj faraóna, hoci je o nich známe, že sú skvelí estéti. Doprial by som ti zhliadnuť tento skvost. Vidieť už len jej steny, pokryté nádhernými maľbami výjavov z najslávnejších vojenských víťazstiev našich faraónov a freskami znázorňujúcimi ich loveckú obratnosť, je nezabudnuteľným zážitkom.”
Sutu spravil v Bekanchonsových službách veľkú kariéru a bol jedným z jeho najšikovnejších a najdôležitejších špiónov v Achet-Atone. Krátko po tom, ako začal pracovať v karnackom temple, ho kňaz Chnuptep odporúčal Bekanchonsovi ako nanajvýš schopného a spoľahlivého človeka. Do služieb Setisa sa dostal zásluhou Chnutefa, zástupcu správcu paláca v Thébach, tajného prívrženca Bekanchonsa, spriateleného so Setisom.
Setis bol veľkým milovníkom hudby a obdivoval predovšetkým hru na flaute. Sutu ovládal perfektne tento nástroj, a keď ho hlavný staviteľ pri jednej príležitosti, zaranžovanej Chnutefom, počul hrať na tomto druhu píšťaly, ktorej zvuky tak veľmi miloval, ponúkol mu celkom spontánne miesto u seba. Sutu, ktorý bol vynikajúcim znalcom dolnoegyptských vín, a práve tieto mal jeho nový pán obzvlášť rád, sa už čoskoro stal jeho najobľúbenejším služobníkom, a tak mal možnosť dozvedieť sa mnohé tajné veci z okolia faraóna, ktoré zaujímali jeho nepriateľov v Thébach.
”Zajtra sme teda s prácou hotoví, tvoj pán bude spokojný a ty môžeš kľudne spať. Môžeš sa spoľahnúť na moje slovo, ale dúfam, že nám na rozlúčku prinesieš trochu z toho dobrého vína, z ktorého si dal pripraviť na zajtrajšiu oslavu niekoľko sto džbánov.”
Zasmial sa Menes, pričom sa šibalsky pozrel na Sutu.
”Máš naozaj dobré oči aj uši, keď vieš tak dobre o záležitostiach, do ktorých ťa nič nie je.”
Odsekol mu zlostne Sutu. Hneď však zmenil výraz tváre, pretože si pomyslel, že v jeho pozícii je dobré mať všade priateľov a blahosklonne dodal:
”V poriadku teda, keď budem zajtra spokojný s vašou dobre vykonanou a ukončenou prácou, dostaneš čašu znamenitého vína, urodeného až celkom na konci Dolného Egypta, v nílskej delte.”
*****************************
Nofretete sa v toto ráno prebudila veľmi skoro. V poslednom čase spávala dosť nepokojne a nervózne. Jej život ako faraónky sa spočiatku vyvíjal veľmi idylicky. Na konci prvého roka sa jej narodila dcéra, z ktorej mali obaja, ona i faraón, veľkú radosť. Po nej prišla druhá dcéra, ktorá však asi po pol roku ťažko ochorela a zomrela. To bolo vlastne prvé nešťastie, ktoré ju v živote postretlo. Do tej doby jej vždy všetko vyšlo podľa jej plánov. Vydaril sa jej aj plán, ktorý si vymyslela ešte pred svadbou s Echnatonom. Plán, ktorého vykonávateľom bol generál Nechtis, a na základe ktorého, aspoň v období svojej veľkej moci v Egypte, zachránila ríšu svojho otca pred zničujúcim útokom Chetitov.
Po úmrtí dcéry otehotnela tretí raz a porodila zasa len dcéru. Jej faraónsky manžel už neprejavoval takú veľkú radosť, lebo už veľmi netrpezlivo očakával syna. Ten však neprišiel ani pri štvrtom pôrode a vzťah manželov sa začal nenápadne zhoršovať, lebo aj keď jej Echnaton zatiaľ nič nepovedal, neraz pocítila v jeho očiach, keď sa hral s dcérami, skrytú nemú výčitku. A tak jej manželská idyla začínala dostávať prvé trhliny.
Echnatona znervózňovalo najmä to, že stále ešte nepreviedol svoje religiózne reformy, a pôvodný úmysel, previesť ich vtedy, keď sa generál Nechtis nachádzal na ťažení proti Chetitom, ďaleko od hlavného mesta Théb, nerealizoval z viacerých dôvodov. Hlavne však preto, že si nebol istý podporou ľudu, a tak sa rozhodol pre vyčkávaciu taktiku a stále čakal na priaznivú príležitosť.
Nofretete často myslievala so značnou dávkou nostalgie na počiatočný čas ich manželstva. Svoju nežnosť a lásku k nej jej faraón vtedy dokazoval takmer na každom kroku, a chcel ju mať takmer pri každej príležitosti po svojom boku. Postupom času, a najmä po smrti ich malej Maketaton, sa jej začalo zdať, že jeho pozornosť voči nej pomaly ochabuje. Prvý raz pocítila jeho hnev a či zlostnú žiarlivosť, keď začala prejavovať svoju náklonnosť k sochárovi Thutmosisovi, ktorý zhotovoval jej sochu. Bol to veľmi jemný muž, s neobyčajným sochárskym nadaním. Tento muž ju vedel po smrti Maketaton veľmi jemnocitne utešovať. Echnaton, naproti tomu, akoby v tom čase od nej bočil a vyhľadával veľmi intenzívne spoločnosť mladého nadaného umelca Semenchkareho, žijúceho ešte len krátky čas na dvore.
Už niekoľko dní mala Nofretete problémy s očami, trápil ju očný zápal. Pred týždňom bola na prechádzke pri Níle s Utaraste a ešte s niekoľkými ďalšími dvornými dámami. Podvečer sa strhol, len čo slnko zapadlo, s neobyčajnou prudkosťou suchý horúci víchor. Rozvíril veľké množstvo piesku a prachu. Ešte aj v Thébach prenikal takmer každou škárou a skulinkou v stenách domov. Všetky dámy sa síce hneď pozakrývali rukami a veľkými ručníkmi, ale jej citlivým očiam to predsa len uškodilo a dostala zápal.
pokračovanie z 10.9.14 :
Keď Nofretete prišla k očnému lekárovi Mansurovi, bývajúcemu neďaleko Atonovho chrámu, v ulici Nílskych krokodílov, otvoril jej dvere hlboko sa klaňajúc jeho sluha a voviedol ju zadným vchodom dovnútra, aby nikto nevedel, že je tam. Mansur mohol bývať a pracovať v paláci faraóna, ale odmietol to, pretože chcel liečiť aj obyčajných ľudí. Tých najchudobnejších liečil úplne zadarmo. Bol výborným odborníkom a navštevovali ho, pochopiteľne, aj najbohatší občania, takže o peniaze nemal núdzu. Oční lekári boli v Egypte veľmi vyhľadávaní, pretože skoro každý človek mal niekedy v živote problémy s očami.
Nofretete si Mansura mohla dať zavolať do paláca, ona ale radšej vždy využila príležitosť, keď mohla ísť von zo svojej zlatej klietky a pozorovať ako žijú svoj život obyčajní ľudia v každodennom zhone, trápení, povinnostiach a práci. Pri takýchto príležitostiach vždy dbala na to, aby ju mimo paláca nikto nespoznal, a preto sa obliekla do jednoduchých obyčajných šiat a upravila si vlasy a tvár takým spôsobom, že by v nej nikto nepredpokladal faraónku. Lekár Mansur bol samozrejme do toho zasvätený a vedel dobre, že k nemu príde najvznešenejšia pacientka Egypta.
Mansurov sluha ju podľa želania zaviedol do bočnej miestnosti, odkiaľ bolo možné pozorovať neveľkým úzkym otvorom, úplne nebadane, celú scenériu, ktorá sa odohrávala medzi lekárom a jeho pacientmi.
”Môžeš ísť, ja si tu trochu posedím.”
Povedala Nofretete lekárovmu služobníkovi a pokynula rukou, aby ju nechal samotnú.
”Chcem si tu nejaký čas pobudnúť, potom prídem sama k tvojmu pánovi.”
Dodala, sadajúc si do pohodlného bambusového kresla s lykovým úpletom sedadla a operadiel.
Pomocník lekára Mansura vošiel do priestranného dvora a naznačil mladej, asi dvadsaťročnej, veľmi peknej žene, aby vstúpila do ordinácie lekára. Z miestnosti, kde sa nachádzala Nofretete, bolo možné vidieť na dvor, kde bolo asi pätnásť čakajúcich pacientov, a tiež sa dalo vidieť aj do pracovne Mansura. Žena vytiahla z prineseného košíka desať vajec a sliepku, a podala ich pomocníkovi so slovami:
”To je môj dar pre tvojho pána. Lieči mňa a vyliečil i môjho syna a nikdy za to nežiadal ani len pol debena. Tak aspoň toto, ako malú vďaku za jeho činy. Nech mu mocný Osiris dopraje ešte veľa rokov života.”
Potom vkročila do pracovne Mansura, pozdravila ho položiac si pravú ruku na srdce a uklonila sa. To isté urobil i lekár. Egypťania nepoznali pozdravovací rituál podávania si rúk. V starom Egypte sa pokladal za najdôležitejší orgán ľudské srdce. Myslelo sa, že je orgánom, ktorý dopravuje v tele všetky tekutiny, ako aj jeho výlučky a že je aj orgánom myslenia a pocitov. Priloženie ruky na srdce znamenalo pozdrav a vyjadrovalo úctu pred srdcom toho druhého, čiže vlastne pred jeho osobou, pretože všetky jeho myšlienky, teda celá osobnosť, sídlili podľa egyptských predstáv v srdci.
Mansur potom požiadal mladú ženu, aby sa usadila na stoličke tvárou smerom k oknu. Zobral si supie pero a jeho pomocou jej začal kvapkať do zapáleného oka tekutinu, namiešanú z medu a korytnačej žlče. Odčítal desať kvapiek, priložil jej na oko kus mäkkej látky a ofáčoval jej hlavu ľanovým obväzom.
”Za päť dní sa mi príď ukázať, oko už bude takmer zdravé, pozriem sa však ešte naň a ak bude v poriadku, snímem ti obväz.” Prikázal žene lekár.
Žena mu poďakovala a odišla. Na dvore ju trpezlivo čakal jej syn, asi trojročné chlapča. Keď ju uvidel, začal sa naťahovať po jej prsníku. Matka ho zodvihla a začala nadájať. Egyptské matky kojili svoje deti v mnohých prípadoch až do troch rokov. Týmto spôsobom prevádzali, i keď nevedome, rodinné plánovanie, pretože žena je za takejto situácie väčšinou neplodná.
Nofretete pozorovala ešte hodnú chvíľu dianie na dvore i u lekára, a potom sa vybrala k nemu, aby ju ošetril. Keď ju Mansur uvidel, chcel sa jej ponížene pokloniť až k nohám, ale Nofretete ho zadržala:
”Tu to nie je potrebné doktor, nikto nás nesleduje, a tak sa nemusíme starať o dvornú etiku.”
Potom mu vylíčila, čo sa jej stalo s očami a že si ich už niekoľkokrát natierala masťou, ktorú jej zaobstarala Utaraste od nejakého thébanského lekára, ale že jej neveľmi pomohla. Mansur si pozrel pozorne obe zapálené oči, hodnú chvíľu pohmkával a napokon riekol:
”Vznešená Nofretete to nebola dobrá masť. Ja ti dám niečo iné. Moja očná masť ti určite pomôže a za tri dni bude po zápale, a tvoje prekrásne oči budú zasa žiariť ako predtým. Je však dôležité, aby si si ich v tom čase nešminkovala, lebo šminky sa môžu ľahko dostať do oka, a tak by nastalo zhoršenie liečivého účinku masti.”
”To znamená, že keď sa za štyri dni bude konať veľká oslava sviatku Maat, budú moje oči v poriadku?”
”Určite, vznešená Nofretete! Ak dodržíš, čo som ti povedal, som si istý, že zápal už koncom tretieho dňa doznie a tvoje oči budú mať zasa tú výraznú krásu ako predtým, a akú vlastnia len tvoje oči. Ako starý skúsený očný lekár viem o čom hovorím, videl som počas mojej dlhoročnej lekárskej činnosti už stovky pekných ženských očí, ale tvojim sa nevyrovnali žiadne.”
”Ďakujem ti za tvoje povzbudivé i uznanlivé slová doktor Mansur. Tu máš za tvoju námahu päť strieborných debenov.”
Na spiatočnej ceste sa ešte zastavila v palmovom háji ležiacom neďaleko fontány boha Sobeka. Bol to najväčší park a obľúbené miesto oddychu občanov Achet-Atonu, i keď bohatí a urodzení sem zablúdili len veľmi zriedkavo. Chvíľu sedela v tieni veľkého figovníka, keď odrazu začula zvuk blížiacich sa krokov. Nechcela byť rušená a rýchlo sa schovala do neveľkej húštiny, tvorenej skupinou veľkých kaktusov, oleandrov a mladého bambusového porastu.
”Mám pre vás dobré novinky, ktoré potešia veľkňaza Bekanchonsa.”
Ozval sa hlas jedného z prichádzajúcich mužov, ktorý pokračoval: "Celá vec sa odbaví bez akéhokoľvek prelievania krvi v deň osláv bohyne Maat”.
Keď Nofretete začula meno Bekanchonsa, hneď sa v nej prebudila ostražitosť a podišla v húštine veľmi opatrne na miesto, odkiaľ mohla uvidieť mužov, pričom však ostala ukrytá pred ich zrakmi. Neďaleko od seba, blízko košatého figovníka, kde pred niekoľkými okamihmi sedela, videla troch mužov. Všetci traja boli stredného veku. Dvaja z nich mali husté prešedivelé brady a boli oblečení v modrých tunikách, typickom oblečení zámožných Thébanov. Tretí muž sa od nich odlišoval nielen vzhľadom, ale aj tunikou, ktorá bola bielej farby. To musel byť ten, ktorý im zrejme odovzdával nejaké dôležité správy pre Bekanchonsa. Tvár mal hladko vyholenú, ako bývalo zvykom u Egypťanov. Na jeho oblečení bolo vidno, že musel byť nadpriemerne majetný. Jeho nápadná tunika bola z vlny, pričom na prsiach a ramenách mala hrubou striebornou niťou vytkané pestré vzorky vtákov, a na dolnom okraji bola olemovaná tyrkysovo zeleným pásom jemnej látky. Na prstoch oboch rúk mal viac zlatých obrúčok ako najbohatšie prostitútky z Achet-Atonu.
Nofretete si odrazu uvedomila, že tohto muža už niekde videla, len si nemohla spomenúť kde. Kým koncentrovane premýšľala, odkiaľ ho pozná, po krátkej chvílí sa jeho hlas ozval znova, tento raz oveľa tichšie:
"Smrť už čaká na Imhotepa, ani jeho Aton ho nezachráni z jej pazúrov. Zahynie počas oslavy bohyne Maat.”
”Ak sa ti to podarí Sutu, neminie ťa vysoká odmena Bekanchonsa; jeho priazňou si môžeš byť istý až do smrti.” Oznamoval mu starší z mužov. Len čo muž vyriekol meno Sutu, vedela Nofretete, kto bol tento človek. Bol to predsa najvyššie postavený osobný služobník staviteľa Setisa. Počúvala s napätou pozornosťou ďalej, vôbec si neuvedomujúc, že sa nachádza vo veľkom nebezpečí. Keby ju sprisahanci - a bezpochyby sa tu jednalo o sprisahanie proti Imhotepovi a faraónovi - objavili, určite by ju bez váhania odstránili, dobre vediac, že by mohla prekaziť ich plány a udať ich za velezradu.
”Môj plán je taký jednoduchý, že niet najmenšej pochybnosti, že by sa mi to nemalo podariť”, zasmial sa sebavedome Sutu a pokračoval: ”Imhotep ako keby už bol mŕtvy a keď sa takto naplní jeho osud, som si istý, že Echnaton potom už nevyhlási nijaké reformy; bez svojho učiteľa a poradcu celkom iste stratí odvahu, pretože bez neho nie je veľmi odvážny."
”Priateľ Sutu, teraz nám ale prezraď akúže to smrť chystáš pre múdreho Imhotepa, úhlavného nepriateľa nášho pána, mocného a ľstivého Bekanchonsa, a čo je dôvodom, že si si taký istý svojou vecou.”
Ozval sa aj tento raz starší z mužov.
”Môj plán je, ako som už podotkol, veľmi jednoduchý”, Sutu sa zlovestne zasmial a dodal, ”veľmi jednoduchý, ale geniálny. Týždeň po oslavách Maat je deň začínajúceho nového roku, a ako dobre viete, je zároveň aj dňom, kedy Echnaton hodlá vyhlásiť začiatok nového obdobia v živote Egypta, to znamená, že ohlási ľudu neplatnosť starých bohov a nariadi zo svojej faraónskej moci okamžité uznanie jediného boha - boha Atona. Imhotep chodieva vždy predtým - ale samozrejme, že nie len vtedy, ale pravidelne - keď sa má udiať niečo dôležité, k svojmu posvätnému hadovi Tešupetovi, veľkej jedovatej kobre, ktorej malé uštipnutie znamená istú smrť pre každého. V tejto kobre uctieva božské sily a energie svojho boha Atona, prijímajúc ich magickým spôsobom do seba, a to tak, že ostáva asi hodinu v intenzívnom telesnom spojení s ňou. Nezasvätení sú presvedčení, že Imhotepovi neublíži vďaka jeho nadprirodzeným magickým schopnostiam nijaký jedovatý had. Ja som sa však dozvedel, že to nie je pravda a že trvalo dlhú dobu, kým sa Imhotep s hadom Tešupetom natoľko zblížil, že si na neho zvykol, takže mu neurobí nič. Jeho sluha - zároveň aj hadov opatrovník -ktorý mi to všetko vyzradil, keď som ho náležite odmenil, však vymení v dohovorený deň Tešupeta za iného, rovnako vyzerajúceho hada - dám mu za to ešte ďalších dvesto strieborných debenov - a tento usmrtí Imhotepa už pri prvom dotyku.”
Imhotep bol uctievačom hadov a bol presvedčený - vedel to totiž z prastarého tajného učenia Dogónov - že v sebe koncetrujú kozmické energie zrodu všetkého nového, ako aj energie kozmickej súdržnosti, držiace pohromade všetky kozmické svety. Ich "špirálové objatie" je symbolickým vyjadrením "špirálového objatia" Mesiaca, ktorým "objíma" Zem, aby sa od nej nikdy neodlúčil. Smrtiaci jed ich zubov, ktorým usmrcujú svoje obete, je akousi obdobou smrtiacich energií kozmu, ktorými ukončujú jednu existenciu, aby ju premenili na inú, novú existenciu.
Vlnivý pohyb hadieho tela zasa znázorňuje tok a prúdenie všetkých kozmických energií šíriacich sa nekonečnými hviezdnymi priestormi tým istým spôsobom, akým sa vlnia i moria, a celý kozmos nie je vlastne ničím iným, len takýmto chaoticky rozvlneným, nedoziernym oceánom, a z chaosu jeho vĺn sa vytvárali od večnosti krátkodobé poriadky, hierarchie a i celé svety. A had znázorňoval a stelesňoval v sebe a vo svojej existencii všetky tieto tajuplné diania a procesy nepredstaviteľne záhadného a zložitého kozmu. Nie nadarmo si staroegyptské mystéria uctievajú nebeského hada Apofisa, ktorý svojím obrovským telom obopína celú Zem, a je tak pánom svetla a tmy, podľa toho, či uvoľní svoje objatie Zeme, a tým pripustí, aby ju zaliali lúče svetla božského Re, alebo nie. Apofis, tento nebeský had, je taký dlhý, že si pri ovinutí Zeme sám zahryzne do chvostu, a môže tak meniť rýchlosť jej otáčania okolo jej osi.
Muži sa rozišli a Nofretete po malej chvíli opustila svoju skrýšu a pobrala sa domov, do paláca. Premýšľala, čo má urobiť. Ešte pred nejakým časom, keď jej láska a dôvera k Echnatonovi bola priam neobmedzená, by nebola váhala ani okamih a bola by mu všetko vyrozprávala. Jej situácia sa však značne zmenila. Faraón trávil v poslednej dobe stále menej času s ňou a s deťmi. Stával sa uzavretejším, neprístupnejším a venoval sa takmer len výlučne svojím plánom, týkajúcim sa reformy, a svojmu umeniu. Idea jediného boha a viery len v neho ho opantala tak veľmi, že Nofretete začínala pochybovať o jej prospešnosti. Videla jasne, že jej muž je tak pohltený svojím jediným bohom, že sa stáva jeho otrokom a že je v podstate lepšie veriť na veľa bohov, pretože potom si človek môže vo vzťahu k božskému princípu zachovať väčšiu mieru slobody, nakoľko svoje myšlienky na božský princíp a svoju pokoru voči nemu rozdeľuje na veľa smerov, a nie je úplne pohltený a ovládaný len jediným, nadovšetko premocným bohom. V tomto zmysle začala pomaly neznášať, ba dokonca už i nenávidieť Imhotepa, pretože to bol on, ktorý Echnatona poslal na túto cestu. Keď mu raz povedala, že Imhotep ho oveľa viac ovláda a manipuluje, ako to voľakedy robil Bekanchons s jeho otcom Amenofisom, ktorému to vtedy on, Echnaton, veľmi vyčítal, faraón sa strašne rozhneval a takmer stratil nad sebou kontrolu.
Kričal na ňu, že tomu vôbec nerozumie a že tieto veci predsa nemôže porovnávať navzájom. Nuž a tak, z tohto pohľadu - tak uvažovala Nofretete - by snáď bolo najlepšie prenechať Imhotepa svojmu osudu a vyčkať, ako prebehne celá záležitosť podľa plánu, ako ho vymyslel ľstivý Sutu.
************************
Majster Thutmosis sedel vo svojom ateliéri a jemným dlátom opracovával bustu a poprsie Nofretete. Drobné úlomky kameňa padali celými spŕškami k jeho nohám. Jej krásna tvár, jej dokonalá postava, jej vyžarovanie vznešenej bohyne - to všetko ho prenasledovalo vo dne v noci. Poznal naspamäť každú jej črtu a jeho fantázia a predstavivosť mimoriadne senzibilného umelca si ju vedeli tak dokonale pred sebou vytvoriť, že ju mohol modelovať aj bez toho, aby musela pred ním sedieť. Úplne podľahol neobvyklému čaru krásnej faraónky a vedel, že ani on jej nebol ľahostajný. Bol najlepším sochárom celého Egypta a prišiel do Achet-Atonu na požiadanie faraóna asi pred rokom, pretože si prial, aby modeloval Nofretete. Echnaton, ktorý bol k nemu spočiatku veľmi priateľský, začal však postupom času prejavovať hnev nad tým, koľko času trávila jeho manželka s Thutmosisom, a to nielen pri práci, ale aj súkromne. Mladý sochár sa postupom času stal jej jediným dôverníkom, čo faraóna veľmi rozhorčilo. Spory a škriepky faraónskych manželov sa i z tohto dôvodu množili a boli stále prudkejšie.
Thutmosis práve opracovával tú časť sochy mladej faraónky, kde sa začínalo dvíhať jej kamenné poprsie, keď sa otvorili dvere jeho ateliéru a dnu vkročila Nofretete. Jej imaginácia, ktorú Thutmosis práve mal pred svojím vnútorným zrakom, sa stala skutočnosťou. Stála pred ním v životnej veľkosti, božsky nádherná v tenkej ľanovej tunike, obopínajúcej ako ľahký priliehavý závoj jej výrazné oblé prsníky. Úsmev, ktorý mala na tvári, robil česť jej menu - "Krásna, ktorá tu prichádza" - a mladý umelec sa do neho vsníval a pohrúžil tak veľmi, že sa ho opýtala:
”Tak veľmi sa ti páčim, majstre?”
”Nemôžem nájsť slová, ktorými by som vedel vyjadriť, ako veľmi sa mi páčiš, vznešená veliteľka.”
Pristúpila k nemu úplne blízko, pozerajúc naň s neskrývanými sympatiami, celkom zabúdajúc na svoje starosti a na to, že sa ho vlastne prišla opýtať na radu. Sedel pri jej dokonalej kamennej podobizni s nástrojom v ruke, ona stála naklonená nad ním a jej prsia sa ho takmer dotýkali. Položila ruku na jeho vlasy voňajúce po cédrovom oleji a druhou rukou si pritlačila jeho hlavu k prsiam. Potom odrazu povedala niečo, čo ho úplne zelektrizovalo a takmer pripravilo o rozum:
”Ak sa ti tak veľmi páčim, poď ku mne, prenikmi ma, spoj sa so mnou a poteš ma, lebo sa necítim šťastná a spokojná!”
Prv než stačil niečo povedať, oslobodila sa jediným rýchlym pohybom ruky zo svojej tuniky a odrazu stála pred ním úplne obnažená. Jej nahá krása mu celkom vyrazila dych. Pozeral na ňu najprv s nemým obdivom umelca hodnotiacim krásu jej tela, ktorá bola dokonalým zázrakom a opravdivým majstrovským dielom bohov. Potom sa jeho pohľad umelca začal premieňať a dostávať úplne inú kvalitu; oči sa mu rozhoreli plameňom žiadostivosti a mal pocit, akoby ho kúzlo jej nahoty spaľovalo a oslepovalo tisícorakými plameňmi.
”Od dnešného dňa ti zakazujem, aby si ukájal svoje mužské fantázie s inými ženami, ako so mnou.”
Zašepkala Nofretete nežne a roztúžene do ucha mladého sochára. Srdce jej vzrušene tĺklo a roztavovalo sa pod nárazom spaľujúcich vĺn zmyselnej vášnivosti, ktorá jej zaplavovala celé telo. Uchopila ho za ruky a priložila si ich na prsia, rytmicky sa dmúce jej zrýchleným horúcim dychom.
Mladý muž si uvedomil, že také krásne prsníky ešte nikdy nevidel a ani dotykom neprecítil. Boli okrúhle, pevné a ich malé nežné bradavky sa týčili k nemu vyzývavo a vábne, ako dva mladé šťavnaté lotosové puky. Keď ich začal jemne hladiť a stláčať, zastenala rozkošou a zahryzla sa mu do perí, otriasaná prebudenou divokou vášňou. Ružová špička jej pohyblivého jazyka urobila obratný skok a ocitla sa hlboko v jeho ústach. Cítil, že túžila po ňom srdcom i telom a chcela ho naozaj. Neklamným dôkazom jej priania boli jej ruky chtivo putujúce nahor jeho svalnatými stehnami, aby už vzápätí zovreli pevne jeho falus majúci formu obelisku, a ktorý v okamihu jej zovretia takmer vlastnil tvrdosť povestných núbijských oštepov.
Konečne sa osmelil - veď ktože bol on?, len obyčajný sochár, a ona, krásna, božská faraónka - a položil ruku okolo jej bokov. Cítil sa šťastný, ako ešte nikdy predtým. Chcel jej niečo povedať, ale vzrušenie, ktoré sa ho zmocnilo, mu zobralo hlas.
”Krv mojej nevinnosti ti už síce nemôžem darovať, tá tiekla už dávno, ale chcem ti patriť telom a dušou - teraz a navždy.”
Povedala Nofretete, cítiac, ako práve pretína jej vnútro vo dvoje pulzujúca tvrdosť jeho mužskosti. Čo mu darovala v nasledovných okamihoch, to nezažil s nijakou, ani s tou, vo veciach lásky najskúsenejšou chrámovou súložnicou.
Vždy, keď ho telesná žiadostivosť priviedla do chrámu Isis a vybral si niektorú zo služobníc bohyne, ktoré boli nielen mimoriadne pekné a milé, ale aj veľmi inteligentné, myslel pri telesnej láske s ňou len na Nofretete. Teraz sa však jeho sny a túžby stali skutočnosťou a krásna Nofretete si ho sama vyvolila za milenca.
Tieto chvíle, ktoré s ňou prežíval, patrili len jemu. Nepotreboval ju o nič prosiť a nemusel vysloviť ani len jej meno. Všetko mu núkala a dávala sama a dobrovoľne. Nezvratným dôkazom toho bol každý, aj najnepatrnejší pohyb jej nahého, dokonale vyformovaného tela, jemné dotyky jej rúk, vášnivé bozky jej sladkých úst, plápolajúca žiara jej veľkých nádherných očí, ktorým nebolo možné uniknúť - blázon, kto by to však chcel. Prišla k nemu, ako vždy, do ateliéru, tento raz však nie ako model, ale do jeho náručia, a preto, aby spojila svoje lono s jeho lonom.
”Prenikni do mňa ešte raz, prv než sa rozlúčime, najdrahší.” Zaznel mu v uchu šepot jej žiadostivo horúceho hlasu. Vyhovel jej prianiu, ani nevediac koľký už raz v toto nezabudnuteľné poobedie. Stačil najmenší dotyk jej rúk na ktoromkoľvek mieste jeho tela a extázu, ktorú potom zažili, nebolo možno vyjadriť slovami, nijakými slovami!
Keď už kľudne ležali v nežnom objatí, mlčky užívajúc, čo práve prežili, prerušil Thutmosis mlčanie a povedal:
”Vznešená moja kráľovská milenka, keď si dnes sem vkročila, bola tvoja krása dokonalá ako vždy. V tvojom výzore sa reflektovalo stelesnenie samej bohyne Isis, no hoci z tvojich veľkých čiernych očí sršali iskry božskej krásy, neušlo mi, ako sa v nich na okamih mihol nepatrný tieň starostí, a hoci mi tvoje srdce darovalo všetko štastie tohto sveta, postrehol som, že kdesi na jeho pokraji je čosi, čo ho značne ťaží.”
”Áno, Thutmosis, nepopieram, ťažia ma značné starosti, si naozaj dobrým pozorovateľom. Priznám sa, že som prišla poradiť sa s tebou o veci veľmi vážnej, ktorá neznesie odkladu. Len sa nesmierne divím, ako dobre, ba až predobre, vidíš do môjho vnútra. Tak dobre, ako nikto iný.”
Potom mu porozprávala, čoho bola svedkom a zakončila tým, že teraz má vlastne v rukách život Imhotepa. Pozerala na neho s láskou a nedočkavo, zvedavá na jeho mienku. Thutmosis rozhodne nebol výzorom taký pekný muž ako Echnaton. Mal však nesmierne živé a výrazné oči, aké ešte nikdy v živote u nijakého muža nevidela. Bolo v nich všetko, čo charakterizuje krásu a príťažlivosť mužských očí. A bolo tu ešte niečo, nanajvýš zvláštne, čím sa vyznačovali umelcove prenikavé oči. Zrkadlili, ako žiadne iné, celú jeho dušu, so všetkými jej hĺbkami, pocitmi, emóciami a radosťami.
”Milenka a veliteľka moja, krásna Nofretete, dovoľ, aby som ti povedal môj názor,” povedal mladý sochár po krátkom uvažovaní a pokračoval: ”Nechaj nech bohovia rozhodnú beh vecí a nemiešaj sa im do remesla. Pre našu lásku by v každom prípade bolo lepšie, keby bohovia rozhodli o smrti Imhotepa. Ak faraón ostane bez veľkňaza Atonovho, bude mať toľko starostí s ďalším vývojom udalostí, že nebude mať ani čas ani chuť, aby strácal čas s privátnymi záležitosťami, a aby sa zamestnával so špiónovaním svojej manželky a úvahami o tom, či ho podvádza alebo nie.
”Nemáš veľmi rád faraóna a veľa si nerobíš ani z jeho plánovaných reforiem, je tak môj sladký ohnivý milenec?"
Opýtala sa Nofretete, pozerajúc zo strany na sochárov profil, ktorý pôsobil na ňu veľmi impozantne.
”Priznám sa, že o politiku nemám veľký záujem. Náplňou môjho života je len práca a umenie. Samozrejme, odhliadnuc od lásky k tebe. Politiku robia len kňazi, faraón a bohovia. A či je veľa bohov alebo len jeden - ktože to už vie s istotou povedať? Podľa mňa o bohoch nemožno s istotou tvrdiť vôbec nič, a už vonkoncom nie, aký je ich počet. Akýže význam potom majú religiózne reformy? Nijaký iný, len politický. Neraz si spomínam na môjho zbožného učiteľa Menupa, ako nám v škole vtĺkal do hlavy - neraz s pomocou palice - mnohé state z učenia mudrca Amenemopeho. Obzvlášť obľúbenú mal túto: Boh ti dá všetko, čo potrebuješ pre život a ty si oslobodený od každej starosti. Dá ti všetko, ak si pracovitý, pokorný a poslušný faraóna a jeho kňazov.
Ja som však takéto učenie nemohol ani len počúvať, pretože každá z takýchto múdrostí slávneho Amenemopeho učila a nútila obyčajného človeka len poslúchať a hrdlačiť. Nie boh mu dával všetko, ale on sám si to musel vydobyť tvrdou lopotou.”
”Nezdá sa ti ale, že Echnaton chce zamýšľanou reformou svoj národ pozdvihnúť a oslobodiť od nepravých bohov a od toho, aby sa prestal modliť a koriť v temnote ducha ku všelijakým bôžikom vo forme mačiek, krokodílov, ibisov, paviánov a ďalších? A chce ho aj oslobodiť od zhubného vplyvu Bekanchonsových kňazov a ich prisluhovačov, ktorí ho vyciciavajú a vykorisťujú v mene týchto zvieracích bôžikov."
”Nie, neverím tomu, múdra moja milenka, božská Nofretete, aj keď nepopieram jeho dobrý úmysel.”
Sochár pozeral na ňu priamo a akosi nezvyklo tvrdo, pričom mu v hlase zaznievala istá forma potláčanej agresie, akú doteraz u neho nikdy nepostrehla. Znova sa na ňu obrátil a tento raz mal jeho hlas ironický podtón:
”Echnaton a Imhotep tvrdia a vyhlasujú veľmi naivne, že nastala vytúžená, dlho očakávaná chvíľa a vraj prišiel čas, kedy je možné a potrebné osvietiť rozum a ducha egyptského ľudu, a oslobodiť ho od útlaku spupnej, namyslenej a bezohľadnej kňazskej kasty Atonovho kléru. To je ale nezmysel. Keby sa im to načas aj podarilo, tak už veľmi skoro - najneskôr po smrti faraóna a Imhotepa - vznikne nová kasta, nový najmocnejší klérus. Budú ním sluhovia jediného boha, boha Atona - ale len v tom prípade, keby sa viera na neho naozaj presadila, v čo však neverím - a títo budú rovnakým spôsobom, presne ako to robili ich predchodcovia, ľud naďalej len ohlupovať, zotročovať a vykorisťovať, a to v mene nového boha, Atona. Povedz mi najjasnejšia Nofretete, moja urodzená milenka, kedyže boli kňazi iní, v ktorej epoche? Či nechceli vždy vlastniť čo najväčšiu moc, vplyv a bohatstvo? Bolo to vari iné v tvojej zemi? Bolo to inakšie v Sumeri, Babylone, Eláme, Edome a či Mezopotámii?
Vysvetli mi, krásna Nofretete, kde sú ušľachtilí kňazi, ktorí sú nezištní a majú na srdci naozaj len dobro ľudu? Keby takí niekde existovali, tak by ľudu povedali pravdu a priznali by sa mu, že vedia o bohoch, a či o bohu, práve tak málo, ako aj ľud sám. Keby to však urobili, potom by stratili celý svoj vplyv na ľud, svoju moc nad ním a stratili by aj značnú časť svojho bohatstva, a síce tú, ktorú im ľud prináša za ich údajné spojenie s bohmi a za ich údajnú službu u bohov za tento ľud, a teda za ich údajnú schopnosť vedieť naladiť bohov priaznivo k tým, ktorí im za to aj niečo prinesú. Sú to práve kňazi, ktorí vlastnia skutočnú moc v každej krajine a nie vládcovia a králi. Pozri sa len do takej krajiny, akou je Elám, a keď tam pobudneš nejaký čas a budeš mať naozaj dobre otvorené oči” - sochár Thutmosis sa v rozohnení už celkom pozabudol a hovoril so svojou faraónskou milenkou ako rovný s rovným, pričom ho táto s údivom počúvala, zaujatá toľkými vedomosťami - ”uvidíš a pochopíš, akú moc majú kňazi naozaj. Také niečo totiž najlepšie spozoruješ a si uvedomíš v cudzej krajine, nie vo vlastnej, kde si vyrástla, a kde ťa naučili byť poslušnou voči príkazom a údajným múdrostiam kňazov a starých. Nič proti ich skutočným múdrostiam! Niekedy ale hovoria aj veľké hlúposti, no napriek tomu ich chcú predávať ako najväčšie múdrosti, a to len preto, že pochádzajú z ich hláv."
”Prezraď mi Thutmosis, odkiaľ to všetko vieš, odkiaľ vieš tak veľa o toľkých cudzích a vzdialených zemiach, o zemiach, kde som ja ešte nikdy nebola?”
Divila sa Nofretete nad neobyčajným poznaním sochára, ktorý bol od nej mladší o niekoľko rokov.
”Kým som sa stal tým, čím som dnes, prešiel som mnohými krajinami, aby som si osvojil umenie najlepších odborníkov môjho remesla, pritom som pozorne sledoval aj život okolo seba, no a tak sa moje poznatky zbierali.”
”Spomenul si aj Elám v súvislosti s mocou kňazov. Nebola som tam nikdy, ale u nás v Assure sa hovorilo s mimoriadnym rešpektom i obavami o Elámitoch, ktorí boli našimi susedmi. Počúvala som o nich často najmä v súvislosti s našimi spormi s Chetitmi, a môj otec sa vždy obával ich vojenskej sily, ako i toho, že Chetiti by ich mohli získať za svojich spojencov, a tým veľmi nebezpečne ohroziť Assur.”
”Prešiel som i cez Elám, strávil som tam niekoľko mesiacov a naučil som sa veľa zo sochárskeho umenia skvelých majstrov v hlavnom meste Susu. Je to zvláštna a bohatá krajina, a voľakedy patrila popri Egypte k najsilnejším na svete. Tvoj otec sa právom obával vojenskej sily Elámu, lebo jeho muži sú zdatnými a nebezpečnými bojovníkmi. Čo ma veľmi prekvapilo, keď som prišiel do tejto zeme, bolo, že obyvatelia Elámu prináležia trom rôznym rasám. Videl som tam ľudí hnedej plete a vysokého rastu, pochádzajúcich z vrchov tejto zvláštnej a neobyčajnej krajiny; v mestách na rovinách, žili naproti tomu ľudia bielej plete, no a na náhorných plošinách, za vysokými reťazcami vrchov, žili ľudia čiernej plete, ale nie tak veľmi čierni, ako u nás v Egypte, a či vlastne v Núbii, ktorú faraóni už dávno pričlenili do našej krajiny.
Neviem, či mudrc Imhotep bol niekedy v Eláme a tam sa naučil uctievaniu hadov, ale sú to práve Elámiti, ktorí uctievajú už od nepamäti týchto záhadných a mysterióznych plazivých tvorov, a majú aj bohyňu, ktorú menujú Pitnik, čo v ich ťažkej, nezrozumiteľnej reči znamená had. Táto bohyňa patrí k ich najdôležitejším božstvám. Kňazi tam užívajú nesmiernu úctu a rešpekt, a majú takmer absolútnu moc nad všetkým. Ešte jednou podivuhodnou zvláštnosťou sa vyznačuje táto svojrázna krajina. Neviem, či ju vymysleli kňazi, aby jej pomocou upevnili svoju moc, to som sa nemohol dozvedieť. Ide o to, že v Eláme majú už veľmi dávno zvyk, a či zákon, že po smrti kráľa nenastúpi na trón jeho syn, ako je to zaužívané vo všetkých ostatných krajinách, ale jeho brat. Musí si ale zobrať za ženu kráľovu manželku, ktorá zároveň musela byť sestrou kráľa, a teda je aj sestrou jeho brata, ktorý sa po ňom stal kráľom. Z takýchto spojení, ktoré sú založené na blízkych pokrvných zväzkoch, vyjdú potom skoro vždy neschopní, duchom slabí, ba často i pomätení vládcovia, a tak sú skutočnými vládcami v krajine Elám len kňazi. Vidíš teda Nofretete - Thutmosis ju odrazu celkom mimovoľne oslovoval už len menom - také sú moje skúsenosti s kňazským klérom, a také je moje poznanie jeho úskočnosti a jeho machinácií. Nediv sa preto, že som skeptikom voči všetkému, čo súvisí s relígiou a kastou kňazov. A to je i dôvod, prečo pochybujem o akejkoľvek prospešnosti reforiem Echnatona.”
”Musím sa priznať, že na mňa už dávno nezapôsobila ničia múdrosť tak veľmi, ako tvoja. Ako to, že si mi ju doteraz nikdy tak veľmi neprejavil, ako dnes?”
”Nemohol a nesmel som z prílišného rešpektu pred tebou a tiež preto, lebo som v tebe musel vidieť len božskú a nedostupnú faraónku. Teraz však, keď som ťa mohol zažiť ako ženu, spoznať tvoje telo, a keď si mi darovala tvoju omamnú a čarovnú erotiku, tak som si dovolil prejaviť ti to, čo je vo mne naozaj, a čo hýbe mojou mysľou."
****************************
pokračovanie z 29.09. 14
V paláci vládol bezútešný, chvatný chaos. Chaos, akoby ho bola rozpútala sama jeho najvyššie bohyňa, chaotická Tiamat. Sluhovia, dvorania, dozorcovia, lokaji, paholkovia, správcovia, skrátka všetko, celý personál palácu, jednotlivo i po skupinách, sa jeden cez druhého kamsi náhlili. Zajtra sa chystala oslava sviatku bohyne Maat a ešte bolo treba veľa urobiť, zorganizovať, dať do poriadku a vyzdobiť. Všetko mal na starosti hlavný správca paláca Hateb, ktorého Echnaton zobral so sebou z Théb, aby si ho podržal v jeho funkcii aj v Achet-Atone.
Dnes teda takmer celý palác patril ešte bohyni Tiamat, aj keď len symbolicky, aby sa ho na druhý deň zmocnila bohyňa Maat, ktorá ako jediná z egyptských božstiev - prirodzene, že okrem Atona - užívala priazeň Echnatona, i keď sa všemožne vystríhal toho, aby ju aj naďalej menoval bohyňou, ak si nechcel protirečiť, keď vyhlasoval za jediného živého a existujúceho boha len Atona.
Faraón totiž vedel veľmi dobre, že táto bohyňa je pre jeho politiku veľmi dôležitá, pretože bola bohyňou stelesňujúcou princíp kozmického poriadku, a bola teda tou pozitívnou a nanajvýš dôležitou silou, ktorá držala v šachu Tiamat, aby táto nemohla navodiť nebezpečne panstvo svojho chaosu.
Ak teda mal byť ľud v egyptskej zemi aj naďalej vedený k poriadku, pracovitosti a svedomitosti, tak by nebolo bývalo rozumné degradovať a eliminovať Maat. To vedeli dobre obaja, Imhotep, aj Echnaton. Ľud identifikoval svoju úctu a zbožnosť k Maat až príliš silne s poriadkom, a tak nebolo možné preniesť pole pôsobnosti Maat ihneď na Atona. Maat bola v mysli ľudu už oddávna chápaná ako najdôležitejšia a najvyššia reprezentantka pravdy, spravodlivosti, a správneho a precízneho odbehu každého procesu v kozme. Bola to ona, ktorá zaručovala a zaisťovala rovnováhu protikladných síl. Už dlhé stáročia bol v egyptskom kráľovstve faraón povinný účinkovať v zmysle tejto bohyne a realizovať všetko to, čo sa očakávalo od nej. Maat nesmel nikto odporovať a protirečiť, pretože ako jediná bytosť kozmu hovorila vždy len pravdu, a každé jej jednanie bolo spravodlivé, ba dokonca spravodlivosťou samou. Na rozdiel od všetkých ostatných bohov Egypta bohyňa Maat nevlastnila nikde svoj vlastný chrám, funkčne ale bola zastúpená vo všetkých existujúcich egyptských chrámoch (antické Grécko z nej urobilo bohyňu múdrosti Sofiu; neskôr z nej urobili Rimania svoju bohyňu spravodlivosti Justíciu a kresťania ju prevzali vo forme božskej múdrosti a tiež bola zodpovedná za proces "osvietenia Duchom svätým" v kresťanskej relígii).
Mnohí Egypťania uctievali v deň sviatku Maat aj bohyňu pôrodu a zrodu Mešenet. V podstate išlo o veľmi dôležitú - v istom období egyptskej histórie najdôležitejšiu - i keď v neskoršej dobe už takmer neznámu a zabudnutú bohyňu. Táto bohyňa bola totiž stvoriteľkou a formovateľkou Ka (podľa ponímania starých Egypťanov duša človeka), a pred narodením dieťaťa ju prosili modlitbou rodičia, ako aj starí rodičia, aby vytvorila v tele ešte nenarodeného dieťaťa nového Ka.
Učenie o existencii Ka bolo veľmi živé aj za vlády Echnatona a akceptoval ho aj Imhotep. Nemenilo na ňom nič ani to, že sa blížil čas vyhlásenia reforiem. Ka predsa reprezentoval a predstavoval posmrtnú existenciu človeka, a na tejto predstave nemala zmeniť nič ani viera na jediného boha. Imhotep len hodlal odobrať kompetenciu moci vytvárania Ka bohyni Mešenet a odovzdať ju do výlučnej právomoci Atona. Takáto dôležitá funkcia musela predsa prináležať len do výkonného rezortu jediného boha.
Predstava Egypťanov o podstate toho, čo nazývali Ka, bola veľmi komplikovaná, a značne sa odlišuje od toho, čo rozumejú pod ľudskou dušou kresťanské náboženstvá. Na tomto mieste si povedzme aspoň to, že Egypťania ho okrem iného rozumeli aj ako neviditeľného dvojníka každého človeka, a ako jeho ochranného ducha (pôvodcu neskoršieho "Anjela-strážcu").
******************
Vo veľkej banketovej sále, kde mali na počesť Maat tancovať vyberané a najkrajšie chrámové prostitútky, vydával príkazy, ako čo najpôsobivejšie ukončiť jej výzdobu, správca paláca Hateb. Doprevádzaný Nekim, pobočníkom generála Nechtisa, ktorý bol s časťou armády na juhu, v Núbii, kde zasa raz vypukli nepokoje, prišiel k nemu Mykerinos, prihovoriac sa mu:
”Šľachetný Hateb, môj osobný sluha už zabezpečil na oslavu skupinu najlepších thébanských muzikantov, výborných majstrov hry na flaute a surmiu. Tvoje templárky, chcem povedať, templové krásavice, budú teda môcť pohybovať svoje nahé telá v rytme výbornej, ba najlepšej muziky z celého Egypta. Môj oddaný sluha, ktorému záleží vždy veľmi na tom, aby sa dôležité veci vydarili, si povedal, že trochu pohnevá Bekanchonsa a že thébanskych muzikantov, s ktorými Amunov veľkňaz celkom iste počítal na thébanskej oslave Maat, dostane k nám do Achet-Atonu. No a to sa mu výborne podarilo.”
Mykerinos sa zlomyseľne zasmial a dodal:
”Stálo ma to síce dosť veľkú kopu debenov, ale aspoň trochu pohneváme toho starého nafúkanca, ktorý si stále namýšľa, že vlastne on je prvým mužom v krajine a nie faraón.”
”Na tvojom mieste by som bol opatrnejší, udatný Mykerinos. Vieš dobre, že i steny majú uši, a tu v tomto zhone, kde je tak veľa ľudí blízko nás, je určite aj veľa Bekanchonsových donášačov.”
”Nech len počujú, čo som ti povedal a donesú to svojmu pánovi. Už je na čase, aby sme konečne - a to sa týka aj teba - prestali s opatrnosťou, otvorene sa hlásili k Echnatonovi a dali najavo tomu prekliatemu Amunovmu černokňažníkovi, že sme proti nemu. On musí mať strach z nás, nie my z neho.
Teraz mi ale radšej povedz, či máš potrebné množstvo dobrého vína na zajtrajší deň! Ako som pred nedávnom počul od Chnutefa, tvojho zástupcu, zásoby vo faraónových nových vínových skladoch v Achet-Atone nie sú zatiaľ dostatočné. Ak máš v tomto smere problémy, môžem ti poradiť. Obráť sa na Setisovho sluhu, neviem či ho poznáš, volá sa Sutu. Je to veľmi prefíkaný a ľstivý muž. Čo je však dôležité v súvislosti s vínom, je skvelý znalec vín a pozháňal pre svojho pána už veľa dobrého kvalitného vína z nílskej delty.”
”Ďakujem ti za dobre mienenú radu, vznešený Mykerinos. Poznám Sutu, ale už nepotrebujem jeho víno. Mal som naozaj starosti zohnať dostatočné množstvo dobrého vína a myslím, že som vykúpil do poslednej kvapky všetko kvalitné víno, ktoré bolo v Achet-Atone. Kúpil som však aj isté množstvo z horšieho vína. Zaiste ti však neprezradím nič nové, keď ti poviem, ako to robievam pri takýchto príležitostiach. Najprv nechám podávať dobré víno, a keď sú hostia už podnapití, dám nalievať už len z horšieho. A všetci sú spokojnú aj tak, nikto sa nesťažuje, pretože si myslia, že pijú aj naďalej len dobré víno.”
”Aton, preveľký jediný Aton, prejavil dnes veľmi jednoznačne a výrazne svoju vôľu a ukázal svoju preveľkú moc.”
Vyrážal zo seba vzrušene Puneb, sluha Imhotepov, divoko gestikulujúc rukami, keď pribehol k Hatebovi a Mykerinovi.
”Prečo vykrikuješ tak nervózne? Čo sa udialo? Čím ťa Aton tak ohromil?"
Vypytoval sa Puneba Mykerinos, kladúc mu upokojujúco na plece ruku.
”Aton zachránil pred istou smrťou môjho pána, premúdreho Imhotepa, a usmrtil zradcu nášho najjasnejšieho faraóna, ktorým bol špión Bekanchonsa, podlý Sutu. Nech Chnom rozvláči jeho mŕtvolu na všetky strany sveta, aby ho Osiris už nikdy nemohol oživiť v podsvetí, a nech boh Anubis vo svojej šakalej podobe vyžerie jeho mŕtvole všetky vnútornosti, a nech sa jeho srdce ...”
”No dosť bolo už toho tvojho bohorúhačstva Atonovi, keď privolávaš na pomoc druhých bohov a nevzývaš len jeho sväté meno.” Zasmial sa uštipačne Mykerinos, prerušiac rozohneného Puneba a dodal: ”Mám však pre tvoje slabosti porozumenie. Skutočne nie je jednoduché zvyknúť si len na jedného boha a pri každej príležitosti sa utiekať len k nemu. Je to naozaj ťažké, dokonca ešte aj pre samotného sluhu Imhotepovho, ktorý zaiste nepočuje z úst svojho pána a majstra meno nijakého iného boha, okrem Atona. Teraz nám ale pekne pomaly porozprávaj, čo sa prihodilo a pred čím Aton ochránil Imhotepa.”
Zanechajme však na tomto mieste Puneba i jeho spoločníkov a pozrime sa priamo na Imhotepa, aký prebieh mal tento deň pre neho.
*********************
Imhotep vstal, ako každý deň, veľmi skoro, ešte pred východom slnka, obliekol si svoju jednoduchú bielu ľanovú tuniku, postrádajúcu akékoľvek skrášlenie alebo ozdobu, obul ľahké lykové sandále, aby takto zotrval v nemej pohrúženosti do seba, až kým sa na horizonte neobjavil žiarivý slnečný kotúč. Potom sa vzpriamil, pozdvihol ruky k slnku, obrátiac ich dlaňami smerom k nemu, aby nimi zachytával prúdenie a žiarenie raňajších zorí a vzniesol svoje každodenné modlitby k Atonovi.
Asi po polhodine sa vybral do Domu Života. Táto časť paláca bola jeho najobľúbenejším miestom a trávieval tam väčšinu dňa. Na rozdiel od Théb, kde sa Dom Života nachádzal priamo v karnackom chráme, ho dal Echnaton na žiadosť svojho učiteľa a priateľa vybudovať ako súčasť faraónskeho paláca nového hlavného mesta. Dom Života bol vlastne veľkou knižnicou, kde sa nachádzali všetky najcennejšie literárne, vedecké a teologické práce a diela, ktoré Egypt v priebehu svojej histórie vyniesol. Všetky boli odpísané pisármi z pôvodných originálov. Originály boli uložené v Dome Kníh a strážené práve tak dobre ako štátny poklad. Nesret, hlavný dozorca tejto inštitúcie, bol za ne zodpovedný svojím životom, a to priamo Echnatonovi. Sem nemal vstup nikto okrem faraóna a Imhotepa.
Dom Života bol naproti tomu otvorený pre každého slobodného občana Achet-Atonu, a nesmeli ho navštevovať len otroci. Nejeden bohatý a učený Achet-Atončan si nechal odpísať pre vlastné potreby nejakú z kníh. Robili to najmä ľudia (ako napr. lekári), ktorí potrebovali niektoré z týchto kníh za účelom vykonávania svojho povolania.
Keď Imhotep prešiel veľkými drevenými dverami, zhotovenými zo vzácneho ebenového dreva, nad ktorými stál nápis ”Duch knihy je aj duchom tvojho života”, úctivo ho pozdravil správca Domu Života a opýtal sa:
”Vznešený Imhotep, ktorého ústami hovorí múdrosť Atona, pripravil som ti, tak, ako vždy, na tvoje obľúbené miesto do pracovne zomrelého hlavného pisára tvoje rozpracované papyrusové zvitky, ako aj všetky tajné práce o mystériách Osirisa, Isis, Anubisa a Horusa, ako ich spracoval veľký mudrc Naneferkaptah.”
”Ďakujem ti Senkar, viem, že úplne žiješ s knihami, a Dom Života by nemohol mať lepšieho správcu, ako teba. Keby som ťa čo aj v noci vytrhol z najhlbšieho sna, vedel by si mi hneď povedať, kde možno nájsť akúkoľvek knihu v našej veľkolepej knižnici. Neviem, čo by som si tu bez teba počal.”
Starý Senkar sa blažene a vďačne usmial nad toľkým uznaním z úst najväčšieho egyptského mudrca a začal si natešene pohvizdovať melódiu jedného z najlepších muzikantov, akého egyptská zem kedy zrodila, Chufuancha, ospevujúcu veľkú múdrosť už dávno mŕtveho faraóna Userkafa, ktorého obdivoval a neraz citoval aj sám Imhotep. To bola jeho najobľúbenejšia pesnička a nôtil si ju vždy, keď mal dobrú náladu, a to bolo skoro stále. Senkar totiž nemiloval na svete nič tak veľmi, ako knihy, a keď bol medzi nimi, bol vždy naladený dobre.
Imhotep pracoval už niekoľko rokov na teologickej knihe zaoberajúcej sa podstatou a princípom jediného boha. Chcel v nej zhromaždiť aj všetky svoje vedomosti, ako aj tajné pradávne mystéria, do ktorých bol zasvätený. Bol už starý a okrem neho nepoznal všetky tieto tajomstvá kozmu už nikto iný v celom Egypte. Knihu chcel zanechať pre neskoršie generácie ľudí, ktorí už budú tak vyspelí, že porozumejú všetkým tajomstvám, ktoré v nej budú a nezneužijú ich na konanie zla. Vedel až pridobre, že jeho čas ešte nebol tak ďaleko a že jeho súčasníci sa nesmeli dozvedieť všetko, čo vedel on, pretože ich duch a ich intelekt bol ešte značne nerozvinutý.
Veď ako mohol učiť a presviedčať týchto ľudí o podstate a princípe toho, čo v reči ľudu nazýval jediným bohom, keď ani taký mudrc, akým bol Bekanchons, to nebol v stave pochopiť a zneužíval všetky svoje vedomosti, ktoré mal, len na to, aby si nadobudol čo najväčšiu moc a bohatstvo.
Imhotep strávil celé predpoludnie hlboko pohrúžený do svojej práce. Keď ju okolo obeda na tento deň ukončil, skrížil ruky za chrbtom, trochu sa naklonil dopredu, pričom zohol hlavu a začal robiť krúživé pohyby ramenami, aby týmito cvikmi zotavil svoje unavené oči. Spomínal si pritom, ako sa dopracoval pomerne už veľmi mladý k poznatku, že vo svete, ako ho zažívajú ľudia, neexistuje len jedna jediná pravda, ale viaceré pravdy, a síce súčasne vedľa seba. A že v podstate celé to množstvo rôznych bohov, ktorých si ľudia vytvorili, reprezentovalo a vyjadrovalo práve tieto rôzne pravdy. Vedel i to, že by koniec koncov aj bolo možné všetkých týchto bohov akceptovať, ako bohov navzájom úplne rovnocenných, keby ich obrazy ľudia neboli postupom času zdeformovali, a keby v ich mene neboli vytvorili rôzne sféry protichodných záujmov, ktoré ich nútili proti sebe bojovať a sa vzájomne potierať.
To bolo pre neho dôvodom, že bolo nutné všetkým ľuďom dať len jedného boha. Snáď by sa predsa len mal ešte raz pokúsiť hovoriť rozumne s Bekanchonsom. Mal by ho zavolať ešte pred vyhlásením reformy do Achet-Atonu a rokovať s ním zoči voči, len oni dvaja, vysvetliť mu svoje stanovisko a poukázať na to, že mu vôbec nejde o moc, ale len o zjednotenie všetkých ľudí v mene jediného boha.
Keď sa po chvíli pri takýchto myšlienkach zotavil z vyčerpávajúcej intelektuálnej práce písania, chystal sa pobrať do svätyne hadích energií a všemocnej kundalini-sily, do príbytku svätého hada Tešupeta, kam nemal prístup okrem jeho strážcu Farasa a jeho sluhu Puneba nikto iný. Sem chodieval vždy vtedy, keď sa chcel nabiť novými energiami, a keď v sebe chcel obnoviť kundalini-silu. Táto jedinečná kozmická sila bola v starých mystériách opísaná ako bohyňa, ktorá žiari ako blesk, a zrovnávaná s hadom, pretože sa v tele človeka vinula do závitov. Bola to sila, ktorá, ak bola naplno rozvinutá, spájala svet človeka so svetom bohov.
Imhotep ešte chvíľku vyčkával na Puneba, ktorý prichádzal vždy o tomto čase k nemu, do Domu Života, keď predtým najprv oznámil Farasovi, aby vo svätyni všetko pripravil pre nadchádzajúcu, obvykle hodinu trvajúcu návštevu Imhotepa. Puneb však dnes z akýchsi dôvodov meškal, hoci inak bol stelesnením presnosti a spoľahlivosti.
Počkal ešte nejaký čas, potom sa vydal na cestu k svätyni sám, čudujúc sa nad podivnou nepresnosťou svojho sluhu. Hoci najkratšia cesta obrovským komplexom paláca viedla cez veľkú banketovú sálu, chodieval Imhotep k hadovi Tešupetovi radšej spleťou úzkych bočných chodieb. Dnes však, úplne proti svojmu zvyku, išiel cez hlavnú sálu. Netrvalo dlho a po niekoľkých minútach sa ocitol pri jej veľkých dverách.
Hneď pri vchode zbadal uprostred sály veľký hlúčik ľudí, v ktorom sa vzrušene diskutovalo a hlučne hovorilo. A stredobodom pozornosti v hlúčiku bol jeho sluha Puneb. Až keď sa ocitol celkom blízko nich, zbadal ho Mykerinos a pozdravil ho:
”Nech ťa vždy ochraňuje všemocný Aton, múdry a vznešený Imhotep! A podľa toho, čo nám práve rozpráva Puneb, budeš to mať v blízkej budúcnosti naozaj zapotreby.”
Pri týchto Mykerinových slovách všeobecná vrava okamžite utíchla, a všetci sa s úctou obrátili na starého mudrca, zdraviac ho a ukláňajúc sa mu.
”Vznešený môj pán, odpusti mi, že som neprišiel za tebou do Domu Života, ale v svätyni Tešupeta sa udiali neočakávané a zločinné veci, zrejme namierené proti tebe. Som si istý, že išlo o úklady proti tvojmu životu.”
Oznamoval Puneb svojmu pánovi. Imhotep hneď tušil, hoci ešte nevedel o čo ide, že iniciátorom celého musel byť len Bekanchons. V nasledujúcom momente si už dokonca aj bol istý, čo sa asi udialo. Napriek tomu požiadal Puneba, aby mu všetko porozprával. Potom prikázal ostatným, mimo Mykerina a správcu paláca, aby sa vzdialili a nechali ich samotných, kým oni sa utiahli do úradných miestností správcu, aby prerokovali, čo sa stalo a dohodli sa na potrebných opatreniach.
”Keď som sa dnes blížil k svätyni Tešupeta, už z diaľky som videl, že niečo nie je v poriadku.” Začal Puneb rozprávať svojmu pánovi a pokračoval: ”Dvere, ktoré sú vždy zavreté a pre nepovolaných nepriepustné, boli len prichýlené. Keď som k ním opatrne pristúpil, na ne zaklopal a volal meno strážcu Farasa, nikto sa neozýval. Naplnený zlou predtuchou som pomaly začal dvere odchyľovať, nevediac, čo ma vnútri očakáva. V prednej miestnosti, kde sa vždy zdržiaval strážca, keď plnil svoje povinnosti v svätyni, nebolo nikoho. Pootvorené boli však aj dvere vedúce k vlastnej svätyni, k priestoru, kde žije had Tešupet. Len čo som ich začal otvárať, uzrel som pri nich nehybné telo, ležiace na zemi, a trochu ďalej od neho ležalo, tvárou obrátenou smerom ku mne, druhé telo, v ktorom som hneď spoznal Sutu, sluhu Setisovho. Faras zvieral v ruke veľký mešec, plný strieborných debenov. O chvíľu som z druhej strany miestnosti počul agresívne hadie syčanie, ktorého pôvodcom nemohol byť Tešupet, ako som hneď rozpoznal.
Tak ty, vznešený Imhotep, ako aj ja, rozoznáme syčanie Tešupeta medzi stovkami iných hadov. Keď som vzhliadol smerom odkiaľ syčanie prichádzalo, div som strachom nezmeravel. Vo svätyni bol okrem Tešupeta ešte druhý had, výzorom a veľkosťou jeho presná kópia, a týčil sa hrozivo ku mne. Okamžite som pribuchol dvere, a keď ma po chvíli hrôza prešla, uvažoval som, čo sa tam asi udialo, ...”
”Dobre, stačí.” Prerušil ho Imhotep a hneď začal uvažovať: ”Nemusíš hovoriť ďalej. Je mi úplne jasné, čo sa stalo a zvyšok prípadu dopoviem ja. Ale som si istý, že Mykerinos i Hateb tiež vedia, čo sa odohralo.
Sutu bol bezpochyby špión Bekanchonsa, poverený intrigovať proti Echnatonovi. V tomto prípade chcel inscenovať moju smrť ako náhodu, ktorá mala vyzerať mysteriózne. Použil k tomu zradného Farasa, podplateného značným obnosom strieborných debenov, ktoré Puneb objavil v ruke mŕtvoly. Jeho plán bol, že Faras mal vymeniť Tešupeta za jeho dvojníka. Tešupeta mal potom odstrániť, a mňa, nič netušiaceho, vpustiť do svätyne, v domnení, že tam aj naďalej leží Tešupet. Obaja naničhodníci si boli zrejme úplne istí, že tento had ma okamžite usmrtí. Aton ich však strašne potrestal, a stali sa obeťou svojich vlastných úkladov; obrovské plazy ich zabili. Úbohí hlupáci, nevedeli, že ich zákerná úskočnosť by nebola mala nijaký úspech, aj keby sa im výmena bola podarila, pretože vlastním sily, ktoré ma chránia pred všetkými hadmi a nijaký had by mi nikdy neublížil.”
********************
pokračovanie 14.1.2015 :
Echnaton sedel na tróne, na tele mal prehodený čierny hodvábny plášť najvyššieho sudcu Egypta. Pred ním sa nariekajúc krčil na zemi malý bradatý muž, a vedľa neho stáli dvaja vojaci osobnej stráže faraóna. Meno muža bolo Nechar a bol mladším z dvoch mužov, ktorí sa pred nejakým časom stretli v parku s nebohým Sutu.
Chytili a zdržali ho strážcovia pri vchode do paláca - ktorí už mali odpovedajúce informácie a príkazy, týkajúce sa jeho prípadu - keď sa nervózne dopytoval na Sutu, s ktorým sa mal stretnúť ešte včera, po úspešnom prevedení akcie s hadom Tešupetom.
”Smrti neujdeš, ty naničhodný zradca!”
Hrmel na neho faraón, ktorý rokmi stvrdol a v mnohých veciach sa z idealistu stal realista. Neúprosný bol najmä k tým, ktorí intrigovali proti nemu a boli proti jeho reformačným plánom.
”Ak sa však priznáš a povieš, čo už viem aj tak, totiž, kto ťa sem poslal, tak si aspoň uľahčíš svedomiu a Aton ti dá život večný. Ak nie, tak po vykonaní ortieľu smrti už nebudeš nikdy viac existovať. Môj čas je zrelý a reformy neprekazí už nikto. Po nedávnej porade s Imhotepom a Radou Múdrych môjho mesta sme stanovili presný deň vyhlásenia reforiem a Bekanchons ich už nijako nemôže prekaziť. O mojich reformách bude raz vedieť a hovoriť celý svet, pretože tieto reformy budú mať ďaleko väčší dosah, ako len religiózny. Zasiahnu a zmenia celú egyptskú spoločnosť, ktorá sa stala v rukách thébanského kléru už len čímsi, čo sa podobá beztvárnej, zdeformovanej kope bezcennej hliny. Ľud nemá a nevlastní nič, lebo všetko bohatstvo je nazhromaždené v prepchatých skladoch Amunových chrámov.”
Nechar priznal, ako zamýšľali usmrtiť Imhotepa a že tým plánovali ochromiť faraónove rozhodnutie týkajúce sa prevedenia reforiem. Nič mu to však neosožilo. Faraón nad ním vyriekol ortieľ smrti, a to veľmi ukrutnej a trýznivej. Na odstrašenie všetkých neprajníkov Atona a Bekanchonsových špiónov a donášačov, o ktorých Echnaton dobre vedel, že sú všade okolo neho, mu mali verejne stiahnuť za živa kožu a ho hodiť do kade s vriacou vodou.
”Zľutovanie Majestát, zľutovanie!”
Nariekal muž kvílivým hlasom. Echnaton však len pokynul rukou dvom obrovským polonahým núbijskym otrokom, ktorých svalnaté telá sa leskli farbou černejšou ako noc, aby ho vyviedli na miesto popravy pred palác a vykonali čo nariadil. Odsúdenému úbožiakovi odvetil:
”Ako si ty nemal zľutovania s Imhotepom, a ako si intrigoval proti Atonovi a proti mne, tak teraz ani ja nemám zľutovanie s tebou! Tvoje ukrutné muky a tvoja smrť nech sú výstrahou ďalším, ktorí by zamýšľali rebelovať proti mne a proti mojím verným a oddaným prívržencom.”
Potom prikázal správcovi paláca, aby ihneď vyslal desiatich kráľovských heroldov, ktorí mali ísť do ulíc mesta a privolať ľudí pred palác, aby uvideli strašné divadlo a prísnu spravodlivosť svojho faraóna. Netrvalo ani hodinu a pred palácom boli zhromaždené veľké zástupy ľudí. Nešťastný odsúdenec bol privedený so spútanými rukami. Triasol sa na celom tele od strachu pred tým, čo ho očakávalo. Pred veľkou medenou kaďou, naplnenou vodou a upevnenou nad plápolajúcim ohňom, jeden z obrovitých Núbijcov prinútil odsúdeného Nechara, aby si ľahol doprostred medzi päť kamenných stĺpikov. Potom mu na ne povrazmi upevnili všetky štyri končatiny a tiež aj hlavu. Urobili to tak pevne, že sa mu povrazy vrezávali hlboko do mäsa a boli tak veľmi napnuté, že sa nemohol ani len pohnúť.
Strašná tortúra začala tým, že jeden z mužov nabral z kade dve vedrá vriacej vody a začal ju vylievať na nahé telo ležiaceho. To bol pre neho prvý kontakt so strašnou bolesťou, ktorá ho očakávala, a zároveň to bolo opatrenie spôsobujúce ľahšie oddeľovania kože od ostatného mäsa. Necharovi kati najprv začali so sťahovaním kože na prstoch rúk. Používali k tomu neveľký medený nôž. Potom sa od prstov prepracovali k dlaniam a postupovali ďalej po úzkych pásoch až k ramenám. Rev bolesti vydierajúci sa z úst trápeného bol taký prenikavý, že prítomným z neho až zaliehalo v ušiach. Jeho utrpenie bolo také strašne, že hlas sa mu postupne premieňal na divoké, neartikulované ryčanie pripomínajúce animalitu divokého zvera.
Keď utýrané telo úbožiaka bolo už takmer celkom zbavené kože, bolo tak rozdrásané a rozkúskované, že pomaly strácalo akúkoľvek ľudskú formu a premieňalo sa len na akúsi nedefinovateľnú zmes krvi, mäsa, zúboženosti a prejavov neľudskej bolesti. Ryčanie sužovaného pozvoľna prechádzalo do nepravidelného trhaného chrčania. Dav ľudí sa prizeral krvavému divadlu sčasti mlčky, ale sčasti zaznievali i posmešné výkriky na adresu odsúdeného, podľa toho, či niekto s jeho činom sympatizoval alebo ho odsudzoval.
Echnaton a Imhotep sa nezúčastnili brutálneho martýria. Také hrôzostrašné divadlo neobľubovali. Smrť zohaveného, úplne zakrvaveného, nepravidelne sa zachvievajúceho tela sa blížila len veľmi pomaly. Keď už bolo zbavené aj posledného kúska kože, poliali ho studenou vodou, aby sa tomuto zúboženému človeku znova naplno prinavrátilo vedomie a aby tak mohol vypiť kalich horkosti až do dna. Napokon ho odviazali od stĺpikov a nechali ho chvíľu ležať. Skrčená a poskrúcaná postava ležiaceho vydávala už len slabé, sotva počuteľné kvílivé stony. Potom ho Núbijci uchopili za končatiny a pristúpili k zavŕšeniu svojho krvavého diela. Prikročili ku kadi s vriacou vodou a telo vhodili do nej. Nechar zareval od novej, desne neprirodzenej bolesti, ktorá zachvátila celé jeho telo naraz, pretože sa začalo zaživa variť. Otriasajúci rev mučeného prenikal až do špiku kostí, bičujúc a pretínajúc vzduch však už len celkom krátku chvíľu. Potom začal utíchať a nakoniec sa vo vriacej vode prestalo mykať a šklbať aj utrápené telo úbožiaka. Premenilo sa na scvrknutý, rozfranforcovaný a bezforemný kus uvareného ľudského mäsa, ktoré o niekoľko minút vytiahli, aby ním nakŕmili psov a krokodílov.
**************************
Banketová sála bola nádherne vyzdobená a oslavy bohyne Maat boli v plnom chode. Faraónovi kuchári pripravovali a chystali, spolu s celou armádou pomocníkov, už celé dni najvyberanejšie lahôdky pre pozvaných hostí. Pochopiteľne, že pripravili toho tak veľa - to bola dávna tradícia takýchto hostín na faraónovom dvore - že by to bolo postačilo pre mnohonásobok stolujúcich.
Echnaton nemal rád podujatia, kde sa prevažne len jedlo, pilo a zabávalo. Čím dlhšie bol faraónom, tým viac od nich bočil a obyčajne už po krátkom čase sa utiahol do svojich miestností. Určite by tak bol urobil aj dnes a prenechal hosťov Nofretete, ako obyčajne robieval, aj keď to bolo proti dvornej etike, pretože podľa nej mal faraónsky pár pri oficiálnych príležitostiach spoločne prísť i spoločne odísť. Pre Echnatona ale neplatila skoro vôbec veta ”To je zakázané”, alebo ”To nedovoľuje rituál”. Ak mu niečo také ceremoniálny majster dvora občas povedal, odvetil Echnaton: ”Vládcovi Egypta a synovi jediného Atona nie je nič zakázané a nedovolené”.
Pritom to nehovoril spupne ani svojvoľne, len dával najavo, že má vlastnú vôľu a že sa nenechá manipulovať výlučne len programom rituálov a ceremónií, i keď to často bolo nevyhnutné. Vtedy to však akceptoval, ale vždy z vlastného rozhodnutia a nikdy nie bez rozmýšľania a pasívne, ako to robili všetci jeho predchodcovia.
Dnes však bola iná situácia, prišli aj mnohí múdri a vznešení ľudia z Rady Múdrych, medzi nimi aj Nefri, doprevádzaný svojou krásnou dcérou Amis, aby sa porozprávali o tom, čo sa to vlastne udialo vo svätyni hada Tešupeta a aby ešte raz prerokovali celú situáciu okolo nastávajúcich reforiem. To všetko, pochopiteľne, podnietilo faraóna, aby v banketovej sále zotrval podstatne dlhšie ako bývalo jeho zvykom.
”Čo sa práve odohralo, je neklamným a nezvratným dôkazom,” hrmel neobvykle dôrazne a prenikavo hlas faraóna (ktorého postupom času pokladalo mnoho ľudí z jeho okolia, a nielen jeho neprajníci, za podivína a snilka), oznamujúc ďalej, "že Bekanchons aj v budúcnosti ostane tvrdošijným nepriateľom našej svätej veci a mieni podniknúť všetko, aby ju znemožnil. Avšak jeho moc nestačí na to, aby ma prinútil odstúpiť od môjho úmyslu vyhlásiť reformy a odstrániť nepravé, mylné náboženstvo.”
Faraón hovoril úplne otvorene, a to napriek tomu, že vedel, že v sále sa nachádza veľa tajných spojencov nenávideného veľkňaza Amunovho. Vedel i to, že nejeden z jeho radcov a ministrov je tajne na strane Bekanchonsa, ale bol presvedčený aj o tom, že jeho tvrdé a nemilosrdné rozhodnutie v prípade popravy zradcu Nechara odstraší nejedného z jeho neprajníkov.
”Majestát, prišiel som sem hlavne kvôli tomu, aby som ti zaželal veľa šťastia k blížiacemu sa novému roku, kedy sa chystáš vyhlásiť reformy a zároveň verejne dať najavo, že ich plne podporujem. Robím to preto teraz tu, na tomto mieste, lebo počas novoročného heliackého sviatku východu hviezdy Síria (v tento deň vychádzalo v Egypte slnko naraz so Síriom) nebudem prítomný v Achet-Atone.”
”Vznešený Nefri,” obrátil sa na hovoriaceho Mykerinos nečakajúc na faraónovu odpoveď, a dodal, ”nikto nepochybuje o tvojej absolútnej lojalite k najjasnejšiemu faraónovi. Okrem toho si aj najbližším priateľom múdreho Imhotepa, a tak jediný Aton vie veľmi dobre, že si jeho verným prívržencom”.
Potom sa Mykerinos prudko zdvihol od stola - dnes využil príležitosť a dal sa ceremoniálnym majstrom usadiť vedľa krásnej Amis, ktorá sa mu už dávno páčila, a ktorá sedela pri otcovi - pozrel divokým výhražným pohľadom do sály, akoby chcel zastrašiť všetkých váhavcov a nepriateľov faraóna a zvolal:
”Radím niektorým, tu prítomným, veľmi dôrazne, aby sa viac orientovali na to, čo vznešený Nefri práve povedal a zobrali si príklad z neho!”
Tento návrh vyvolal okamžité prejavy súhlasu zo všetkých strán, čoho vyjadrením boli všeobecné výkriky na slávu boha Atona. Mykerinos však mal oči už len pre Amis. Ani on jej nebol ľahostajný, a hoci Nefriho už viackrát požiadal o jej ruku, starec sa nevedel odhodlať k tomu, aby pustil svoje najmilšie dieťa z domu a ostal sám. Ale i Amis ho milovala nežnou láskou a nechcela ho opustiť, hoci už mala dvadsaťdva rokov.
”Aký dôkaz mojej lásky ti ešte mám položiť k nohám Amis, aby si konečne vyslyšala moje prosby o tvoju ruku? Trpezlivosť nie je mojou dobrou vlastnosťou. V tomto prípade som jej však prejavil tak veľa, že ma musí odmeniť sám Aton, keď sa už čoskoro dostane k plnej moci.”
Povedal dievčaťu s nádychom irónie Mykerinos, neprestávajúc sa na ňu usmievať.
”Vieš predsa, čo pre teba pociťuje moje srdce Mykerinos, a vieš aj to, že môj otec ti ma prisľúbil. Ver mi, že nič si tak veľmi neželám, ako stať sa tvojou ženou. Musíš však mať ešte niekoľko týždňov trpezlivosť. Začiatkom budúceho roku má k otcovi natrvalo prísť bývať jeho sestra Neris, ktorá pred nejakým časom ovdovela, takže bude mať pri sebe niekoho blízkeho a nebude musieť trávievať večerné chvíle v opustenosti.”
”Ani si nevieš predstaviť, ako potešili tieto tvoje slová moje zaľúbené srdce, krásna Amis. Konečne sa teda splnia moje sny a staneš sa mojou ženou. Môžem ťa zajtra prísť navštíviť do vily tvojho otca?”
”Zajtra nebudem v Achet-Atone. Odchádzam s otcom do Beni Suefu. Zdržiava sa tam teraz vezír Dolného Egypta, Chnetup. Otec s ním bude rokovať o nových možnostiach organizácie transportu tovarov do severných zemí, s ktorými, ako vieš, vo veľkom obchodujeme.”
”Dúfam, že pôjde s vami dostatočný počet ozbrojencov. Časy sa stali nebezpečné a neisté, krásna Amis.”
”Môj otec sa práve z toho dôvodu rozhodol pre cestovanie člnom po Níle, pretože rátal s možnými nebezpečiami na ceste. Na vode sme istejší.”
”Nech vás ochraňuje mocná ruka Atona! Budem netrpezlivo očakávať tvoj príchod a modliť sa k nemu, aby sa na svojej každodennej ceste oblohou viac ponáhľal, a aby tak rýchlejšie preletel čas, ktorý nás delí od našej svadby.”
**********************
pokračovanie 11.2.2015
Na druhý deň sa Nefri vydal, spolu s Amis a desiatimi vojakmi kráľovskej armády, už skoro ráno, krátko pred východom slnka, k veľkému obchodnému prístavu hlavného mesta. V prístave kotvilo množstvo člnov a lodí najrôznejších druhov a veľkostí. Najväčšie obchodné lode, ktoré tu kotvili, boli poháňané až štyridsiatimi veslármi a boli opatrené viacerými plachtami. Malé súkromné obchodné záležitosti, ako aj rybolov, vybavovali a robili Egypťania na svojich typických malých člnoch, takzvaných Felukách (tieto premávajú po Níle v nezmenenej forme aj dnes), ktoré mali len jedno vetrilo lichobežníkovej formy.
Lode malej i strednej veľkosti sa mohli doplaviť priamo do Achet-Atonu, kam viedol až do bezprostrednej blízkosti k Atonovmu templu umelý kanál z Nílu. Za použitie kanálu - takýchto kanálov bolo v Egypte viac - však bolo potrebné platiť tzv. kanálovú daň, ktorá bola pomerne dosť vysoká. Ušetrili sa ale poplatky za transport tovarov z prístavu na Níle do mesta.
Z príkazu Echnatona sa čoskoro malo začať s pravidelnou premávkou obchodných lodí veľkej tonáže z nílskej delty až do Libanonu, a tu hlavne do významného námorného a obchodného centra Byblosu. Nefri mal po dohode s Chnetupom, pod ktorého právomoc patrila nílska delta, dohodnúť založenie novej modernej transportnej spoločnosti, a podľa súhlasu faraóna mal z jej výnosov vlastniť tretinu všetkých podielov.
Faraón vedel veľmi dobre o jeho veľkých poznatkoch a skúsenostiach v tejto oblasti, a preto ho poslal dohodnúť všetky potrebné podmienky. Nefri ovládal a poznal všetky dôležité súvislosti týkajúce sa prosperujúceho a rozsiahleho zahraničného obchodovania. Bol jedným z prvých, ktorí v starom Egypte pochopili, že v modernej dobe vtedajšej civilizácie sa môže vo veľkom zbohatnúť len tak, keď sa exportujú vysokokvalitné, podľa možnosti exkluzívne výrobky a tovary, a ak sa, ako ekvivalent za to, importujú čo najlacnejšie suroviny.
Nefri vypracoval aj účinný a progresívny kreditový systém, ktorý veľmi aktívne podporoval rozvoj zahraničného obchodu. Práve to mu pomáhalo ušetriť si značné množstvo problémov v oblasti transportu. Jeho ľudia, ktorí boli veľmi schopní, pretože prešli prísnym výberom a dôkladným školením - až potom mohli začať u neho pracovať - ponúkali svojím zákazníkom a obchodným partnerom už ako profesionálnu samozrejmosť dlžobné úpisy, ako aj notársky overované (pričom funkciu overujúceho notára vykonávali dôležití a exponovaní kráľovskí pisári) prepisy majetkov.
Obchodné lode používané Nefrim, najmä tie, čo boli určené pre zahraničný transport, boli najmodernejšieho prevedenia, teda i s palubou, čo vtedy bolo najnovšou technickou vymoženosťou egyptského námorníctva. Lode, ktoré Nefri vysielal na plavbu morom boli ešte špeciálnejšieho prevedenia - vlastnili zvýšenú palubu a pevnejšiu konštrukciu.
”Aton nech ti dá zdravie, vznešený Nefri, a tebe, krásna Amis, veľa šťastia a zdravé deti.”
Pozdravil prichádzajúcich zhovorčivo pôsobiaci kapitán stredne veľkej, štíhlej a rýchlo vyzerajúcej jednosťažňovej lode s osemnástimi veslármi.
”Nech dá zdravia aj tebe, Seneb. Je všetko v poriadku? Môžeme hneď vyplávať?”
”Vieš predsa, vznešený Nefri, že na mňa sa môžeš vždy vo všetkom spoľahnúť.”
O niečo neskôr sa loď už rýchlo šinula mohutným tokom Nílu, poháňaná svalnatými ramenami veslárov. Amis sa usadila celkom na špici lode a plavbu očividne užívala. Málokedy mala príležitosť cestovať po Níle, a tak pozorovala so živým záujmom všetko, čo sa okolo nej dialo. A na Níle, ako aj v blízkosti jeho brehov, sa neustále dialo niečo vzrušujúce, pretože Níl bol v podstate celým Egyptom, a celá dynamika života v krajine súvisela vždy aj s Nílom (na tom sa nezmenilo ani v dnešnej dobe vôbec nič). Oboma smermi sa pohybovali nespočetné bárky a lode, mnohé z nich preplnené takmer až po okraj tovarom.
”Nie je Níl opravdivým zázrakom, krásna Amis?” Ozval sa za chrbtom dievčaťa zaujatého pozorovaním drsný hlas starého námorníka Seneba, aby hneď pokračoval nevyčkajúc odpoveď: ”A tento zázrak neustále mení svoju tvár. Tri mesiace v roku je zem okolo Nílu striebristo sa lesknúcou perlou, aby sa potom počas ďalších troch mesiacov premenila na čierny mošus. V nasledujúcich troch mesiacoch dostane zas nádhernú farbu tmavozeleného smaragdu, aby sa konečne počas troch posledných mesiacov zaobliekla do šatu, ktorého farba pripomína oslňujúci jas zlatých prútov.”
”Opísal si mi fascinujúci nílsky zázrak úplne poeticky, Seneb. Určite by ho lepšie nevylíčil ani sám faraón Echnaton,” usmiala sa vľúdne na kapitána Amis a dodala, ”musíš mi to však bližšie vysvetliť, aby som tvojmu básnickému popisu mohla porozumieť aj racionálne.”
”Nič ľahšie než to, urodzená Amis. Strieborne ligotajúcou sa perlou je nílska zem v júli, auguste a septembri, kedy je zaplavená vodnými prívalmi rozvodnenej rieky. Vtedy sú všetky dediny a dvory po oboch jej stranách zaplavené a možno ich dosiahnuť len na člnkoch a lodiach. Jednotlivé domy vtedy v sčerených a zrkadliacich sa nílskych vodách vyzerajú ako hviezdne ostrovy trblietajúce sa v diaľavách jasnej nočnej oblohy.
Farbu čierneho mošusu má nílska zem vždy v októbri, novembri a decembri, keď sa rozliate vody už opäť znova vrátili do svojho koryta, zanechajúc za sebou obrovské plochy úrodných čiernych nánosov, ktoré nesmierne tešia srdcia felahov, lebo vedia, že bohovia požehnajú ich najbližšej siatbe bohatú úrodu. Táto nanesená čierna zem vydáva silný zápach, pripomínajúci veľmi výrazne vôňu mošusu.
Jagavým zeleným smaragdom je zem v januári, februári a marci, keď všade, kam len oko dohliadne, z nej vyrážajú a klíčia sýtozelené trávy, obilniny a rastliny. Keď ozelenievajú polia a lúky, a keď pučia listy stromov a rozkvitajú kvety. Vtedy, krásna Amis, v takých okamihoch,” mrmlal zasnene starý námorník a snil ďalej, "by som najradšej zutekal z lode, ak sa práve plavím Nílom, a chodil až do únavy krížom krážom touto rajsky krásnou zemou, ktorá je nielen pre moje oči, ale pre všetky moje zmysly, tým najvzácnejším pozemským drahokamom, aký si len možno predstaviť. A zlatou zemou, a či zemou zlata, sa stáva nílska krajina v najpožehnanejších mesiacoch roka - v apríli, máji a júni, keď všetko prekvitá a dozrieva, a keď listy stromov a rastliny polí nadobúdajú červenkavé, žltkasté a zlatisté farby. Potom táto zem nielenže vyzerá ako zlato, ale aj vlastní hodnotu zlata, pretože pre každého egyptského felaha vtedy platí "Zem nad zlato."
”Seneb, úplne si ma nadchol tvojimi slovami, a som si celkom istá, že v tebe drieme veľký básnik. Som presvedčená, že keby si sa nebol stal námorníkom, tak by si sa bol stal poetom.”
”Odpusti mi, pôvabná Amis, ale si myslím, že nemáš pravdu. Najprv som sa musel stať námorníkom, ktorý sa plavil dlhé roky Nílom a ktorému sa všetky tieto nílske zázraky najprv museli vryť hlboko do srdca, kým sa ich naučil takto vidieť a takto opísať slovami. Naozaj dobrým básnikom sa možno stať až po rokoch nespočetných zážitkov, pozorovaní a premýšľaní.”
Po týchto slovách sa Seneb od dievčaťa zasa vzdialil k svojím mužom, aby im dal nejaké príkazy, a Amis sa zamýšľala nad neobyčajnou múdrosťou tohto jednoduchého človeka, ktorý navštevoval školu len krátko a ktorého najlepšou školou sa zdal byť len život a rieka Níl.
Pomaly sa blížili k mestu Beni Hasan, kde Nefri chcel na niekoľko hodín prerušiť cestu, aby navštívil svojho starého priateľa, bohatého a urodzeného Tusu.
Priatelia sa zvítali veľmi srdečne a objímali sa hodnú chvíľu. Nevideli sa už vyše roka. Tusu bol pozorný a štedrý hostiteľ, a neustále núkal svojich hostí do pitia. Keďže ani Nefri ani Amis toho veľa nevypili, ponúkal Tusu vojakov dopreváduajúcich Nefriho, aby si teda vypili aspoň oni. Títo sa nenechali veľmi ponúkať a vyprázdňovali svoje čaše s veľkou ochotou. Netrvalo dlho a vojaci boli značne podnapití, čoho neklamným znakom bola ich divoká gestikulácia a hlasná vrava.
Podvečer sa Nefri vracal s Amis a svojimi vojakmi k lodi. Keď prechádzali okolo hustého porastu veľkých myrtových kríkov, vynorili sa z nich úplne nečakane šiesti lukostrelci, a prv ako prekvapení, v dôsledku značného množstva vypitého alkoholu, pomaly reagujúci vojaci Nefriho stačili zaujať obranné postavenie, tíško zasvišťali ich šípy a šiesti z nich už aj sa váľali na zemi vo vlastnej krvi. Potom divokí útočníci odhodili luky, bleskurýchle odpásali meče a vrhli sa na zvyšok Nefriho sprievodu.
Nerovný boj netrval dlho a už zakrátko boli všetci Nefriho vojaci pobití, kým z útočiacich padol len jeden. Aj sám Nefri ležal na zemi, veľmi ťažko poranený. Len Amis ostala nezranená. Zákerný prepad sa odohral neďaleko kotviacej lode, kde Nefriho očakával so svojimi mužmi Seneb. Vzdialenosť nebola väčšia ako pol kilometra. Celá akcia však prebehla tak rýchlo, že kým tam stačili dobehnúť, nepriateľskí muži už dávno odcválali na pripravených koňoch, odnášajúc so sebou aj úplne šokovanú Amis.
*******************
pokračovanie z dňa 12.4. 2016
Bolo už neskoro večer a tma sa vkrádala úplne nenápadne, ale nezadržateľne do každého kúta egyptskej zeme, keď sa Mykerinos vydal zo svojej veľkej vily, ležiacej neďaleko Echnatonovho paláca, do tých končín mesta, kam chodievali muži, keď si chceli kúpiť lásku. Krásna Amis bola od neho ešte len krátko preč a on už zasa raz podľahol intenzívnej a naliehavej túžbe svojho tela po láske predajných žien.
V Achet-Atone nebolo veľa chrámových súložníc, pretože v meste neboli takmer nijaké temple bohýň. Achet-Aton bol predsa mestom len boha jediného - boha Atona. Núkala sa však možnosť navštíviť niektorú z početných remeselných "dievčat lásky", žijúcich v Domoch Radosti, nachádzajúcich sa na ulici bohyne Hathor, bohyne, ktorá sa v starom Egypte vždy tešila veľkej obľube a popularite, a dostala sa do Achet-Atonu, (kde okrem Atona nesmelo mať oficiálne miesto nijaké iné božstvo) aspoň tým spôsobom, že jej meno niesla jedna ulica.
Hathor bola bohyňou lásky, ženskej krásy a erotiky, takže s tým bola spojená istá symbolika - bežná a zrejmá každému Egypťanovi -že práve na jej ulici boli Domy Radosti. Každý vyznávač egyptskej relígie vedel, že to bola Hathor, ktorá svojou neodolateľnou ženskosťou svojho času veľmi pomohla bohu Re, keď raz prišiel domov veľmi urazený a roztrpčený zo zhromaždenia bohov a preležal celý deň úplne apaticky a nehybne na svojom božskom lôžku. Hathor, dopočujúc sa čo sa prihodilo, neváhala ani okamih, navštívila ho, zatancovala mu vzrušujúci erotický tanec, počas ktorého pomaly odhaľovala svoje nádherné ženské formy, aby ho nakoniec obšťastnila božským koitom, čo ho okamžite vyliečilo a naladilo znova optimisticky. V tomto zmysle bola Hathor aj bohyňou opojných a zmyselných osláv a sviatkov, kedy tieklo víno a zaznievala muzika.
Na ulici bohyne Hathor sa nachádzali Domy Radosti, ktoré boli veľmi prepychové, zariadené s úžasným luxusom, a boli aj také, ktoré boli úplne jednoduché, postavené len z hliny, kde bolo len niekoľko úplne úzkych malých miestností, do ktorých sa nezmestilo nič, mimo neveľkej lykovej rohožky. Mykerinos, muž zvyknutý na najväčší luxus a na dámy z najvyšších spoločenských kruhov, uprednostňoval v takýchto prípadoch úplný protiklad a navštevoval s obľubou tie najobyčajnejšie Domy Radosti. Aj dnes vošiel do jedného z nich. Dom mal jednu väčšiu hlavnú miestnosť, kde bolo niekoľko stolov a lavíc z neopracovaného dreva. Sedeli tam viacerí muži, odetí v jednoduchých bielych tunikách a popíjali víno. Vzduch bol ťažký a páchol plesnivejúcou vlhkosťou. Práve v takýchto najprostejších a najprimitívnejšie vybavených Domoch Radosti bolo neraz možné objaviť mladé dievčatá nevídanej krásy, pochádzajúce z chudobných rodín felahov, ktoré chceli urobiť kariéru v meste. Mykerinos to dobre vedel, a preto si rád vyhľadával pre svoje mužské chúťky takéto neobrúsené drahokamy.
Uprostred nízkej miestnosti vyhrávali na píšťalách dvaja muzikanti. Pred nimi tancovalo mladé, úplne nahé, asi šestnásťročné dievča. Pri pohľade na ňu Mykerinos úplne zabudol na Amis, lebo niečo tak pekné bolo možné vidieť naozaj len zriedkavo. Dievča bolo tmavej pleti a bol si istý, že jeden z jej rodičov musel byť Núbijec. Nemohol z nej spustiť oči ani na chvíľu. Sadol si za stôl, neustále sledujúc jej ladne sa pohybujúce a vlniace telo, v rytme tanca priam sršiace erotikou.
Z vedľajšej miestnosti prišla k nemu obsluha - dve mladé ženy, tiež celkom nahé - a núkala ho jedlom a vínom. Tancujúca krásavica zbadala, že vzbudila značný záujem novoprišlého hosťa, a hoci Mykerinos bol oblečený len vo veľmi jednoduchom rúchu, hneď vedela, že sa jedná o človeka podstatne urodzenejšieho, ako tam zvykli zavítať, a tak mu okamžite začala dávať najavo, že už tancuje vlastne celkom len pre neho.
Mykerinos vedel, že pre dnešnú noc našiel, čo hľadal. Keď vyprázdnil prvú čašu vína, tanečnica pritancovala k nemu, naliala mu opäť doplna, pričom sa k nemu tak veľmi naklonila, že jej okrúhle pevné prsníky sa ho dotkli na krku a on vdychoval sviežu vôňu jej nahého tela. Na okamih mal dojem, že rozkoš, ktorú zacítil, ho celého spáli. Rukou jej dal znamenie, aby prestala tancovať a už ostala len pri ňom. Dychtivo sa k nemu pritlačila a hustý porast čierneho trojuholníka jej pohlavia pošteklil jeho rameno, až sa mu slasťou zatmilo pred očami. Potom mu dievča pokynulo hlavou, aby ju nasledoval. Ochotne a plný očakávania sa pustil za ňou. Jej chôdza bola taká, aký bol jej tanec - rytmická, ladná a vyzývavo erotická. Prehýbala sa v bokoch zo strany na stranu, a jej oblá, pevná, nie príliš vypuklá sedacia časť tela dávala tušiť, aké rozkoše očakávajú muža, ktorý zaborí prsty do jej pružného, dievčensky elastického mäsa.
Keď prechádzali úzkou chodbou, na ktorej konci bola malá izbietka dievčaťa, kde prijímalo svoje mužské návštevy, uvidel Mykerinos jednu z dievčin, ktoré ho obsluhovali pri stole, ako stojí v jednoznačnej póze, s rozkročenými nohami, opretá o stenu, vydávajúc hlasné stony lásky a ako sa na nej pohybuje takmer zmyslov zbavený, mladý svalnatý Núbijec, dychčiac rozkošou.
Hoci v chodbe panovalo značné šero - bola osvetlovaná len slabým svitom svetla vychádzajúceho z otvorených dverí hlavnej miestnosti - Mykerinos si bol skoro celkom istý, že sa jedná o jedného z dôstojníkov Echnatonovej osobnej stráže a nevdojak sa usmial nad tým, že i tento mal zrejme podobné záľuby ako on.
Väčšina národov starého Orientu pokladala sexualitu za najprirodzenejšiu vec na svete, a v mnohých mestách bolo možné vidieť, že muži a ženy kopulujú za bieleho dňa úplne verejne, niekde na ulici, a to bez toho, že by sa nad tým bol niekto pohoršoval, alebo že by to bolo trestné.
pokračovanie - 17.4.2016
Azda jedinou výnimkou v tomto smere bol, ako najcivilizovanejšia a najkultúrnejšia krajina Egypt, kde niečo také síce tiež nebolo trestné, ale egyptská morálka a vrodený jemnocit Egypťanov, ktorí mali neobyčajný zmysel pre všetko pekné, ušľachtilé a harmonické, spôsobovali, že vo všeobecnosti sa aktivity telesnej lásky odohrávali diskrétne.
Neobvykle veľké, čierne oči dievčiny mali zvláštny lesk, keď ho vyzliekala a Mykerinos z nich hneď vyčítal, že vo veciach lásky bola mimoriadne skúsená a znalá, a to napriek svojmu veľmi mladému veku. Jej telo sa vlnilo a pohybovalo s temperamentom a svižkosťou mladej gazely. Vyznala sa vo všetkom, čo mužovi spôsobuje najvyššie pocity rozkoše a nasadzovala svoje erotické skúsenosti nie rutinovane a remeselne, ale so zjavným pôžitkom. Jej telo bolo vzrušujúce v každej polohe, v ktorej sa mu ponúkala, aby do nej vnikol. Jej ústa boli ako stvorené k bozkávaniu a jej lono k prijímaniu. Mykerinos sa jej nemohol nasýtiť. Boli dni, keď sa premenil len na žiadostivé zviera, ktoré stále nemalo dosť intímneho telesného kontaktu.
Kožu mala hladkú a hebkú ako najjemnejší večerný vánok, a už púhy jej dotyk ho stále odznova nabíjal novými energiami zmyselných túžob. A keď asi po hodine prvý raz ochabovala jeho mužská sila, stačilo, aby objala rukami jeho najcitlivejšie miesto, ktoré medzi jej prstami hneď stvrdlo, a ona si ho nedočkavo a plná nového očakávania vsunula do svojho mladého tela, oddávajúc sa novým slastiam lásky. Keď sa už jeho vášeň konečne utíšila a ležali vedľa seba, ozval sa jej zvonivý hlas:
”Vznešený pane, chýbala som ti?”
”Či si mi chýbala?” Odpovedal jej Mykerinos zadivenou otázkou, aby vzapätí vyslovil nasledujúcu: ”Ako si mi mohla chýbať, keď som ťa doposiaľ nepoznal? Veď dnes ťa predsa vidím po prvý raz!”
”Práve preto, pane!”
Zasmialo sa šibalsky dievča a opäť sa k nemu privinulo, hladkajúc špičkami prstov jeho hruď.
”Aha, tak si to myslela.”
Rozosmial sa prekvapene Mykerinos, čudujúc sa nad bystrosťou jej ducha, ktorú by u nej nebol predpokladal vzhľadom na jej mladosť a podradné miesto, kde pracovala.
”Máš naozaj nielen výnimočné telo, ale aj pohotový rozum. Pokúsim sa pre teba niečo urobiť, aby si tu nemusela ostať a predkladať sa tým najnižšie postaveným mužom mesta.”
Sľuboval jej Mykerinos, a bol pevne rozhodnutý, že pre ňu celkom iste niečo urobí.
**********************
Noc už hodne pokročila k svojmu najbližšiemu stretnutiu s ránom, keď sa Mykerinos vracal domov. Hoci prešlo len málo času, odkedy sa vymanil z horúceho náručia mladej krásky z Domu Radosti, jej obraz sa už takmer úplne vytratil z jeho mysle. V takých chvíľach, keď už ukojil nenásytnú žiadostivosť svojho tela, sa hneval sám na seba a nadával si, že vždy znova vyhľadával telesnú lásku u predajných žien, hoci nadovšetko miloval len Amis. To boli okamihy, kedy sa pociťoval a zažíval ako zradca svojej veľkej láske k nej a ako nehodný jej veľkej dôvery, ktorú mu prejavovala. Úplne nevedomky zrýchlil kroky a ponáhľal sa domov, akoby ho poháňala akási zlovestná predtucha nejakého nešťastia. Čosi v jeho vnútri mu hovorilo, že urobil veľkú chybu, keď Amis nevyhovoril jej cestu s otcom do Beni Suefu.
Hoci Achet-Aton bol najnovším a najlepšie vybudovaným mestom Egypta, aj tu boli štvrte, kde bývali najchudobnejší ľudia, a práve tadeto viedla Mykerinova cesta k jeho domicilu. Aj tieto štvrte sa neveľmi líšili od podobných štvrtí v iných mestách. Domy vyzerali jednoducho a úboho. Nijaký z nich nebol namaľovaný a všetky boli len z hliny. Ľudia žijúci v nich boli príslušníkmi najnižšej spoločenskej vrstvy mesta a ich zamestnaním bolo len nádenníčenie, príležitostná práca a žobranie. Boli to ľudia, ktorých žalúdky boli len zriedkakedy naplnené, a ktorých obydlia pozostávali vo väčšine prípadov len z jednej miestnosti, kde okrem rozodratej a tenkej trstinovej alebo lykovej rohože, nebolo vôbec nič, a rohož bola ich jediným, nanajvýš skromným prepychom.
Nejeden z nich nemal dosť peňazí, aby mohol uživiť rodinu a musel prežiť celý svoj život bez radosti rodinného života. Máloktorého z týchto ľudí postretlo v živote šťastie, aby si nadobudol dosť finančných prostriedkov k zakúpeniu aspoň tej najbiednejšej hrobky. Väčšina z nich skončila svoj život v takých biednych pomeroch, že nemohli ani len pomýšľať na to, že v ich hroboch bude hojnosť posmrtných darov, obzvlášť jedla a nápojov. Nemali iné východisko, ako uzmieriť sa s myšlienkou, že na druhom svete budú hladovať a smädovať. A pre Egypťana nebolo nič horšie ako táto predstava.
Všetky obydlia chudobných boli obrátené smerom k uliciam, čo spôsobovalo, že ich obyvatelia boli vystavení od skorých ranných hodín až neskoro do noci priam neznesiteľnému hluku, takže k pokojnému spánku mali len málo času. Pekárski učni začínali ponúkať tovar svojich majstrov hlasným vykrikovaním už hodinu pred východom slnka. K ním sa o niečo neskôr pridružili pastieri z okolia hlavného mesta ešte hlasnejším ponúkaním mlieka a vajec. Všakovakí remeselníci lomozili s opravovaním a zhotovovaním najrôznejších predmetov priamo na ulici. Profesionálni vyvolávači hlasno oznamovali najnovšie udalosti, ako aj nadchádzajúce verejné i súkromné sviatky, oslavy a kultové rituály, a tiež ich podrobný program. Cez deň bol hluk na ulici ešte neznesiteľnejší a večermi tiež neveľmi utíchal. Vtedy sa ulicami pohybovali rámusiace a hrkotajúce nákladné káry ťahané oslami, ktoré mali cez deň zakázaný prístup do mesta. Sklady obchodov boli napĺňané tovarmi a vzduch bol bičovaný prenikavým pokrikovaním robotníkov, ktorí v nich pracovali. Pastieri hnali svoje čriedy spleťou uličiek a vyrážali hlasno a chrapľavo svoje povely. Taký bol obraz tej časti Achet-Atonu, kde Mykerinos strávil noc.
pokračovanie 17.2.2019
Ako všade v takýchto štvrtiach, aj tu bol veľký počet krčiem, aby chudobní mesta aspoň v nich zabudli na svoj ťažký údel. Zo všetkých, okolo ktorých prešiel, zaznieval hluk a rozjarené hlasy. Keď už pomaly vychádzal z tejto časti mesta, blížil sa ku krčme, odkiaľ sa ozýval nápadne hlučný, frivolný ženský smiech a zvuky náruživosti, aké zvyknú doprevádzať telesnú lásku.
Pred vchodom do krčmy boli položené nápadne luxusné nosidlá a vedľa nich sedeli na zemi dvaja podriemávajúci nosiči. V Mykerinovi sa odrazu prebudila veľká zvedavosť, pretože ho napadlo, že sa podľa všetkého muselo jednať o nejakú urodzenú dámu, ktorá vyhľadávala, podobne ako i on, sexuálne zážitky v dosť neobvyklom prostredí. Vošiel dnu a ocitol sa v smradľavej, kyslo zapáchajúcej miestnosti, plnej polonahých mužov, baviacich sa rozpustilo a vulgárne na obrovskom mužovi, páriacom sa uprostred miestnosti na nízkom stole s nejakou ženou. Kopulujúci muž bol neobyčajným exemplárom - svalnatý, rozložitý a chlpatý ako opica. Zvuky, ktoré vydával, boli priam zvieracie a naznačovali, že sa pomaly blíži k vrcholu toho, čo práve robil.
Ženu pod jeho obrovským telom takmer ani nebolo vidieť, zakrýval ju skoro celkom. Mykerinos videl len jej ruky objímajúce mužov širočizný chrbát. Ich hladká jemná koža a pestovanosť mu len potvrdili, čo mu naznačili už nosidlá, že sa musí jednať o ženu z vyšších vrstiev. V nasledujúcom momente ich rozkoš vyvrcholila súčasne, a keď sa obor potom odtrhol od jej tela, Mykerinos nechcel veriť vlastným očiam. Na stole ležalo nahé telo jeho bývalej ženy Kenefmut, s ktorou sa pred tromi rokmi rozviedol, a ktorá odvtedy žila hýrivým nerestným životom.
Plný hnusu sa od nej odvrátil skôr, ako ho mohla spoznať, pretože ešte bola omámená práve ukončeným pohlavným aktom a zrejme i množstvom vína, ktoré vypila. Vybehol von a musel si viackrát odpľuť, taký bol zhnusený z toho, čo práve videl. Rozvod ho stál dosť veľké množstvo debenov a Kenefmut mohla svoj život užívať naplno a za jeho peniaze. V každom prípade bez akýchkoľvek finančných starostí.
V starom Egypte nebol rozvod nijakým mimoriadnym problémom. Ak manželia po čase prišli k uzáveru, že ich spoločenstvo a pocity vzájomnej náklonnosti a súdržnosti dostali také veľké trhliny, že ich už viac nebolo možné odstrániť, tak sa jednoducho rozviedli. Pritom sa nejednalo o právny akt, ako ho pozná naša doba. Táto záležitosť bola výlučne len súkromnou vecou oboch manželov. Veľmi pozoruhodná však bola skutočnosť, že po takomto rozchode sa musel starať ten, kto bol finančne silnejší (a to bol spravidla vždy muž) o toho druhého. Táto povinnosť bola právne uzákonená a išlo tu teda o súdne zažalovateľné právo! (jeden zo skvelých dôkazov dôkladne prepracovaného sociálneho poriadku staroegyptskej spoločnosti).
Nejeden egyptský muž sa finančne zruinoval, ak sa v priebehu života viackrát rozviedol. Manželstvo - či už v monogamnej, alebo polygamnej forme - nebolo teda v Egypte ani právnym ani morálnym problémom, ale čisto len finančným. Ak nejaký egyptský manžel dostal chuť na ďalšiu manželku, mohol sa buď rozviesť, alebo si mohol vziať do rodiny druhú ženu za manželku. Táto jeho druhá žena, manželka, bola podľa rodinného práva, teda aj dedične, až na druhom mieste, a v prípade jeho úmrtia dostala len asi pätinu z toho, čo jeho právoplatná prvá manželka. V každom prípade musel byť muž, ktorý si dovolil viac ako jednu ženu, značne zámožný. Boli to predovšetkým ženy najnižších spoločenských vrstiev, ako aj otrokyne a tiež vdovy, ktoré poväčšinou veľmi radi privítali, ak sa mohli stať druhou manželkou nejakého muža (čo im v prvom prípade zaručovalo spoločenský vzostup a v prípade druhom únik z osamelosti do lona aktívneho rodinného života), a to hlavne vtedy, ak manželské spojenie muža s jeho prvou ženou ostalo bezdetné. Staroegyptská spoločnosť bola teda oveľa modernejšia, ako sa nám pri povrchnom pohľade zdá.
******************
Až keď Mykerinos už sedel vo veľkej obývacej sále svojej veľkolepej vily, si uvedomil, že morálne vôbec nebol v práve, keď sa hnusil odporom nad tým, čo videl v krčme, keď tam pristihol svoju bývalú ženu užívať úplne verejne radosti telesnej lásky s nejakým príslušníkom nízkej spoločenskej vrstvy. On predsa občas robieval to isté. Nemohol jej preto vôbec nič vyčítať. Boli časy, keď Kenefmut miloval viac ako svoj život, a kedy si nevedel predstaviť ani jediný deň, a hlavne ani jedinú noc, bez toho, aby nebol s ňou, aby neležal v jej vášnivom náručí.
Nikdy predtým nezažil Mykerinos po telesnej láske nenásytnejšiu ženu, ako bola Kenefmut. Hoci bol veľmi potentným mužom, nikdy nebol v stave dať jej to, čo žiadala a plne ju uspokojiť. Už od útlej mladosti bola chrámovou súložnicou a tam sa zaučila do všetkých praktík telesnej lásky. Okrem toho mala v tomto smere nesmierne veľký objaviteľský talent. Keď v temple Isis v Abydose po prvý raz zažil, aké vzrušujúce je jej telo - mala vtedy sedemnásť rokov - zaľúbil sa do nej tak veľmi, že už o mesiac neskôr sa stala jeho ženou. Nebol však mužom, ktorý by okrem ženského tela nemal nič iné v hlave, a tak si čoraz väčšmi uvedomoval, že Kenefmut sa v podstate nestará o nijaké iné záležitosti, len o sex. Keď časom začal ochabovať jeho záujem o každodenný koitus s ňou, pretože sa venoval i veciam rozumu a ducha, a raz ju prichytil, ako v ich spálni mala sex s jeho služobníkom, tak sa s ňou rozviedol. Neraz však na ňu musel myslieť, najmä vtedy, keď ho pochytila žiadostivosť tela a clivo si musel priznať, že nijaká iná žena ho nevedela uspokojiť tak vášnivo a rozmaznávať toľkými rôznorodými rafinovanými variáciami telesnej lásky ako Kenefmut. Bola najdokonalejšou služobnicou lásky, akú si muž len mohol predstaviť.
Bolo už nad ránom, pomaly začínalo svitať a Achet-Aton sa prebúdzal do brieždenia nového dňa. Na oblohe sa ešte ligotal aj mesiac a ožaroval zem pri Níle blednúcim svetlom svojej splnovej tváre.
”Pri Atonovi! Už je naozaj veľmi neskoro. Tejto noci už zrejme spať veľa nebudem. Je najvyšší čas, aby som strávil aspoň niekoľko hodín v ríši spánku, veď aj Re sa ňou teraz plaví.”
Povedal si Mykerinos a chystal sa konečne sa uložiť na odpočinok, keď sa ozvalo zaklopanie a donútra sa bez vyčkania reakcie svojho pána vrútil jeho sluha Metub volajúc, ako zbavený zmyslov:
”Urodzený Mykerinos, stalo sa veľké nešťastie. Kdeže si len trčal celú noc?”
V hlase mu zaznievala neprepočuteľná výčitka, pretože dobre vedel o občasných nočných záletoch svojho pána do štvrte ľahkých žien. Nečakajúc na odpoveď sypal na neho vodopád slov:
”Už pred niekoľkými hodinami sem dorazil Seneb, kapitán lode, na ktorej sa plavila Amis so svojím otcom, ctihodným Nefrim.”
Potom mu Metub porozprával o všetkom, čo sa udialo, ako sa to dozvedel od Seneba. Mykerinos si bol takmer istý, že pritom muselo isť len o komplot ľudí veľkňaza Bekanchonsa, i keď bolo možné, že Nefriho a jeho dcéru prepadli lúpežníci, ktorí chceli za nich vysoké výkupné. Lúpeže a lúpežné prepady neboli v období tzv. Novej Ríše (roky 1554 - 1080 pr. n. l.) ničím mimoriadnym a najmä po období vpádu Hyksov pomerne dosť častým zjavom.
Mykerinos však bol presvedčený, že Amis nehrozilo bezprostredné nebezpečie života a že jej únoscovia sa už v krátkom čase ozvú a predložia svoje požiadavky, či už politické, ak mal v záležitosti prsty Bekanchons, alebo finančné, ak išlo lúpežný prepad. V tomto zmysle upokojoval aj svojho verného sluhu, ktorý si Amis veľmi vážil a mal ju rád. V duchu si však nadával, že nedával na Amis väčší pozor. V momentálnej situácii však nemohol urobiť nič rozumnejšie, ako si trochu odpočinúť a pokúsiť sa usnúť, i keď slnko medzičasom už dávno zdobilo modrú oblohu, pripomínajúc nádherný tanier z jagavého zlatistožltého jantáru.
3. kapitola
Echnaton proklamuje jediného boha
"Ja som tvoj syn, ó jediný boh Aton,
syn, ktorý ti je priaznivo naklonený"
Pokračovanie 21.2.2019
Neveľka budova, vybudovaná vo forme letohrádku, bola miestom, kde sa Echnaton s obľubou stretával so svojím intímnym priateľom Semenchkarem. Bola postavená zo vzácneho feníckeho cédrového dreva a nachádzala sa vo veľkej záhrade faraónovho paláca. Čím viac sa faraónski manželia vzájomne odcudzovali, tým viac Echnaton vyhľadával Semenchkareho, mladého štíhleho muža s výraznými ženskými črtami tváre a útlou, žensky pôsobiacou postavou.
V paláci nikto presne nevedel, kto Semenchkare je a odkiaľ pochádza. Nikto sa ho to ani nedovolil opýtať, pretože sa stal najlepším priateľom Echnatona a faraón sa nikde neskrýval s tým, že k nemu pociťuje viac, ako obyčajné mužské priateľstvo, ako ho pestoval a udržoval s Mykerinom. Tento vzťah bol úplne iný a postupne všetci vedeli, že sa jedná o milenecký vzťah dvoch mužov. Semenchkare sa jedného dňa objavil v paláci u faraóna a odvtedy tam ostal natrvalo. Echnaton mu pridelil tri nádherné komnaty v blízkosti svojich faraónskych priestorov a Semenchkare žil svoj život v paláci akoby bol prinajmenšom princom.
V tento deň bol Echnaton, stávajúci sa s pribúdajúcimi rokmi stále náladovejší a nevyrovnanejší, dosť mrzutý a podráždený. Včera sa nedohodol s Imhotepom vo veci nastávajúcich rozhovorov s Bekanchonsom, ktoré v podstate odmietal, pretože bol presvedčený, že nemajú nijaký zmysel. Imhotep však za každú cenu chcel, aby sa využila posledná možnosť k dohode znepriatelených strán a k mierovému riešeniu uvedenia religióznych reforiem v krajine. Echnaton sa napokon podriadil mienke starého majstra, i keď s nevôľou.
Semenchkare bol príčinou, že Echnaton sa stále viac vzďaľoval od Nofretete. V priebehu ich manželstva sa obaja vyvíjali každý iným smerom, a tak napokon prišiel čas, kedy sa navzájom takmer úplne odcudzili, a aj v oblasti intímnej sféry voči sebe celkom ochladli. Nofretete, ktorá bola ešte stále veľmi erotickou a vášnivou ženou, si jedného dňa plne uvedomila, že od svojho kráľovského manžela v tomto smere nemôže už vôbec nič očakávať. Echnaton sa stával stále viac len tým, čo zrejme vždy bolo podstatou jeho osobnosti. Mimoriadne senzibilný, fantáziou nadaný umelec a snilko, ktorému stále ťažšie padalo starať sa o štátne záležitosti. V tejto oblasti ho ovládala len jediná myšlienka a tou bola religiózna reformácia. Na úkor tejto idey, ktorou bol priam posadnutý, stále väčšmi zanedbával ostatné veci týkajúce sa štátu, najmä zahraničnú politiku.
Nofretete bola na rozdiel od neho už oddávna aj chladne vypočítavou, racionálne a rafinovane kalkulujúcou ženou, ktorá mala čoraz väčší vplyv na dôležité rozhodnutia na štátnej úrovni. A tak aj obaja vezíri, spravujúci Horný a Dolný Egypt, sa v podstate radili oveľa viac s ňou ako s faraónom. Postupom času Nofretete nadobudla presvedčenie, že z politického hľadiska by bolo oveľa rozumnejšie, keby faraón upustil od svojich reforiem, pretože si bola istá, že nová situácia v zemi vyvolá veľkú vnútornú nestabilitu, a ako dobrá znalkyňa nebezpečných Chetitov sa obávala, že by mohli využiť vnútorné nepokoje egyptskej ríše a zaútočiť nielen na Mitanni, ale aj na samotný Egypt.
*****************
Aj dnes sedel štíhly, ako dievča pekný mladík Semenchkare v letohrádku faraónovej záhrady, ovievajúc sa žltým vejárom a kŕmiac veľkého pestrofarebného páva.
”Semenchkare, nech ťa neustále ožaruje a sprevádza veľký Aton.”
Pozdravil svojho priateľa Echnaton s náznakom úsmevu na perách, kladúc pritom ruku s nežnosťou očarovaného zaľúbenca na rameno mladého muža.
Semenchkare vstal, objal faraóna a pritlačil svoju tvár o jeho. Zotrvali tak hodnú chvíľu, vymieňajúc si dôverné dotyky náklonnosti a nežnosti. Faraónova depresívne pôsobiaca tvár sa už po krátkom čase opäť rozjasnila a po niekoľkých ďalších chvíľach vzájomných intenzívnych objatí Echnaton povedal:
”Semenchkare, priateľu môj milovaný, ťažoba stiesňuje moje srdce, trón faraóna ma čoraz viacej zaťažuje a tlačí. Nevieš si ani len predstaviť, ako rád by som niekedy ušiel z môjho faraónskeho zajatia a prenechal môj trón niekomu inému. Komu však? Syna nemám a Nofretete, ktorú som voľakedy veľmi miloval, dôverujem stále menej a menej. Viem, že si zrejme nič tak veľmi neželá, ako sama vlastniť celú moc faraóna a vládnuť podľa svojej ľubovôle.”
”Echnaton, niečo také nesmieš nikdy pripustiť. Nofretete je studená, nebezpečne rozmýšľajúca žena, ktorá v hlave nemá nič, len túžbu po moci.”
Semenchkare bol nielen takpovediac žensky pekným mužom, ale aj prefíkaným a ľstivým človekom, ktorý myslel len a len na seba a na svoj prospech. Faraón sa v poslednom čase ocitával čoraz viac pod jeho vplyvom a vôbec si neuvedomoval, že z čoho Semenchkare obviňoval Nofretete, o to sa usiloval aj sám. Jeho plánom bolo, aby časom dostal Echnatona tak ďaleko, aby ho urobil svojím spoluvládcom. K tomuto plánu patrilo aj to, aby faraóna neustále popudzoval proti Nofretete a aby ich takto čo najskôr rozdvojil.
Faraón ležal na lykovej rohožke štvorcovej formy. Bol nahý a rozkošnícky užíval nežné dotyky špičky jazyka Semenchkareho na svojom bruchu. Krúživými pohybmi sa pomaly dostal až k jeho pupku. Po krátkej stimulácii tohto miesta, čo Echnatona mimoriadne vzrušovalo, ho faraón privinul k sebe a ich telá sa stretlili v horúcom opojení mužskej lásky.
Prešlo niekoľko hodín. Neúprosný pažerák večerného horizontu uberal purpurovo oranžovému kotúču slnka čoraz viac z jeho majestátu, a o malú chvíľu ho premenil len na nepatrnú ohnivú bodku, aby napokon zhltol aj tú. Faraón a Semenchkare ležali opäť v milostnom objatí. Ani jeden z nich nepostrehol postavu ženy, ktorá sa potíšku priblížila až k pavilónu a na niekoľko krátkych okamihov znehybnela v jeho vchode, aby sa potom nebadane zasa vzdialila. Nofretete sa len potvrdilo, čo si už dávnejšie myslela - jej muž, faraón, miluje Semenchkareho. Striasla sa odporom, keď ich takto videla.
Hoci bola dieťaťom doby, kedy láska homosexuálna, ako i lesbická, bola bežnou záležitosťou, nad ktorou sa len málokto pohoršoval a nebola vôbec nijakým priestupkom voči vtedajšej morálke, ona ju odmietala. Pre ňu bola nanajvýš neprirodzeným aktom. Že Echnaton mal milenca, ktorému dával prednosť pred ňou, ju urážalo a zraňovalo až do hĺbky duše. Mohol mať stovky mileniek alebo háremových krásavíc, ako ich mal jeho otec a všetci faraóni pred ním, proti tomu by nenamietala nič, aj keď jej voľakedy sľuboval, že okrem nej nechce mať nikdy inú ženu. Ale že mal muža milenca, ju napĺňalo hnusom.
Musela sa s tým jednoducho zmieriť, že svojho muža a jeho náklonnosť stratila navždy a že teraz musí byť veľmi opatrná a si musí hľadať nových spojencov, aby sa udržala pri moci. Uvedomovala si dobre, že život v Egypte ju nesmierne zmenil. Inakšie to ale ani nemohlo byť; život v tejto zemi, a obzvlášť na dvore faraóna, bol nesmierne komplikovaný a nebolo jednoduché úspešne kľučkovať vo veľmi komplexnej spleti množstva protichodných záujmov. Nofretete vedela, že je v značnej nevýhode, lebo faraónovi neporodila žiadneho syna. Preto jej neostávalo nič iné. ako získavať si spojencov len svojou krásou, múdrosťou a úskočnosťou. Mala výhodu aj v tom, že mnohí významní muži zeme by urobili pre ňu všetko. Dokonca aj Bekanchons jej dal niekoľko krát najavo, že jej krása mu nie je ľahostajná. Tiež generál Nechtis jej robil poklony kde mohol a pri každej vhodnej príležitosti jej dával najavo, aký je očarovaný jej pôvabom.
Postupom času sa však značne zhoršil jej vzťah s Teje, ktorá bola sklamaná, že Echnaton nemá nijakého mužského následníka. Dozvedela sa, že Echnatona neustále nahovárala, aby ju zavrhol a zosadil z funkcie svojej hlavnej ženy a dosadil tam inú, ktorá mu porodí syna. Naplnená takýmito myšlienkami kráčala do ateliéru Thutmosisa, aby sa od neho nechala potešiť a zabudla aspoň trochu na svoje starosti, ktoré ju stiesňovali a napĺňali obavami pred budúcnosťou, ktorá sa jej odrazu začala zdať neobyčajne neistá a plná hrozivých vízií.
********************
V podzemí karnackého chrámu očakával Bekanchons príchod svojich mužov, ktorí mali priviesť zajatého Nefriho a jeho dcéru. Chcel ich použiť ako rukojemníkov, aby mohol politicky vydierať Imhotepa a Echnatona. Nefri bol najlepším priateľom Imhotepa a Amunov veľkňaz vedel samozrejme veľmi dobre i o veľkej láske Mykerina ku krásnej Amis, a tak bol Bekanchonsov plán v podstate jednoduchý. Musel len oznámiť faraónovi, že ak pri najbližšej oficiálnej príležitosti, ktorou bol začiatok nového roka, slávnostne nevyhlási, že najvyšším bohom Egypta je Amun, a ak súčasne nepotvrdí aj existenciu všetkých ostatných starých bohov Egypta, že potom Nefri i jeho dcéra budú usmrtení.
Vonku sa už stmievalo a Bekanchons premeriaval nervóznymi krokmi neveľkú štvorcovú miestnosť, netrpezlivo vyčkávajúc, kedy sa už objaví Choser, aby mu oznámil, že Aserhab previedol celú akciu úspešne a že priviedol Nefriho i Amis. Napokon sa na dverách predsa len ozvalo zaklopanie a veľkňaz k ním naradostene priskočil. Keď ich však otvoril, v tvári sa mu zračilo sklamanie. Bol to len sluha, ktorý na noc prišiel preskúšať, či je dostatok oleja v olejových lampách. Zapálil ešte aj živicové fakle, aby v miestnosti bolo viac svetla, a na stôl priniesol vyberané jedlá a vzácny strieborný príbor. Potom sa vzdialil, klaňajúc sa pritom až po zem. Nechal otvorené dvere, aby sa miestnosť prevetrala, lebo bola plná zadymeného vzduchu.
Bekanchons sa jedla ani len nedotkol, celkom sa pohrúžil do modlitby. Prešlo asi pol hodiny, keď sa konečne v dverách objavil Choser, zástupca veľkňaza. Bekanchons zotrval ešte chvíľu v hlbokom pohrúžení, ktoré sa Choser neodvážil rušiť - príliš veľký rešpekt pred majstrom mu to nedovolil - i keď isté napätie v jeho tvári prezrádzalo, že je netrpezlivý, lebo mal dôležitú správu. Vyčkával však trpezlivo, až pokiaľ sa Bekanchons k nemu spýtavo neobrátil sám, dajúc mu najavo, aby povedal, čo je nové.
” Ctihodný Bekanchons, Aserhab je už tu, a s ním aj Amis.”
”Prečo hovoríš len o Amis? Či Nefri tu nie je?”
”Nie, nie je tu, zahynul cestou sem. Pri prepade utrpel ťažké poranenie, a už zakrátko vypustil ducha”.
Odpovedal nervózne Choser, dobre vediac, že Bekanchons bude veľmi sklamaný a nahnevaný nad touto správou, pretože ich plán im nevyšiel celkom, ako si predstavovali. Bekanchons chvíľu mlčal, uprene pozerajúc na veľkú sochu boha Horusa, ktorá dominovala v miestnosti. Potom zvesil zo steny rituálnu Anubisovu masku, ktorú si kňazi nasadzovali pri pohrebných obradoch, krátky čas sa s ňou pohrával a konečne riekol:
”Celý náš pôvodný plán môžeme zabudnúť. Len s dievčaťom samotným nedosiahneme nič. Ak budeme faraóna vydierať len s ňou, tak to nestačí. Imhotep ju obetuje a práve on má rozhodujúce slovo, nie Echnaton
Azda jedinou výnimkou v tomto smere bol, ako najcivilizovanejšia a najkultúrnejšia krajina Egypt, kde niečo také síce tiež nebolo trestné, ale egyptská morálka a vrodený jemnocit Egypťanov, ktorí mali neobyčajný zmysel pre všetko pekné, ušľachtilé a harmonické, spôsobovali, že vo všeobecnosti sa aktivity telesnej lásky odohrávali diskrétne.
Neobvykle veľké, čierne oči dievčiny mali zvláštny lesk, keď ho vyzliekala a Mykerinos z nich hneď vyčítal, že vo veciach lásky bola mimoriadne skúsená a znalá, a to napriek svojmu veľmi mladému veku. Jej telo sa vlnilo a pohybovalo s temperamentom a svižkosťou mladej gazely. Vyznala sa vo všetkom, čo mužovi spôsobuje najvyššie pocity rozkoše a nasadzovala svoje erotické skúsenosti nie rutinovane a remeselne, ale so zjavným pôžitkom. Jej telo bolo vzrušujúce v každej polohe, v ktorej sa mu ponúkala, aby do nej vnikol. Jej ústa boli ako stvorené k bozkávaniu a jej lono k prijímaniu. Mykerinos sa jej nemohol nasýtiť. Boli dni, keď sa premenil len na žiadostivé zviera, ktoré stále nemalo dosť intímneho telesného kontaktu.
Kožu mala hladkú a hebkú ako najjemnejší večerný vánok, a už púhy jej dotyk ho stále odznova nabíjal novými energiami zmyselných túžob. A keď asi po hodine prvý raz ochabovala jeho mužská sila, stačilo, aby objala rukami jeho najcitlivejšie miesto, ktoré medzi jej prstami hneď stvrdlo, a ona si ho nedočkavo a plná nového očakávania vsunula do svojho mladého tela, oddávajúc sa novým slastiam lásky. Keď sa už jeho vášeň konečne utíšila a ležali vedľa seba, ozval sa jej zvonivý hlas:
”Vznešený pane, chýbala som ti?”
”Či si mi chýbala?” Odpovedal jej Mykerinos zadivenou otázkou, aby vzapätí vyslovil nasledujúcu: ”Ako si mi mohla chýbať, keď som ťa doposiaľ nepoznal? Veď dnes ťa predsa vidím po prvý raz!”
”Práve preto, pane!”
Zasmialo sa šibalsky dievča a opäť sa k nemu privinulo, hladkajúc špičkami prstov jeho hruď.
”Aha, tak si to myslela.”
Rozosmial sa prekvapene Mykerinos, čudujúc sa nad bystrosťou jej ducha, ktorú by u nej nebol predpokladal vzhľadom na jej mladosť a podradné miesto, kde pracovala.
”Máš naozaj nielen výnimočné telo, ale aj pohotový rozum. Pokúsim sa pre teba niečo urobiť, aby si tu nemusela ostať a predkladať sa tým najnižšie postaveným mužom mesta.”
Sľuboval jej Mykerinos, a bol pevne rozhodnutý, že pre ňu celkom iste niečo urobí.
**********************
Noc už hodne pokročila k svojmu najbližšiemu stretnutiu s ránom, keď sa Mykerinos vracal domov. Hoci prešlo len málo času, odkedy sa vymanil z horúceho náručia mladej krásky z Domu Radosti, jej obraz sa už takmer úplne vytratil z jeho mysle. V takých chvíľach, keď už ukojil nenásytnú žiadostivosť svojho tela, sa hneval sám na seba a nadával si, že vždy znova vyhľadával telesnú lásku u predajných žien, hoci nadovšetko miloval len Amis. To boli okamihy, kedy sa pociťoval a zažíval ako zradca svojej veľkej láske k nej a ako nehodný jej veľkej dôvery, ktorú mu prejavovala. Úplne nevedomky zrýchlil kroky a ponáhľal sa domov, akoby ho poháňala akási zlovestná predtucha nejakého nešťastia. Čosi v jeho vnútri mu hovorilo, že urobil veľkú chybu, keď Amis nevyhovoril jej cestu s otcom do Beni Suefu.
Hoci Achet-Aton bol najnovším a najlepšie vybudovaným mestom Egypta, aj tu boli štvrte, kde bývali najchudobnejší ľudia, a práve tadeto viedla Mykerinova cesta k jeho domicilu. Aj tieto štvrte sa neveľmi líšili od podobných štvrtí v iných mestách. Domy vyzerali jednoducho a úboho. Nijaký z nich nebol namaľovaný a všetky boli len z hliny. Ľudia žijúci v nich boli príslušníkmi najnižšej spoločenskej vrstvy mesta a ich zamestnaním bolo len nádenníčenie, príležitostná práca a žobranie. Boli to ľudia, ktorých žalúdky boli len zriedkakedy naplnené, a ktorých obydlia pozostávali vo väčšine prípadov len z jednej miestnosti, kde okrem rozodratej a tenkej trstinovej alebo lykovej rohože, nebolo vôbec nič, a rohož bola ich jediným, nanajvýš skromným prepychom.
Nejeden z nich nemal dosť peňazí, aby mohol uživiť rodinu a musel prežiť celý svoj život bez radosti rodinného života. Máloktorého z týchto ľudí postretlo v živote šťastie, aby si nadobudol dosť finančných prostriedkov k zakúpeniu aspoň tej najbiednejšej hrobky. Väčšina z nich skončila svoj život v takých biednych pomeroch, že nemohli ani len pomýšľať na to, že v ich hroboch bude hojnosť posmrtných darov, obzvlášť jedla a nápojov. Nemali iné východisko, ako uzmieriť sa s myšlienkou, že na druhom svete budú hladovať a smädovať. A pre Egypťana nebolo nič horšie ako táto predstava.
Všetky obydlia chudobných boli obrátené smerom k uliciam, čo spôsobovalo, že ich obyvatelia boli vystavení od skorých ranných hodín až neskoro do noci priam neznesiteľnému hluku, takže k pokojnému spánku mali len málo času. Pekárski učni začínali ponúkať tovar svojich majstrov hlasným vykrikovaním už hodinu pred východom slnka. K ním sa o niečo neskôr pridružili pastieri z okolia hlavného mesta ešte hlasnejším ponúkaním mlieka a vajec. Všakovakí remeselníci lomozili s opravovaním a zhotovovaním najrôznejších predmetov priamo na ulici. Profesionálni vyvolávači hlasno oznamovali najnovšie udalosti, ako aj nadchádzajúce verejné i súkromné sviatky, oslavy a kultové rituály, a tiež ich podrobný program. Cez deň bol hluk na ulici ešte neznesiteľnejší a večermi tiež neveľmi utíchal. Vtedy sa ulicami pohybovali rámusiace a hrkotajúce nákladné káry ťahané oslami, ktoré mali cez deň zakázaný prístup do mesta. Sklady obchodov boli napĺňané tovarmi a vzduch bol bičovaný prenikavým pokrikovaním robotníkov, ktorí v nich pracovali. Pastieri hnali svoje čriedy spleťou uličiek a vyrážali hlasno a chrapľavo svoje povely. Taký bol obraz tej časti Achet-Atonu, kde Mykerinos strávil noc.
pokračovanie 17.2.2019
Ako všade v takýchto štvrtiach, aj tu bol veľký počet krčiem, aby chudobní mesta aspoň v nich zabudli na svoj ťažký údel. Zo všetkých, okolo ktorých prešiel, zaznieval hluk a rozjarené hlasy. Keď už pomaly vychádzal z tejto časti mesta, blížil sa ku krčme, odkiaľ sa ozýval nápadne hlučný, frivolný ženský smiech a zvuky náruživosti, aké zvyknú doprevádzať telesnú lásku.
Pred vchodom do krčmy boli položené nápadne luxusné nosidlá a vedľa nich sedeli na zemi dvaja podriemávajúci nosiči. V Mykerinovi sa odrazu prebudila veľká zvedavosť, pretože ho napadlo, že sa podľa všetkého muselo jednať o nejakú urodzenú dámu, ktorá vyhľadávala, podobne ako i on, sexuálne zážitky v dosť neobvyklom prostredí. Vošiel dnu a ocitol sa v smradľavej, kyslo zapáchajúcej miestnosti, plnej polonahých mužov, baviacich sa rozpustilo a vulgárne na obrovskom mužovi, páriacom sa uprostred miestnosti na nízkom stole s nejakou ženou. Kopulujúci muž bol neobyčajným exemplárom - svalnatý, rozložitý a chlpatý ako opica. Zvuky, ktoré vydával, boli priam zvieracie a naznačovali, že sa pomaly blíži k vrcholu toho, čo práve robil.
Ženu pod jeho obrovským telom takmer ani nebolo vidieť, zakrýval ju skoro celkom. Mykerinos videl len jej ruky objímajúce mužov širočizný chrbát. Ich hladká jemná koža a pestovanosť mu len potvrdili, čo mu naznačili už nosidlá, že sa musí jednať o ženu z vyšších vrstiev. V nasledujúcom momente ich rozkoš vyvrcholila súčasne, a keď sa obor potom odtrhol od jej tela, Mykerinos nechcel veriť vlastným očiam. Na stole ležalo nahé telo jeho bývalej ženy Kenefmut, s ktorou sa pred tromi rokmi rozviedol, a ktorá odvtedy žila hýrivým nerestným životom.
Plný hnusu sa od nej odvrátil skôr, ako ho mohla spoznať, pretože ešte bola omámená práve ukončeným pohlavným aktom a zrejme i množstvom vína, ktoré vypila. Vybehol von a musel si viackrát odpľuť, taký bol zhnusený z toho, čo práve videl. Rozvod ho stál dosť veľké množstvo debenov a Kenefmut mohla svoj život užívať naplno a za jeho peniaze. V každom prípade bez akýchkoľvek finančných starostí.
V starom Egypte nebol rozvod nijakým mimoriadnym problémom. Ak manželia po čase prišli k uzáveru, že ich spoločenstvo a pocity vzájomnej náklonnosti a súdržnosti dostali také veľké trhliny, že ich už viac nebolo možné odstrániť, tak sa jednoducho rozviedli. Pritom sa nejednalo o právny akt, ako ho pozná naša doba. Táto záležitosť bola výlučne len súkromnou vecou oboch manželov. Veľmi pozoruhodná však bola skutočnosť, že po takomto rozchode sa musel starať ten, kto bol finančne silnejší (a to bol spravidla vždy muž) o toho druhého. Táto povinnosť bola právne uzákonená a išlo tu teda o súdne zažalovateľné právo! (jeden zo skvelých dôkazov dôkladne prepracovaného sociálneho poriadku staroegyptskej spoločnosti).
Nejeden egyptský muž sa finančne zruinoval, ak sa v priebehu života viackrát rozviedol. Manželstvo - či už v monogamnej, alebo polygamnej forme - nebolo teda v Egypte ani právnym ani morálnym problémom, ale čisto len finančným. Ak nejaký egyptský manžel dostal chuť na ďalšiu manželku, mohol sa buď rozviesť, alebo si mohol vziať do rodiny druhú ženu za manželku. Táto jeho druhá žena, manželka, bola podľa rodinného práva, teda aj dedične, až na druhom mieste, a v prípade jeho úmrtia dostala len asi pätinu z toho, čo jeho právoplatná prvá manželka. V každom prípade musel byť muž, ktorý si dovolil viac ako jednu ženu, značne zámožný. Boli to predovšetkým ženy najnižších spoločenských vrstiev, ako aj otrokyne a tiež vdovy, ktoré poväčšinou veľmi radi privítali, ak sa mohli stať druhou manželkou nejakého muža (čo im v prvom prípade zaručovalo spoločenský vzostup a v prípade druhom únik z osamelosti do lona aktívneho rodinného života), a to hlavne vtedy, ak manželské spojenie muža s jeho prvou ženou ostalo bezdetné. Staroegyptská spoločnosť bola teda oveľa modernejšia, ako sa nám pri povrchnom pohľade zdá.
******************
Až keď Mykerinos už sedel vo veľkej obývacej sále svojej veľkolepej vily, si uvedomil, že morálne vôbec nebol v práve, keď sa hnusil odporom nad tým, čo videl v krčme, keď tam pristihol svoju bývalú ženu užívať úplne verejne radosti telesnej lásky s nejakým príslušníkom nízkej spoločenskej vrstvy. On predsa občas robieval to isté. Nemohol jej preto vôbec nič vyčítať. Boli časy, keď Kenefmut miloval viac ako svoj život, a kedy si nevedel predstaviť ani jediný deň, a hlavne ani jedinú noc, bez toho, aby nebol s ňou, aby neležal v jej vášnivom náručí.
Nikdy predtým nezažil Mykerinos po telesnej láske nenásytnejšiu ženu, ako bola Kenefmut. Hoci bol veľmi potentným mužom, nikdy nebol v stave dať jej to, čo žiadala a plne ju uspokojiť. Už od útlej mladosti bola chrámovou súložnicou a tam sa zaučila do všetkých praktík telesnej lásky. Okrem toho mala v tomto smere nesmierne veľký objaviteľský talent. Keď v temple Isis v Abydose po prvý raz zažil, aké vzrušujúce je jej telo - mala vtedy sedemnásť rokov - zaľúbil sa do nej tak veľmi, že už o mesiac neskôr sa stala jeho ženou. Nebol však mužom, ktorý by okrem ženského tela nemal nič iné v hlave, a tak si čoraz väčšmi uvedomoval, že Kenefmut sa v podstate nestará o nijaké iné záležitosti, len o sex. Keď časom začal ochabovať jeho záujem o každodenný koitus s ňou, pretože sa venoval i veciam rozumu a ducha, a raz ju prichytil, ako v ich spálni mala sex s jeho služobníkom, tak sa s ňou rozviedol. Neraz však na ňu musel myslieť, najmä vtedy, keď ho pochytila žiadostivosť tela a clivo si musel priznať, že nijaká iná žena ho nevedela uspokojiť tak vášnivo a rozmaznávať toľkými rôznorodými rafinovanými variáciami telesnej lásky ako Kenefmut. Bola najdokonalejšou služobnicou lásky, akú si muž len mohol predstaviť.
Bolo už nad ránom, pomaly začínalo svitať a Achet-Aton sa prebúdzal do brieždenia nového dňa. Na oblohe sa ešte ligotal aj mesiac a ožaroval zem pri Níle blednúcim svetlom svojej splnovej tváre.
”Pri Atonovi! Už je naozaj veľmi neskoro. Tejto noci už zrejme spať veľa nebudem. Je najvyšší čas, aby som strávil aspoň niekoľko hodín v ríši spánku, veď aj Re sa ňou teraz plaví.”
Povedal si Mykerinos a chystal sa konečne sa uložiť na odpočinok, keď sa ozvalo zaklopanie a donútra sa bez vyčkania reakcie svojho pána vrútil jeho sluha Metub volajúc, ako zbavený zmyslov:
”Urodzený Mykerinos, stalo sa veľké nešťastie. Kdeže si len trčal celú noc?”
V hlase mu zaznievala neprepočuteľná výčitka, pretože dobre vedel o občasných nočných záletoch svojho pána do štvrte ľahkých žien. Nečakajúc na odpoveď sypal na neho vodopád slov:
”Už pred niekoľkými hodinami sem dorazil Seneb, kapitán lode, na ktorej sa plavila Amis so svojím otcom, ctihodným Nefrim.”
Potom mu Metub porozprával o všetkom, čo sa udialo, ako sa to dozvedel od Seneba. Mykerinos si bol takmer istý, že pritom muselo isť len o komplot ľudí veľkňaza Bekanchonsa, i keď bolo možné, že Nefriho a jeho dcéru prepadli lúpežníci, ktorí chceli za nich vysoké výkupné. Lúpeže a lúpežné prepady neboli v období tzv. Novej Ríše (roky 1554 - 1080 pr. n. l.) ničím mimoriadnym a najmä po období vpádu Hyksov pomerne dosť častým zjavom.
Mykerinos však bol presvedčený, že Amis nehrozilo bezprostredné nebezpečie života a že jej únoscovia sa už v krátkom čase ozvú a predložia svoje požiadavky, či už politické, ak mal v záležitosti prsty Bekanchons, alebo finančné, ak išlo lúpežný prepad. V tomto zmysle upokojoval aj svojho verného sluhu, ktorý si Amis veľmi vážil a mal ju rád. V duchu si však nadával, že nedával na Amis väčší pozor. V momentálnej situácii však nemohol urobiť nič rozumnejšie, ako si trochu odpočinúť a pokúsiť sa usnúť, i keď slnko medzičasom už dávno zdobilo modrú oblohu, pripomínajúc nádherný tanier z jagavého zlatistožltého jantáru.
3. kapitola
Echnaton proklamuje jediného boha
"Ja som tvoj syn, ó jediný boh Aton,
syn, ktorý ti je priaznivo naklonený"
Pokračovanie 21.2.2019
Neveľka budova, vybudovaná vo forme letohrádku, bola miestom, kde sa Echnaton s obľubou stretával so svojím intímnym priateľom Semenchkarem. Bola postavená zo vzácneho feníckeho cédrového dreva a nachádzala sa vo veľkej záhrade faraónovho paláca. Čím viac sa faraónski manželia vzájomne odcudzovali, tým viac Echnaton vyhľadával Semenchkareho, mladého štíhleho muža s výraznými ženskými črtami tváre a útlou, žensky pôsobiacou postavou.
V paláci nikto presne nevedel, kto Semenchkare je a odkiaľ pochádza. Nikto sa ho to ani nedovolil opýtať, pretože sa stal najlepším priateľom Echnatona a faraón sa nikde neskrýval s tým, že k nemu pociťuje viac, ako obyčajné mužské priateľstvo, ako ho pestoval a udržoval s Mykerinom. Tento vzťah bol úplne iný a postupne všetci vedeli, že sa jedná o milenecký vzťah dvoch mužov. Semenchkare sa jedného dňa objavil v paláci u faraóna a odvtedy tam ostal natrvalo. Echnaton mu pridelil tri nádherné komnaty v blízkosti svojich faraónskych priestorov a Semenchkare žil svoj život v paláci akoby bol prinajmenšom princom.
V tento deň bol Echnaton, stávajúci sa s pribúdajúcimi rokmi stále náladovejší a nevyrovnanejší, dosť mrzutý a podráždený. Včera sa nedohodol s Imhotepom vo veci nastávajúcich rozhovorov s Bekanchonsom, ktoré v podstate odmietal, pretože bol presvedčený, že nemajú nijaký zmysel. Imhotep však za každú cenu chcel, aby sa využila posledná možnosť k dohode znepriatelených strán a k mierovému riešeniu uvedenia religióznych reforiem v krajine. Echnaton sa napokon podriadil mienke starého majstra, i keď s nevôľou.
Semenchkare bol príčinou, že Echnaton sa stále viac vzďaľoval od Nofretete. V priebehu ich manželstva sa obaja vyvíjali každý iným smerom, a tak napokon prišiel čas, kedy sa navzájom takmer úplne odcudzili, a aj v oblasti intímnej sféry voči sebe celkom ochladli. Nofretete, ktorá bola ešte stále veľmi erotickou a vášnivou ženou, si jedného dňa plne uvedomila, že od svojho kráľovského manžela v tomto smere nemôže už vôbec nič očakávať. Echnaton sa stával stále viac len tým, čo zrejme vždy bolo podstatou jeho osobnosti. Mimoriadne senzibilný, fantáziou nadaný umelec a snilko, ktorému stále ťažšie padalo starať sa o štátne záležitosti. V tejto oblasti ho ovládala len jediná myšlienka a tou bola religiózna reformácia. Na úkor tejto idey, ktorou bol priam posadnutý, stále väčšmi zanedbával ostatné veci týkajúce sa štátu, najmä zahraničnú politiku.
Nofretete bola na rozdiel od neho už oddávna aj chladne vypočítavou, racionálne a rafinovane kalkulujúcou ženou, ktorá mala čoraz väčší vplyv na dôležité rozhodnutia na štátnej úrovni. A tak aj obaja vezíri, spravujúci Horný a Dolný Egypt, sa v podstate radili oveľa viac s ňou ako s faraónom. Postupom času Nofretete nadobudla presvedčenie, že z politického hľadiska by bolo oveľa rozumnejšie, keby faraón upustil od svojich reforiem, pretože si bola istá, že nová situácia v zemi vyvolá veľkú vnútornú nestabilitu, a ako dobrá znalkyňa nebezpečných Chetitov sa obávala, že by mohli využiť vnútorné nepokoje egyptskej ríše a zaútočiť nielen na Mitanni, ale aj na samotný Egypt.
*****************
Aj dnes sedel štíhly, ako dievča pekný mladík Semenchkare v letohrádku faraónovej záhrady, ovievajúc sa žltým vejárom a kŕmiac veľkého pestrofarebného páva.
”Semenchkare, nech ťa neustále ožaruje a sprevádza veľký Aton.”
Pozdravil svojho priateľa Echnaton s náznakom úsmevu na perách, kladúc pritom ruku s nežnosťou očarovaného zaľúbenca na rameno mladého muža.
Semenchkare vstal, objal faraóna a pritlačil svoju tvár o jeho. Zotrvali tak hodnú chvíľu, vymieňajúc si dôverné dotyky náklonnosti a nežnosti. Faraónova depresívne pôsobiaca tvár sa už po krátkom čase opäť rozjasnila a po niekoľkých ďalších chvíľach vzájomných intenzívnych objatí Echnaton povedal:
”Semenchkare, priateľu môj milovaný, ťažoba stiesňuje moje srdce, trón faraóna ma čoraz viacej zaťažuje a tlačí. Nevieš si ani len predstaviť, ako rád by som niekedy ušiel z môjho faraónskeho zajatia a prenechal môj trón niekomu inému. Komu však? Syna nemám a Nofretete, ktorú som voľakedy veľmi miloval, dôverujem stále menej a menej. Viem, že si zrejme nič tak veľmi neželá, ako sama vlastniť celú moc faraóna a vládnuť podľa svojej ľubovôle.”
”Echnaton, niečo také nesmieš nikdy pripustiť. Nofretete je studená, nebezpečne rozmýšľajúca žena, ktorá v hlave nemá nič, len túžbu po moci.”
Semenchkare bol nielen takpovediac žensky pekným mužom, ale aj prefíkaným a ľstivým človekom, ktorý myslel len a len na seba a na svoj prospech. Faraón sa v poslednom čase ocitával čoraz viac pod jeho vplyvom a vôbec si neuvedomoval, že z čoho Semenchkare obviňoval Nofretete, o to sa usiloval aj sám. Jeho plánom bolo, aby časom dostal Echnatona tak ďaleko, aby ho urobil svojím spoluvládcom. K tomuto plánu patrilo aj to, aby faraóna neustále popudzoval proti Nofretete a aby ich takto čo najskôr rozdvojil.
Faraón ležal na lykovej rohožke štvorcovej formy. Bol nahý a rozkošnícky užíval nežné dotyky špičky jazyka Semenchkareho na svojom bruchu. Krúživými pohybmi sa pomaly dostal až k jeho pupku. Po krátkej stimulácii tohto miesta, čo Echnatona mimoriadne vzrušovalo, ho faraón privinul k sebe a ich telá sa stretlili v horúcom opojení mužskej lásky.
Prešlo niekoľko hodín. Neúprosný pažerák večerného horizontu uberal purpurovo oranžovému kotúču slnka čoraz viac z jeho majestátu, a o malú chvíľu ho premenil len na nepatrnú ohnivú bodku, aby napokon zhltol aj tú. Faraón a Semenchkare ležali opäť v milostnom objatí. Ani jeden z nich nepostrehol postavu ženy, ktorá sa potíšku priblížila až k pavilónu a na niekoľko krátkych okamihov znehybnela v jeho vchode, aby sa potom nebadane zasa vzdialila. Nofretete sa len potvrdilo, čo si už dávnejšie myslela - jej muž, faraón, miluje Semenchkareho. Striasla sa odporom, keď ich takto videla.
Hoci bola dieťaťom doby, kedy láska homosexuálna, ako i lesbická, bola bežnou záležitosťou, nad ktorou sa len málokto pohoršoval a nebola vôbec nijakým priestupkom voči vtedajšej morálke, ona ju odmietala. Pre ňu bola nanajvýš neprirodzeným aktom. Že Echnaton mal milenca, ktorému dával prednosť pred ňou, ju urážalo a zraňovalo až do hĺbky duše. Mohol mať stovky mileniek alebo háremových krásavíc, ako ich mal jeho otec a všetci faraóni pred ním, proti tomu by nenamietala nič, aj keď jej voľakedy sľuboval, že okrem nej nechce mať nikdy inú ženu. Ale že mal muža milenca, ju napĺňalo hnusom.
Musela sa s tým jednoducho zmieriť, že svojho muža a jeho náklonnosť stratila navždy a že teraz musí byť veľmi opatrná a si musí hľadať nových spojencov, aby sa udržala pri moci. Uvedomovala si dobre, že život v Egypte ju nesmierne zmenil. Inakšie to ale ani nemohlo byť; život v tejto zemi, a obzvlášť na dvore faraóna, bol nesmierne komplikovaný a nebolo jednoduché úspešne kľučkovať vo veľmi komplexnej spleti množstva protichodných záujmov. Nofretete vedela, že je v značnej nevýhode, lebo faraónovi neporodila žiadneho syna. Preto jej neostávalo nič iné. ako získavať si spojencov len svojou krásou, múdrosťou a úskočnosťou. Mala výhodu aj v tom, že mnohí významní muži zeme by urobili pre ňu všetko. Dokonca aj Bekanchons jej dal niekoľko krát najavo, že jej krása mu nie je ľahostajná. Tiež generál Nechtis jej robil poklony kde mohol a pri každej vhodnej príležitosti jej dával najavo, aký je očarovaný jej pôvabom.
Postupom času sa však značne zhoršil jej vzťah s Teje, ktorá bola sklamaná, že Echnaton nemá nijakého mužského následníka. Dozvedela sa, že Echnatona neustále nahovárala, aby ju zavrhol a zosadil z funkcie svojej hlavnej ženy a dosadil tam inú, ktorá mu porodí syna. Naplnená takýmito myšlienkami kráčala do ateliéru Thutmosisa, aby sa od neho nechala potešiť a zabudla aspoň trochu na svoje starosti, ktoré ju stiesňovali a napĺňali obavami pred budúcnosťou, ktorá sa jej odrazu začala zdať neobyčajne neistá a plná hrozivých vízií.
********************
V podzemí karnackého chrámu očakával Bekanchons príchod svojich mužov, ktorí mali priviesť zajatého Nefriho a jeho dcéru. Chcel ich použiť ako rukojemníkov, aby mohol politicky vydierať Imhotepa a Echnatona. Nefri bol najlepším priateľom Imhotepa a Amunov veľkňaz vedel samozrejme veľmi dobre i o veľkej láske Mykerina ku krásnej Amis, a tak bol Bekanchonsov plán v podstate jednoduchý. Musel len oznámiť faraónovi, že ak pri najbližšej oficiálnej príležitosti, ktorou bol začiatok nového roka, slávnostne nevyhlási, že najvyšším bohom Egypta je Amun, a ak súčasne nepotvrdí aj existenciu všetkých ostatných starých bohov Egypta, že potom Nefri i jeho dcéra budú usmrtení.
Vonku sa už stmievalo a Bekanchons premeriaval nervóznymi krokmi neveľkú štvorcovú miestnosť, netrpezlivo vyčkávajúc, kedy sa už objaví Choser, aby mu oznámil, že Aserhab previedol celú akciu úspešne a že priviedol Nefriho i Amis. Napokon sa na dverách predsa len ozvalo zaklopanie a veľkňaz k ním naradostene priskočil. Keď ich však otvoril, v tvári sa mu zračilo sklamanie. Bol to len sluha, ktorý na noc prišiel preskúšať, či je dostatok oleja v olejových lampách. Zapálil ešte aj živicové fakle, aby v miestnosti bolo viac svetla, a na stôl priniesol vyberané jedlá a vzácny strieborný príbor. Potom sa vzdialil, klaňajúc sa pritom až po zem. Nechal otvorené dvere, aby sa miestnosť prevetrala, lebo bola plná zadymeného vzduchu.
Bekanchons sa jedla ani len nedotkol, celkom sa pohrúžil do modlitby. Prešlo asi pol hodiny, keď sa konečne v dverách objavil Choser, zástupca veľkňaza. Bekanchons zotrval ešte chvíľu v hlbokom pohrúžení, ktoré sa Choser neodvážil rušiť - príliš veľký rešpekt pred majstrom mu to nedovolil - i keď isté napätie v jeho tvári prezrádzalo, že je netrpezlivý, lebo mal dôležitú správu. Vyčkával však trpezlivo, až pokiaľ sa Bekanchons k nemu spýtavo neobrátil sám, dajúc mu najavo, aby povedal, čo je nové.
” Ctihodný Bekanchons, Aserhab je už tu, a s ním aj Amis.”
”Prečo hovoríš len o Amis? Či Nefri tu nie je?”
”Nie, nie je tu, zahynul cestou sem. Pri prepade utrpel ťažké poranenie, a už zakrátko vypustil ducha”.
Odpovedal nervózne Choser, dobre vediac, že Bekanchons bude veľmi sklamaný a nahnevaný nad touto správou, pretože ich plán im nevyšiel celkom, ako si predstavovali. Bekanchons chvíľu mlčal, uprene pozerajúc na veľkú sochu boha Horusa, ktorá dominovala v miestnosti. Potom zvesil zo steny rituálnu Anubisovu masku, ktorú si kňazi nasadzovali pri pohrebných obradoch, krátky čas sa s ňou pohrával a konečne riekol:
”Celý náš pôvodný plán môžeme zabudnúť. Len s dievčaťom samotným nedosiahneme nič. Ak budeme faraóna vydierať len s ňou, tak to nestačí. Imhotep ju obetuje a práve on má rozhodujúce slovo, nie Echnaton! Ten upadá stále nápadnejšie do akéhosi stavu vnútornej nepríčetnosti, a vzďaľuje sa čoraz viac od všetkých povinností faraóna.
Teraz nám neostáva nič iné, len prijať ponuku na rokovanie s Imhotepom a pokúsiť sa ho presvedčiť o nezmyselnosti religióznych reforiem. O únose Amis sa nezmienime ani slovom. Zatiaľ nech ju Aserhab privedie sem do karnackého chrámu a zverí ju prísnemu dozoru kňažky chrámových prostitútiek Nebis, a nech zatiaľ vykonáva milostné služby pre najbohatších zákazníkov, ale len pre tých, ktorí sú naši spojenci. Neskôr uvidíme, čo s ňou ďalej, na čo ju môžeme použiť.”
Choserova ustarostená tvár sa po Bekanchonsových slovách trochu rozjasnila. Zrejme sa mu uľavilo, že sa na jeho hlavu nezosypala celá zlosť a nevraživosť Amunovho veľkňaza. Niekoľkokrát už zažil takéto jeho výstupy a vtedy bolo beda každému, kto bol v jeho prítomnosti. Dnes sa napodiv nič také neudialo. A tak sa Choser uklonil a vyšiel von, aby vydal patričné príkazy Aserhabovi a informoval Nebis, ako má naložiť s krásnou zajatkyňou, dcérou vznešeného Nefriho.
****************************
Pokračovanie 27.2.2019
Nasledovného dňa, okolo obeda, stál pred bočným vchodom karnackého templa, ktorým sa vchádzalo k miestnostiam templových služobníc lásky, známy a veľmi zámožný lekár Tusib. Na jeho klopanie sa dvere otvorili a chrámový sluha kňažky Nebis sa ho opýtal, čo si želá. Lekár mu dal pol medeného debena a povedal, aby ho zaviedol ku svojej veliteľke.
Najprv prešli neveľkým ohradeným priestranstvom, obohnaným veľkým bočným múrom, oddeľujúcim vlastný chrám od komplexu vedľajších chrámových budov. Potom sa ocitli pred úzkou bránou vedúcou priamo k traktu, kde bývali chrámové prostitútky. Pred bránou stála vysoká palma a v jej obrovskom tieni ležalo lenivo vystreté veľké psisko. Keď už boli tesne pri ňom, zodvihlo hlavu a zavrčalo na Tusiba, naznačujúc mu, že je pre neho neznámym a nevítaným hosťom. Sluha mu však čosi zamrmlal a pes zasa zaujal svoju lenivú bezstarostnú polohu, nevenujúc lekárovi už nijakú pozornosť.
”Nech ťa opatruje a posilňuje Amun, najvznešenejší boh medzi bohmi Egypta.”
Pozdravil starú kňažku Tusib, keď ho sluha uviedol do jej neveľkej miestnosti, kde sedela modliac sa pred soškou bohyne Hathor. Hoci už mala hodne vyše päťdesiatky, vyzerala ešte veľmi zachovalo a stopy niekdajšej krásy v jej tvári dávali tušiť, že pred rokmi musela patriť k najvyhľadávanejším chrámovým súložniciam. Oblečená bola v nápadnom purpurovočervenom rúchu, prepásanom bielym šnúrovým opaskom. Na krku mala veľký ligotavý amulet bohyne lásky Hathor.
”Buď vítaný, doktor Tusib. Nech ti Hathor dnes dopraje najväčšie slasti rozkoše telesnej lásky.”
”Ďakujem ti Nebis, že si mi poslala odkaz, že sa u teba nachádza krásna Amis, ktorej krásu obdivujem a uctievam už veľmi dávno, žiaľ bez toho, aby som mal nejakú nádej sa jej niekedy priblížiť. Jej otec, ako zarytý Atonista a verný prívrženec Imhotepa a Echnatona, ma do blízkosti svojej dcéry nikdy ani len nepustil. Som ti nesmierne vďačný, stará priateľka, že si mi poskytla možnosť dostať sa na toto prekrásne dievča.”
”Priateľ môj Tusib, musím ti však povedať, ale to zrejme predpokladáš aj sám, že Amis sa ti neoddá dobrovoľne, ako si zvyknutý v styku s mojimi chrámovými neviestkami. Amis miluje len jediného muža a tým je Mykerinos. Budeš si ju musieť vziať násilím. Pritom ti pomôžu moje dievčatá, ktoré ju budú držať, lebo sa istotne bude brániť ako divá levica. A pre každý prípad ti odporúčam, aby si si vzal masku Setha, alebo Horusa, ktorých tu mám niekoľko." Kňažka pritom ukázala rukou na stenu, kde ich bola celá zbierka a dodala: ”Bude to pre teba lepšie, keď ťa nespozná.”
Tusib hneď neodpovedal. Zdalo sa, že odrazu bol dosť zarazený a zmätený z neočakávanej situácie, ktorú si zrejme vykreslil vo svojej fantázii ako fascinujúci, úplne nekomplikovaný erotický zážitok, a teraz naraz, ako mu ju vylíčila kňažka Nebis, mala byť spojená s celou kopou nepríjemností, ba dokonca ešte aj s možnými následkami. Premeriaval úzku miestnosť hore dole krátkymi krokmi, ruky majúc založené na chrbte a pohmkávajúc.
Ešte aj masku boha mu odporúčala stará kňažka. Má niečo také vôbec zapotreby, a to v jeho úctyhodnom veku? Mohol si predsa vybrať hociktorú z iných krásavíc v Amunovom chráme a stráviť s ňou úplne nerušene niekoľko príjemných chvíľ. Nuž ale, ktoráže je tak pôvabná a nádherná, ako práve Amis? Okrem Nofretete niet v celom Egypte takej krásnej ženy. V očiach Amis žiari krása všetkých hviezd oblohy Egypta a v jej úsmeve sa zrkadlí celý ten jedinečný, modrasto zlatožltý jas, ktorým je nebo tejto zeme zaplavené dennodenne. Konečne sa zastavil, skrížil ruky na prsia a pomyslel si, že ju musí mať aspoň raz v živote, nech sa stane čokoľvek. Veď napokon, čo zlé sa mu môže stať?
”Tak čo, Tusib, prečo tak dlho rozmýšľaš? Už si sa rozhodol? Alebo si predsa len stratil odvahu?”
”Vieš dobre Nebis, že už dávno nie som tým ohnivým mladíkom, ktorý s tebou voľakedy strávil nejednu dlhú opojnú noc lásky, keď si ešte sama slúžila v chráme ako mladučká chrámová neviestka. Roky utlmili aj môj temperament a oheň vášne, ktorý vo mne neustále plápolal, vzbĺkne už len z času na čas, a preto ma trochu prekvapilo, keď som si po tvojich slovách uvedomil, čo ma s Amis očakáva. Okolnosti, za ktorých sa s ňou mám milovať sú komplikované a nie veľmi príjemné. Inej možnosti ale nemám a neželal som nikdy nič tak veľmi, ako aspoň raz môcť vlastniť telo krásnej Amis. Sem teda s maskou Horusa, nech si ju navlečiem a nech sa potom stane, čo bohovia určili, že sa má stať.”
”Dobre si sa rozhodol Tusib, veľa mužov Egypta márne túži po tom, aby mohli s Amis užívať radosti telesnej lásky, ako už o chvíľu bude dopriate tebe."
Stará šedivá kňažka sa žičlivo usmiala, ukazujúc svoje bezzubé ďjasná, vstala, a prv, ako mu podala masku boha Horusa, uklonila sa pred ňou, zamrmlúc "nech tvoje sväté meno večne žije". Vyčkala kým si ju doktor nasadil, a potom sa s ním vydala dlhým úzkym koridorom, len slabo osvetľovaným matným blikotom fakiel.
Dvere malej nízkej miestnosti, nachádzajúcej sa úplne v zadnej časti traktu chrámových neviest, sa otvorili, a Amis, ktorá v nej bola väznená, zmeravela hrôzou a úľakom. V dverách stál nahý starý muž s maskou boha Horusa na tvári. Vedľa neho bola Nebis s dvomi dievčatami.
Zelenkavé oči hrdého a krásneho dievčaťa sa strachom zúžili, jej štíhle telo sa roztriaslo. Amis tušila, čo ju očakáva. Nebis k nej pristúpila celkom blízko a jediným prudkým pohybom ruky z nej strhla ľahkú tenkú tuniku, ktorá ju zahaľovala.
”Teraz budeš milovať v službe boha Amuna tohto muža,” prikázala jej kňažka prísne a dodala, ”ak to neurobíš dobrovoľne, potom ťa k tomu musíme prinútiť násilím.”
”Ja verím len na Atona a pre Amuna nechcem urobiť nič.” Odpovedala zlostne a rozzúrene Amis, a strach sa z nej odrazu celkom vytratil,
”Tak potom miluj tohto muža v mene Atonovom, my veríme na všetkých bohov Egypta a tiež ich všetkých uctievame.”
Odvetila jej zlomyseľne kňažka a vyčkávala na jej reakciu.
”Môžeš ma aj zabiť, ty prekliata kňažka Amunova”, zakričala zúrivým hlasom dievčina, vzrušujúco úchvatná dokonalosťou svojho nahého tela a pokračovala, ”ale nedonútiš ma, aby som sa oddala dobrovoľne tomuto mužovi. A ak sa mi skriví, čo len vlas na hlave, pomsta veľkého Mykerina ťa neminie.”
”Teraz už ale mám dosť tvojich nezdvorilých a urážlivých rečí.” Osopila sa na ňu Nebis a pokynula dievčatám, aby ju násilím urobili poddajnou a povoľnou ku koitu na počesť Amuna. Po krátkom zúfalom odpore Amis ju pomocníčky kňažky premohli a priviazali na lôžko. Potom sa nad ňu naklonila Nebis a nakrátko jej priložila k nosu nejakú zmes uschnutých rastlín a korienkov, ktorú si nasypala na ruku a prinútila ju, aby to vdychovala. Po niekoľkých vdychoch dievča ostalo úplne bezvládne ležať a cítilo, že sa mu čiastočne zastrelo aj vedomie.
”Tvoj odpor a tvoja nezdvorilosť, krásna Amis, rušia tvoju krásu”, prihováral sa jej Tusib, sklamaný, že sa mu nechcela oddať dobrovoľne a pokračoval, ”už vtedy, keď som ťa uvidel po prvý raz, rozbúchalo sa srdce v mojej hrudi tak divoko, ako ešte nikdy predtým. Od toho okamihu som neustále sníval o tom, aby som sa ti mohol priblížiť a aby si mi prejavila náklonnosť. Prosím ťa o prepáčenie, že ťa musím znásilniť a uisťujem ťa, že by som bohu Ptahovi obetoval aj polovicu môjho majetku, keby ťa primäl k tomu, aby si sa mi oddala v láske.”
Oči Amis sa stretli s pohľadom muža v Horusovej maske a Tusib z nich mohol vyčítať len nenávisť a opovrhovanie. Keď potom o malú chvíľu k nej prikročil so vztýčeným falusom, aby s ňou previedol koitus, privrela oči, aby nemusela pozerať na človeka, ktorý sa ju chystal znásilniť v mene boha Amuna.
***********************
Pokračovanie 3.3.2019
Blížili sa oslavy nového roku a v Achet-Atone vládol veľký zhon a ruch. Posledné tri dni pred jeho začiatkom sa chrámové prostitútky ponúkali všetkým mužom úplne zadarmo, ako dar Atonovi, aby za to Egyptu požehnal úrodný a dobrý nový rok a urobil loná egyptských žien aj v budúcom roku veľmi plodné, aby krajine mohli porodiť hojné množstvo zdravých a silných detí. Tak, ako každý rok, začali aj teraz tieto aktivity "dievčat lásky" prvým slávnostným koitom v Atonovom chráme, ktorý previedol kultovo rituálnou formou jeden z Imhotepových dôverníkov, kňaz Menen. Pre tento účel si vybral najkrajšiu z chrámových neviest; takú, ktorá bola novickou a súčasne ešte aj pannou.
V prijímacej sále paláca očakával Imhotep aj s niekoľkými svojimi poradcami príchod Bekanchonsa a jeho sprievodu. Imhotep nevedel ešte vôbec nič o tom, že jeho priateľ Nefri už viac nebol medzi živými, a nevedel ani o zajatí jeho dcéry. Keby to bol vedel, rozhodne by sa nebol chcel stretnúť s Bekanchonsom, pretože by s istotou predpokladal, že Amunov veľkňaz v tom má prsty.
V Achet-Atone vedel o záležitosti len Mykerinos, ale ten už bol na ceste do Théb, lebo medzičasom sa ho zmocnili veľké obavy o život Amis. Bol si istý, že ju musí hľadať len tam. Dozvedel sa totiž od kráľovských poštových jazdcov, ktorí viezli poštu z Théb do hlavného mesta, že neďaleko Théb stretli skupinu jazdcov s dievčaťom a jeden z nich v nej spoznal krásnu Amis. Mykerinos preto okamžite vyrazil na cestu do Théb, a síce bez toho, aby to niekomu oznámil.
Imhotep neobľuboval dvorné ceremónie a ceremoniálneho majstra najradšej videl len zdiaľky, ale v tomto prípade bol prinútený použiť jeho služby. Vedel totiž dobre, že Amunov veľkňaz by sa vo svojej dôstojnosti cítil urazený, keby ho prijal bez tradičných ceremónií. Pre Bekanchonsa boli stereotypné dvorné a religiózne ceremónie neodmysliteľným a prepotrebným obradom. Okrem toho lichotili aj jeho veľkej samoľúbosti.
Asi po hodine čakania vkročil do miestnosti ceremoniálny majster a ohlásil veľkňaza Bekanchonsa, ako aj šiestich vysokých hodnostárov z radov Amunovho kléru, všetko z Théb. Bolo to prvé stretnutie týchto dvoch veľkých osobností egyptskej ríše, odkedy sa Imhotep vrátil zo svojho exilu v oáze el-Safar.
Ceremoniálny majster predstúpil pred Imhotepa odetého v jednoduchej bielej tunike, pretože odmietal akékoľvek insígnie svojej kňazskej moci, a požiadal ho o dovolenie uviesť Amunových kňazov do rokovacej sály. Keď Imhotep súhlasne pokýval hlavou, podišiel k dverám, otvoril ich a dovnútra vstupovali jeden po druhom kňazi Amuna. Ceremoniálny majster zakaždým udrel tri razy o zem veľkou zakrivenou ceremoniálnou berlou a hlasne vyvolal meno vstupujúceho.
Prvý vkročil do príjmacej siene veľkňaz Bekanchons. Jeho vysoká vzpriamená postava, mal okolo päťdesiat rokov, sa niesla dôstojne, a jeho tvár pripomínala nehybnú meravú masku, na ktorej sa vôbec nič nepohlo. Tváril sa, akoby bol sám boh Amun; jeho pohľad bol bezúčastný a prezrádzal, že všetci ľudia nach ádzajúci sa v jeh o blízkosti, boli pre neho absolútne bezvýznamní, nedôležití, a nestáli mu ani len za povšimnutie. Povýšenecky a neprístupne dával každému najavo, že jeho slovo a jeho mienka ho ani v najmenšom nezaujímajú. On bol predsa hlasom boha Amuna a oproti jeho hlasu boli všetci len nepatrnými, nehodnými mravcami, ktorých možno rozšliapať.
Bekanchons nepozdravil nikoho z prítomných, nevenoval nikomu priamy pohľad, a nevšímal si ani Imhotepa. Usadil sa na jednu stranu dlhého rokovacieho stola, a napravo a naľavo od neho si sadli jeho sprievodcovia. Na rozdiel od Imhotepa mal veľkňaz Amuna na sebe všetky kultové insígnie, ktoré súviseli s jeho mocou a postavením.
Za vrchstolom sedeli dvaja pisári, pripravení zapisovať priebeh rokovania, aby si záznam potom mohol prečítať faraón a jeho ministri. Imhotep sedel s rukami skríženými na hrudi, a na rozdiel od svojho starého protivníka a odporcu, pozoroval živým a koncentrovaným pohľadom svojich kontrahentov. V duchu sa musel až usmiať, ako úzkostlivo sa tento muž pridŕža tradičnej školy egyptských kňazov, ktorá učila a prikazovala rigorózne ovládanie tela, kamenný výraz tváre - vraj atribút všetkých najvyšších bohov - pomalý, dôrazný rečový prednes, a samozrejme, tiež aj dôkladné ovešanie sa všetkými symbolmi kňazskej moci a dôstojnosti. Bekanchons bol dokonalým reprezentantom a vyznávačom tejto prastarej kňažskej výchovy, ktorej jediným cieľom bolo, čo najintenzívnejšie a najmagickejšie pôsobenie na masu obyčajných ľudí a v dôsledku toho aj jej ľahké, pohodlné ovládanie a manipulovanie. Bekanchons to vedel naozaj veľmi presvedčivo a rafinovane - to uznal aj Imhotep.
Starý mudrc však mal úplne iný pohľad na božstvo, relígiu a na obyčajného človeka. Nechcel, aby ľud videl v božstve len akúsi nedostupnú, vzdialenú a prakticky úplne nedosiahnuteľnú bytosť, s ktorou ho môže spojiť na niekoľko okamihov len všemocný kňaz, aj to len vtedy, keď sa mu za to dobre zaplatí, a keď sa prinesú bohu isté obete, na ktorých sa veľmi výnosne podieľa aj on sám. Imhotep bol presvedčený, že jeho predstava o bohu a jeho názor o tom, ako by mal vyzerať vzťah medzi bohom a človekom, bude religióznym modelom budúcnosti, pretože boli založené na múdrosti, premýšľaní a vizionársko-meditačných pohľadoch a osvieteniach, ktoré nadobudol v dlhých hodinách hlbokého vnútorného pohrúženia počas svojho pobytu v el-Safar, kedy našiel spojenie s jediným, opravdivým princípom toho, čo ľudia nazývali božstvom.
Bekanchons nebol ničím iným, ako precíznym a skvele fungujúcim reprezentantom starého konzervatívneho religiózneho myslenia, ktoré božský princíp používalo len na svoje vlastné ciele, ako nástroj politickej moci. Relígia, ako ju vykonával a hlásal Bekanchons, ľud len ohlupovala, zneužívala a zotročovala. Amunov veľkňaz bol len dôkladným správcom starého systému, ale nie priekopníkom a tvorcom nových religióznych ideí. Bol teda len vyznávačom a zvestovateľom moci neživých, kamenných bohov, ktorí neboli ničím iným, len abstraktnými objektami ľudskej fantázie.
Na vyzvanie Imhotepa predniesol ceremoniálny majster krátku pozdravnú reč faraóna, v ktorej tento oficiálne a formálne privítal vo svojom meste veľkňaza Bekanchonsa a ho žiadal, aby prijal a akceptoval nové religiózne reformy, ktoré už zakrátko hodlá vyhlásiť. Keď ukončil svoj prednes, ozval sa najprv Imhotep, obracajúc sa na Bekanchonsa:
”Veľkňaz Bekanchons, dovoľujem si ťa pozdraviť v mene Echnatonovom i v mene svojom. Chcem ťa požiadať, aby si sa aj ty konečne pripojil k novému učeniu a zriekol sa nepravých bohov. Učiň tak, aby v našej zemi konečne už zanikli všetky spory a nepokoje, aby sa tak jej ľud mohol zjednotiť v svornosti a pokoji pred tvárou jediného živého a právoplatného boha - boha Atona!”
”Neviem, čo ťa oprávňuje k tomu, aby si takýmto opovážlivým a nanajvýš trestuhodným spôsobom urážal a zhadzoval vznešených a prastarých bohov Egypta, ktorých si uctievali a k ním sa modlili celé nespočetné generácie našich predkov. Títo bohovia nás predsa vždy spoľahlivo ochraňovali a viedli, a boli nám nápomocní k tomu, že naša krajina prekvitala a stala sa najmocnejšou medzi všetkými ostatnými. Či to neboli práve títo bohovia, ktorých ty neuznávaš a zaznávaš, ktorí vždy viedli armády faraónov do víťazných bitiek proti našim nepriateľom? A či to neboli oni, ktorí nám vždy milostivo garantovali hojnosť slnka, vody a úrodnej pôdy, takže sme nikdy nepoznali biedu a hlad, ba mohli sme žiť v takom prepychu, ako nijaký iný národ? A toto všetko ty chceš poprieť a zničiť!”
Bekanchonsove oči sršali, v jeho tvár sa však nepohol ani jedinký sval, napriek tomu bolo vidno, že je spokojný s tým, čo predniesol. Bol si istý, že vo verbálnom súboji s Imhotepom má lepšie karty a bol narcisticky presvedčený aj o tom, že je lepším rétorikom než Imhotep, o ktorom v tomto smere nevlastnil vysokú mienku. Aj medzi jeho kňazskými kolegami sa ozvalo mrmlanie súhlasu a podpory toho, čo práve predniesol. Imhotep však odpovedal pokojným, ale dôrazným hlasom:
”Ak sa ti doteraz ešte stále neotvorili oči pre skutočnú realitu, a ak sa ti v tomto zmysle neosvietil rozum, tak sa to pokúsim urobiť pre teba ja. Keďže sme tu takmer všetci kňazi, tak si nemusíme navzájom nič predstierať a môžeme hovoriť otvorene. Neboli to predsa bohovia, ktorí doviedli túto zem tak ďaleko, ako je, ale viera jej ľudu v nich. Je však najvyšší čas Bekanchons, aby si si uvedomil, že svet tvojich bohov už veľmi zostarol a už dávno sa nenachádza v bujnom rozkvete svojich síl, to značí, že už dlhšiu dobu nevlastní tie tvorivé sily, ktorými sa voľakedy tak výrazne vyznačoval. Pramene jeho energií vysychajú starobou a vyteká z nich už sotva niečo. Starí bohovia Egypta sa stali už len trasľavými starcami a ich moc sa vytráca práve tak, ako sa vytráca život z bojovníka, ktorého zasiahne šíp z luku priamo do srdca. Čas tvojich bohov už končí, náš čas ale, ktorý je časom len jedného jediného boha, ešte len začína. A preto sa pripoj k nám a nájdi si svoje miesto medzi nami, vyznávačmi jediného boha, boha Atona. Každý jeho nový prívrženec je nám vítaný a milý, a to aj vtedy, ak bol predtým jeho najväčším nepriateľom.”
Túto poslednú vetu Imhotep vyriekol s obzvlášť veľkým dôrazom a dodal: ”Aton je bohom najláskavejším a najmilosrdnejším, ktorý je vždy ochotný odpúšťať a zabúdať, ak vidí, že sa k nemu niekto utieka a obracia s otvoreným srdcom.”
”Imhotep, tvoje nové učenie je nezmazateľnou a ťažkou urážkou starých, osvedčených a spoľahlivých bohov Egypta, a preto je tvoja ponuka len výzvou k podlej zrade bohov, v ktorých verili celé generácie našich predkov a ktorých vzývali desiatky najslávnejších faraónov našej zeme. Či to nebol premocný Amun, Ptah, Seth a Osiris, ktorí nás zachránili od nadvlády a poroby strašných Hyksov? Preto ťa vyzývam a žiadam, zavrhni svoju kacírsku vieru na jediného boha, ktorá je taká nezmyselná, ako keby si všetkým národom na svete chcel nahovoriť, že majú uznávať a poslúchať len jediného vládcu! Každý národ potrebuje predsa vlastného kráľa, pretože kráľ z vlastnej krvi pozná svoj národ najlepšie a najlepšie mu i rozumie. Nuž a tak je to aj v kozme, ktorý je taký komplikovaný a zložitý, že nikdy by na jeho riadenie nemohol vystačiť len jeden jediný boh. Za každú jeho časť je zodpovedný iný boh a len on jej rozumie najlepšie. Ostatne, veď každý dobre vie, že niet nikde takého národa, ktorý by nemal množstvo bohov. Vieš predsa veľmi dobre aj sám, že ani ja, ani moji kňazi, nemáme nič proti vášmu Atonovi, práve naopak, vzdávame mu patričnú úctu, ale len ako jednému z mnohých bohov, ktorý je príslušný len pre svoj vlastný božský rezort.”
”Bekanchons, si zaslepený svojou ziskuchtivosťou a túžbou po moci, a preto chceš zotrvávať za každú cenu vo svojich nehoráznych klamstvách a lžiach, ktorými ohlupuješ ľud, aby si ho mohol aj naďalej zotročovať. Poznáš predsa dobre tajomstvá našich najsvätejších kníh, ktoré máme už tisícročia od obyvateľov Síria, ktorí navštívili našu Zem a odovzdali ich už vtedy mudrcom našich kmeňov, z ktorých neskôr povstal národ Egypta. V týchto knihách je reč len o jednom jedinom bohu, ktorý prikazuje celému kozmu, riadi ho už od počiatkov jeho vzniku a jestvoval už predtým, než tento kozmos vznikol.
”Imhotep, vo svojej naivite zrejme nemôžeš pochopiť, že tvoj boh je bohom nesmierne ťažkým pre jednoduchý ľud, pretože je taký abstraktný, a tak veľmi vzdialený, že môže byť len bohom mudrcov, ale musí ostať absolútne nepochopiteľný pre tých, ktorí sú zvyknutí na bohov jednoduchých, blízkych a hmatateľných. Ty a faraón, obaja ste úplne stratili správny pohľad na každodennú realitu. Akoby ste boli zavretí v nepriehľadnej guli a len v nej konštruovali svoju nerealistickú ideológiu reforiem, ktorá tejto krajine len uškodí a ľud uvrhne do neistoty a zmätenosti.”
”Bekanchons, niet väčšieho pokrytca ako si ty, keď hovoríš s takou predstieranou starostlivosťou o ľude Egypta. Kedy tebe už na ňom naozaj záležalo? Ide ti predsa len o to, aby si ho v mene jeho bohov mohol čo najviac úžernícky vyciciavať a aby si sa dostal najväčšou možnou mierou k výsledku práce jeho upracovaných mozoľnatých rúk.”
Imhotepovi sa medzičasom stalo jasné, že Bekanchons neustúpi zo svojho stanoviska ani o piaď a že kocky sú teda už s konečnou platnosťou vrhnuté. Už nešlo vlastne o nič iné, len mu zničujúco povedať mienku a obnažiť jeho kňazskú nehanebnosť. Nuž a tak pokračoval v tomto zmysle ďalej, zvyšujúc silu hlasu takou mierou, ako to u neho nebývalo zvykom:
”Ty a tvoji prisluhovači ste tými, ktorí národ zotročili a ujarmili v mene vašich bohov, a títo bohovia nie sú ničím iným, ako poslušnými, ale neživými figúrkami vo vašich rukách. Využili a zneužili ste detskú fantáziu a prostú dôvernú naivitu tohto ľudu len preto, aby ste z vašich neživých figúriek vytvorili mocných a veľkých bohov a aby ste ho ich prostredníctvom klamali, podvádzali a manipulovali úplne len podľa vlastnej ľubovôle. A preto...”
”Dosť, dosť, prestaň! Dosť už bolo tvojich nezmyselných a neúctivých rečí!” Vyrážal od zlosti úplne bez seba Bekanchons, aby hneď pokračoval ďalej, keď prerušil Imhotepa: ”Neprišli sme sem preto, aby si sa vysmieval z nás a našich bohov a aby si nás a tiež aj ich urážal. Ty a tvoj faraón ste len rojkovia a blázni, ktorí chcú ľudu zasadiť nezmyselné a preň úplne nepochopiteľné idey, ktoré mu len pomotajú hlavu a zdezorientujú ho v jeho viere. Veď čo už možno očakávať rozumné od faraóna, ktorý sa nestará o nič iné, len o svoje básne a maľby a ktorý ani nebol schopný splodiť mužského potomka. Zrejme aj on pochopil, že bohovia nie sú mu naklonení priaznivo, čo je dôvodom, prečo ich chce potierať a vymazať zo sŕdc všetkých Egypťanov. To sa mu ale nikdy nepodarí! A ak, tak len cez naše mŕtvoly, ale ani potom nie nadlho. Po jeho a tvojej smrti sa ľud tak či tak vráti zasa len ku svojím dôverne mu známym starým bohom a obráti chrbát vášmu Atonovi.”
”Mýliš sa, ty naničhodný a úlisný uzurpátor božskej moci, lebo veď o nič iné ti nejde, len mať vo svojich rukách moc bohov a dávať sa tak, akoby sa všetka moc egyptských božstiev spájala a zjednocovala v tvojej vlastnej osobe, a teda v podstate, akoby si ty sám bol jediným a najvyšším bohom. Ty sám a celé tvoje konanie je najlepším svedectvom toho, že v podstate aj ty uznávaš jednobožstvo a dokonca ho vo svojom veľkňazskom kulte i verejne celebruješ, navonok sa však schovávaš za postavy tvojich neskutočných bohov. Vedz však, že nakoniec to nebude tvoje nepravé náboženstvo, ktoré sa presadí, ale naše. Naše náboženstvo zvíťazí a povznesie duše všetkých ľudí, lebo je relígiou lásky, bratstva a ušľachtilosti. Je náboženstvom, ktoré urobí z ľudí všetkých národov bratov a sestry, pretože sa budú zažívať a chápať ako dietky jediného a láskavého otca. Otca, ktorý ich miluje nie preto, že sa mu klaňajú v prachu a že sa trasú v strachu a bázni pred jeho mocou, ale preto, že je s nimi spojený v láske a pre lásku. Lebo láska, a nie moc, je najvyšším dobrom a najvyššou hodnotou celého kozmu.”
V miestnosti zavládlo na chvíľu úplné ticho. Hoci v nej bolo viac ako dvadsať prítomných, doposiaľ hovorili len obaja veľkňazi. Bekanchonsova tvár, ktorá neprejavovala za nijakých okolností, čo sa odohrávalo v hlave tohto muža, bola neobvykle napnutá, a dobrý pozorovateľ z nej mohol vyčítať, že posledné Imhotepove slová sa do istej miery neminuli účinku, a aj keď istotne nespôsobili zmenu jeho myslenia, tak ho v každom prípade aspoň značne citlivo zasiahli.
Správca paláca chcel zmierniť napätie, ktoré zavládlo medzi prítomnými a zatlieskal rukami. Vo dverách sa hneď objavili dve mladé núbijske otrokyne. Prikázal im, aby priniesli víno a pre každého veľkú čašu. O malú chvíľu prišli naspäť. Jedna z nich priniesla víno a čaše, kým druhá niesla na veľkom podnose čerstvé tropické ovocie. Nikto z prítomných sa však prinesených vecí ani len nedotkol, tak veľmi boli zaujatí priebehom napínavej diskusie medzi veľkňazmi Imhotepom a Bekanchonsom.
Hateb ponúkal všetkých, aby sa posilnili vínom a ovocím, keď však na jeho ponúkanie nikto nereagoval, pokúsil sa uvoľniť napätie aspoň žartovaním:
”Nechcete túto záležitosť rozhodnúť radšej mečovým súbojom, keď slovami zrejme nemôžete dosiahnuť nijaké rozhodnutie?”
”Pokladám za príjemnejšie a rozumnejšie, keď sa spory rozhodujú prostredníctvom slov a myšlienok, nie zbraňami a preliatou krvou.”
Obrátil sa na neho Bekanchons, vezmúc medzi prsty čerstvú šťavnatú datľu.
”Prekvapuje ma tvoja ľudskosť Bekanchons, doposiaľ som ju u teba ešte nikdy nepostrehol, ale slová sú slabé a nepresvedčivé, ak im nenasledujú i skutky.”
Poznamenal ironicky Imhotep.
Bekanchons urobil smerom k nemu odmietavý a pohŕdavý pohyb a ozval sa:
”Nikto by nemal premrhať svoj život s hlúposťami. Život je na to príliš drahocenný. Niet väčšej hlúposti, ako opustiť starú, dobre vychodenú cestu a vydať sa neschodnými húštinami, kadiaľ nevedie ani len chodník a nahovárať sebe i druhým, že práve tade vedie nová dobrá cesta. Takú hlúposť by predsa neuveril ani len slepec, pretože keď už nie očami, tak aspoň nohami by vedel zistiť, že kráča tadiaľ, kadiaľ nikto nechodí.”
Imhotep mal prižmúrené oči a hlavu si podopieral oboma rukami. Zotrval tak niekoľko okamihov, potom sa naklonil dozadu, skrížil ruky za hlavou a ozval sa tvrdým hlasom:
”Najväčšej hlúposti Bekanchons, sa dopúšťa ale ten, kto vidí, no napriek tomu nevie, alebo nechce rozoznať svetlo od tmy, a preto strávi celý svoj život v tme, vyhlasujúc ju za svetlo. Ten je naozaj poľutovaniahodný, a to o to viac, ak má vysoké spoločenské postavenie, ktoré mu dáva všetky predpoklady k tomu, aby jeho duch nezotrvával v slepote tmy. Keďže teba Bekanchons, nemôže zrejme už nič vyviesť z temnoty a zaslepenosti tvojho ducha, tak pokladám náš dnešný rozhovor za posledný pokus o vzájomnú dohodu pri nastávajúcich reformách a oznamujem ti príkaz Echnatona.
Faraón ti dáva čas jedného mesiaca na to, aby si sa odobral do doživotného vyhnanstva do niektorého z mestských kráľovstiev v krajine cédrového dreva v Libanone. Neuposlúchnutie príkazu jeho Majestátu bude mať za následok tvoju smrť.”
Bekanchons očervenel od zlosti a urážky. Trvalo hodnú chvíľu, kým bol schopný niečo prehovoriť:
”Faraón asi už celkom zošalel. Máme to veru naozaj len blázna a fantastu na tróne faraónov. Tento šialenec nemá nič iné v hlave, len za každú cenu vojsť do dejín ako osobnosť, ktorá dokázala niečo mimoriadne. Prečo to ale nerobí ako slávny a neohrozený dobyvateľ? Namiesto toho sa správa ako pomiatnutý slaboch, ktorý si zaumienil, že vytvorí novú relígiu, ktorú vraj budú nasledovať všetky národy sveta, aby už nikdy nepozdvihli zbrane proti sebe ako dietky jediného a toho istého láskavého otca.
Ha, ha, ha - tento pochábeľ nemá naozaj ani štipku zdravého rozumu. Rozum sa mu musel pomiasť tak veľmi, že asi nemá ani len potuchy, že takéto bláznivé myšlienky, ak by sa ujali, zdezorientujú celý národ Egypta, pretože vyvolajú v zemi len nepokoje, rozvrat a chaos. A také niečo musí, pochopiteľne, oslabiť a ochromiť celú krajinu vojensky aj ekonomicky. A ty, ktorého niektorí nazývajú premúdrym Imhotepom, ho v týchto bláznivých a nezodpovedných ideách ešte aj podporuješ, ba čo viac - vychovával si ho v nich a vtĺkal si mu ich do hlavy. Nepripustíme však nikdy, aby boli realizované. Ja a moji prívrženci vlastníme dosť moci, aby sme to prekazili a väčšina ľudu je na našej strane. Rozbijeme a zničíme vaše mesto, prekliaty bezbožný Achet-Aton. Vypálime a rozmeceme toto zatratené hniezdo nezmyselnej faraónskej pýchy a nevery voči bohom Egypta.”
Bekanchons sa od divokej zúrivosti až triasol a pri posledných vetách sa tak veľmi vystupňoval, že mu preskakoval hlas. Trieskal pritom do stola a vyzeralo to tak, že by bol na Imhotepa najradšej skočil a zaškrtil ho vlastnými rukami. Imhotep sa zodvihol a povedal:
”Skončili sme náš rozhovor, vzdiaľ sa z tohto miesta. Ty si ten, kto rozoštváva národ a chce zapríčiniť prelievanie krvi. Bude to tvoja vina, keď na uliciach bude zabíjať a vraždiť Egypťan Egypťana. Odíď hneď, lebo si to ešte rozmyslím a dám ťa zatknúť a obžalovať z urážky a zrady Majestátu.”
”To neurobíš, nato si príliš chytrý,” zasmial sa zlostne Bekanchons, dodávajúc, ”ak by si ale niečo také urobil, potom by sa pridali aj mnohí z vašich ľudí na našu stranu vidiac, akého nepráva sa dopúšťate a vaše chvíle by boli okamžite spočítané a koniec vášho bezbožného panstva by prišiel ešte oveľa skôr.”
*******************
Pokračovanie 20.3.2019
Amis ležala na lôžku úplne bezvládne a celkom nahá. Nohy mala naširoko roztiahnuté a nemala sily, aby si ich mohla dať dokopy. Keby sa to aj bola pokúsila urobiť, boli by jej v tom dve silné dievčatá starej Nebis ihneď zabránili. Na tvári zacítila horúci vzrušený dych muža v Horusovej maske a špička jeho stvrdnutého falusu sa práve dotkla najtajomnejšieho a najvzrušujúcejšieho miesta jej mladého tela, ktoré chcela darovať len Mykerinovi. Zachvievala sa odporom a hnusom z toho, čo ju už v nasledujúcom momente očakávalo, keď dvere do miestnosti sa odrazu začali otriasať pod silnými údermi.
Tusib sa šokovaný úľakom strhol a oddelil sa od tela krásnej Amis, prv ako sa jej mohol celkom zmocniť. Maska boha Horusa sa mu skĺzla z hlavy a týrané dievča skríklo prekvapením, keď spoznalo, kto bol jej hanobiteľom. Aj kňažka Nebis ustrnula v ľaku, nevediac čo sa to môže diať v priestoroch chrámu, ktoré podliehali výslovne len jej právomoci.
Už v nasledujúcej chvíli sa jej však dostalo odpovedi na jej nevyslovenú otázku. Dvere pod silnými údermi povolili a dovnútra sa vrútil sám rozzúrený Mykerinos, doprevádzaný svojimi najvyberanejšími a najudatnejšími vojakmi. Vyzeral nádherne mužne vo svojom burácajúcom a divokom hneve, ktorý hrozil zničiť všetko, čo sa mu postaví do cesty. Ani sám veľký boh Osiris nemohol vyzerať impozantnejšie, ako tento veľký urastený muž, so svalmi ako z ocele.
Keď uvidel v akej jednoznačnej situácii sa nachádza jeho milovaná Amis, jeho rozdivočená zúrivosť nepoznala žiadne hranice. Bleskurýchlym pohybom ruky švihol mečom a Tusibova hlava sa oddelila od tela a padla mu k nohám. Druhým švihnutím meča prepichol srdce kňažky Nebis a jej telo sa pomaly zviezlo na kamennú dlážku, vedľa Tusibovho bezhlavého trupu.
Dve chrámové prostitútky, ktoré ešte pred chvíľou držali bezmocnú Amis, sa krčili v kúte a triasli sa strachom, očakávajúc istú smrť. Mykerinos im však nevenoval ani najmenšieho pohľadu. Jeho zlosť a zúrivosť sa upokojili, a očividne sa mu uľavilo, keď videl, že prišiel práve ešte v čas, aby zachránil Amis pred potupou. Hneď prehliadol situáciu a vedel koho má potrestať smrťou. Obe, hrôzou sa chvejúce dievčatá boli pre neho len nedôležitými nástrojmi v rukách kňažky Nebis, ktoré len poslušne a slepo vykonávali jej príkazy. Ich život preto ušetril. Hlavných vinníkov usmrtil, a to mu stačilo.
Amis ho po celý čas pozorovala prekvapene a zarazene, lebo ho tak ešte nikdy predtým nezažila. Jeho smelosť, odvaha a vynaliezavosť, na základe ktorých ju našiel a vyslobodil, jej takmer vyrazili dych a úplne ju omámili. Usmial sa na ňu a prihovoril sa jej s takou nežnosťou, akú u neho nepredpokladala, i keď vedel byť k nej veľmi nežný vo svojej láske:
”Všemocný Amun viedol moje kroky, a tak som ťa našiel veľmi rýchlo, rýchlejšie, ako sa ti niečo mohlo stať. Prišiel som práve včas. V budúcnosti nás od seba už nič neodlúči. Tvoj otec, šľachetný Nefri, je mŕtvy, to som sa už dopočul. Je mi to nesmierne ľúto, moja sústrasť nech zmierni tvoj žiaľ. Viem, čo pre teba znamenal. Teraz však už niet nijakého dôvodu, aby si sa konečne nestala mojou ženou. Budeš navždy najvyššou kňažkou a bohyňou môjho srdca a môjho tela.”
Po týchto slovách sa k nej sklonil, položil jej ruky okolo krku a začal ju náruživo bozkávať. Jeho pravidelná tvár pôsobila úplne uvoľnene a mäkko, a svalnaté ruky, ktoré len pred pár chvíľami krvilačne zvierali svištiaci a zabíjajúci meč, sa dotýkali s neobyčajnou jemosťou jej tela zahaleného len sčasti krátkym rúchom, ktoré jej medzičasom podal.
Chvíľu mlčala, užívajúc jeho prítomnosť a nevýslovne sa tešiac, že prišiel v pravej chvíli, aby ju zachránil pred potupujúcim aktom znásilnenia starým Tusibom. Potom sa ozvala hlasom plným nežnej lásky a naplnená obdivom nad tým, ako ju v poslednej chvíli zachránil od znásilnenia:
”Ďakujem ti z celého srdca za to, čo si pre mňa urobil. Bola som už rozhodnutá, že radšej zomriem, ako sa nechať tak potupiť. Na zemi, vedľa mňa, ležala malá dýka, a bola by som ňou prepichla najprv Tusiba a potom seba.”
Mykerinos, keď počul jej slová vďačnosti, si len zhlboka a uľahčene vzdychol. Už dávno ju miloval, ale až teraz, v tejto dramatickej situácii, precítil naplno, čo pre neho znamená jej láska, a aké neznesiteľné by boli nasledovné dni a týždne, a aký prázdny by ostal je ho život, keby bol prišiel len o trochu neskôr, a sa udialo, čo mu dievčina práve povedala. Pozrel sa na ňu s veľkou láskou a jeho srdce sa nevýslovne potešilo, keď videl, že tvár sa jej z prežitých útrap posledných dní a najmä posledných chvíľ už dosť ukľudnila. Amis opätovala jeho pohľad a povedala:
”Mykerinos, moje srdce je plné lásky k tebe a neželám si nič tak veľmi, ako prísť do tvojho domu a ostať navždy pri tebe.”
Cítil, ako mu pri týchto slovách zvlhli oči. Nehanbil sa za to ani trochu. Prižmúril ich na chvíľu, mysliac na jej nádherné nahé telo a na dni a noci lásky, ktoré s ňou zažije už v najbližšej budúcnosti. Ďakoval Amunovi, že mu ju pomohol zachrániť. Vzal ju do náručia a vášnivo vybozkával jej ružovo červené pery. Potom ju pustil z objatia a obrátil pozornosť k svojím mužom, ktorí sa medzitým diskrétne vzdialili pred dvere, a zavelil:
”A teraz rýchlo k našim koňom, musíme čo najskôr vyraziť naspäť, aby nás tu nezaskočili vojaci Bekanchonsovi, i keď je málo pravdepodobné, že by sa o našom vpáde do chrámu boli tak rýchlo dozvedeli. Prešlo len niekoľko minút a už cválali na koňoch smerom na severovýchod od Karnaku, ktorý sa zanedlho premenil len na malú bodku na horizonte za ich chrbtom.
*****************
Takmer všetky ulice Achet-Atonu boli posledný večer pred začiatkom nového roku nápadne jasne osvetlené. Všade bolo plno živicových a smolných fakieľ, olejových lámp a svietidiel, a aj z okien domov vychádzalo v tento večer oveľa viac svetla, ako inokedy. Svetlá blikotali a prekrývali sa navzájom, a meniace sa tiene, ktoré takto spôsobovali, vytvárali z ľudí, ale i z vecí, tie najpodivnejšie a najfantastickejšie tiene, aké si len možno predstaviť.
Ulice boli plné ľudí, pretože o tomto čase sa už nepracovalo, a okrem toho, poslednú noc starého roka, ako to bolo dávnou tradíciou v Egypte, takmer nikto nezažmúril ani len oka (naša silvestrovská noc a oslavy konca roka až do skorého rána, majú teda, podľa všetkého, pôvod v starom Egypte). Všetko sa veselilo a rozjarene oslavovalo, netrpezlivo očakávajúc nový deň, kedy sa malo uskutočniť neobyčajné a veľkolepé novoročné divadlo súčasného východu slnka a Síria - pre celý Egypt najdôležitejšej hviezdy - tzv. heliacký východ.
Achet-Aton bol mestom veľmi tolerantných mravov, a bol aj mestom internacionálnym, pretože tam žilo veľké množstvo cudzincov. Pochopiteľne, že mnohí prišli za obchodmi, ktoré sa tu robili veľmi dobre a výhodne. Boli však i takí, ktorí sa dopočuli o novej idei len jediného boha a prišli do hlavného mesta krajiny len preto, že ich nová relígia priťahovala a fascinovala. V Achet-Atone žili Chetiti, Mitanniti, Kréťania, Feníčania, Libanonci, Elámiti, Edomčania, Sýrčania, Núbijci a ďalší.
Čím viac noc pokročila, tým bolo na uliciach hlučnejšie a živšie. Bolo krátko pred polnocou, keď do mesta vchádzal východnou bránou Mykerinos so svojimi vojakmi a s Amis. Z neveľkého dvojposchodového domu, okolo ktorého práve išli, sa ozýval prenikavý roztopašný smiech mladej ženy. Oproti, na druhej stane ulice, starý bradatý muž, v typickej krétskej tunike, zrejme Kréťan, práve otváral svoj obchodík s rôznymi syrovými výrobkami. Kréťania mali v Egypte povesť znamenitých odborníkov na syrové produkty a domorodci u nich veľmi radi nakupovali. Vôňa syra, vychádzajúca z jeho krámiku, dráždila neobyčajne silne nos každého okoloidúceho, a tak starý muž istotne nikdy nepociťoval nedostatok zákazníkov. Z brány, trochu obďaleč od obchodu so syrom, vybehlo niekoľko väčších detí a hneď sa zamiešali medzi ostatných ľudí na ulici. V túto noc nezažmúril oko naozaj nikto, či mladý, či starý.
Prechádzali nádherne vyzdobenou, najkrajšou časťou Achet-Atonu. Mykerinos zoširoka zazíval. Pociťoval značnú únavu a už sa nevedel dočkať, kedy sa dostanú k jeho vile. Musel si pospať aspoň dve tri hodiny. Kývol rukou svojmu pobočníkovi, ktorý jazdil hneď za ním. Mladý muž pobodol koňa a okamžite bol vedľa svojho pána a pýtal sa:
”Áno, pane, čo si želáš? Aké máš pre mňa rozkazy?”
”Chcel som ti len povedať, že ťa už nepotrebujem a ani tvojich podriadených. Môžete sa pobrať domov. Dávam vám dva dni voľna. Môžete ísť domov, okúpať sa a prezliecť sa. Ale ako vás poznám, prídete zaiste hneď zasa medzi ľudí do ulíc. Tu máš dvadsať strieborných debenov. Rozdeľte si ich. Zaslúžite si ich za dobre vykonanú prácu.”
Potom zosadli aj s Amis zo svojich koňov a prenechali ich svojim sprievodcom. Pobočník sa obom uklonil, usmial sa na Amis, a zaželal im príjemnú noc a požehnaný nový rok. Mykerinos išiel ďalej sám s Amis, pomaly sa predierajúc davom oslavujúcich ľudí. Ulicu, ktorou práve prechádzali a ktorá viedla k námestiu Atona, neďaleko ktorého Mykerinos vlastnil veľkolepú vilu, lemovalo po oboch stranách množstvo stolov, na ktorých boli celé kopy rôzneho pečeného mäsa.
Egypťania uprednostňovali baranie a kozľacie mäso a tiež aj rybacie. V meste žilo veľmi veľa bohatých ľudí. Bola tu však dosť početne zastúpená aj stredná vrstva, tvorená maloobchodníkmi, remeselníkmi a úradníkmi. Obyvatelia Achet-Atonu boli mimoriadne disciplinovaní a čistotní. Dbali veľmi úzkostlivo, aby ich mesto vyzeralo vždy upravene a čisto, a tak ani pri takých príležitostiach, ako bola táto veľká oslava, nebolo vidno takmer nikde žiadne odpadky a nečistotu. Echnaton zaviedol vysoké peňažné pokuty za znečisťovanie mesta, a koho prichytila mestská polícia, že vyhadzoval na ulicu odpadky vo veľkom množstve, musel zaplatiť pokutu pol medeného debena.
Pomaly sa už blížili k Mykerinovej vile, a obaja boli krátkodobo pohrúžení do myšlienok súvisiacich s ich nedávnymi vzrušujúcimi zážitkami, keď odrazu počuli tesne za sebou buchot. Strhli sa a obzreli sa. Niečo dopadlo na cestu, zrejme vyhodené z poschodia domu, okolo ktorého práve prechádzali. Na zemi ležal veľký mech, ktorý pri náraze praskol. Okolo neho bola celá kopa kuchynského odpadu a skazených starých potravín. Šíril sa odtiaľ taký nepredstaviteľný zápach, že Mykerinos začal zlostne kliať, hneď sa však upokojil a už sa len pousmial:
”Prečo vlastne nadávam, veď sa nič nestalo, len niekto bol lenivý vyniesť odpadky a dať ich na zberné miesto. Je to predsa moje mesto, ktoré milujem a musím ho brať také. aké je, so všetkými jeho vlastnosťami. Okrem toho mám pri sebe teba a už len za to musím Atonovi byť vďačný až do smrti a nesmiem reptať proti ničomu a nikomu."
Hneď sa ale poopravil, dodávajúc s opätovne prebudenou zlosťou v hlase:
"Pravdaže, proti nikomu, okrem Bekanchonsa."
Amis sa na neho usmiala, objala ho a pozrúc mu s nehou a láskou do očí, riekla:
”Ani si nevieš predstaviť, ako nesmierne mám rada Achet-Aton, a po mojich strašných zážitkoch, ktoré som mala v Thébach, sa tento môj pocit ešte zmnohonásobil.”
Konečne dosiahli unavení, ale šťastní, Mykerinov dom. V jeho prednej časti boli umiestnené obchodné a služobné miestnosti a tiež aj skladové priestory. Mykerinos robil zahraničné obchody a vlastnil značný majetok. Vošli do veľkého vnútorného dvora, ktorý bol len slabo osvetlený. Takmer všetci služobníci a zamestnanci boli o tomto čase už dávno v uliciach mesta. Na konci priestranného nádvoria sa nachádzalo široké schodište, po ktorom vyšli na druhé poschodie, kde boli súkromné miestnosti Mykerina. Tam ich nadšene pozdravil Mykerinov verný sluha Metub, ktorý sa veľmi tešil, že konečne mohol privítať svojho pána aj s Amis, o ktorej život sa už veľmi obával. Po malom kulinárskom osviežení sa mladí zaľúbenci pobrali na krátky odpočinok, aby sa trochu zotavili z útrap a boli odpočinutí na nadchádzajúce oslavy nového roku.
************************
Bolo včasné ráno prvého dňa nového roku. Šero sa rýchlo vytrácalo, ustupujúc ochotne brieždeniu, a do spoločného východu Síria a slnka chýbala necelá polhodina. Pred veľkým Atonovým templom, kde už zanedlho malo preniknúť svetlo Síria cez precízne vymeraný a dokonale prevedený kanálový otvor, umiestnený nad hlavnou bránou, aby potom dopadlo fascinujúcim a pre ľud magickým spôsobom až na oltár, stál kňaz a prednášal zhromaždenému davu, tak, ako každoročne, prastarý slávny egyptský mýtus (asi tak, ako sa v kresťanských kostoloch na Vianoce hovoria vždy tie isté historky o narodení Ježiša) o hviezde Sírius. Ľudia ho počúvali, unesení a nadchnutí kúzelnou krásou obsahu tejto historky, akoby ju práve počuli po prvý raz:
”Raz voľakedy pradávno sa objavila vysoko na oblohe prekrásna, jasne žiariaca hviezda, nazývaná od nepamäti Sírius. Bola taká krásna, ako bývajú len bohyne. Dlho, veľmi dlho sa skvela hviezdna bohyňa Sírius vysoko na oblohe a všetci smrteľníci obdivovali jej nádheru a krásu. Potom však raz prišla jedna noc, kedy sa necítila dobre. Vyzeralo to, ako keby sa z nej pomaly začal vytrácať život. Noc čo noc sa vzďaľovala stále ďalej zo svojho výsostného miesta na oblohe a klesala stále nižšie k horizontu, čím sa blížila hodina jej smrti. Jednej noci potom celkom vyčerpaná únavou klesla za tú strašnú čiaru, vytvorenú horskými hrebeňmi a zemou, za čiaru horizontu, ktorej sa tak nesmierne obávala a už sa viac neobjavila. Koniec bol s jej žiarivou krásou. Odteraz už spočívala pod zemou mŕtva a zabalzamovaná, ako každá iná obyčajná múmia.
Pokiaľ nebeská božia kráľovná ešte žiarila z vysokej oblohy, neprejavila nikdy ani pýchu, ani namyslenosť, a preto ju ľudia milovali a zbožňovali. Keď jej už však nebolo, tak za ňou strašne smútili. Chýbala im naozaj veľmi. A najviac za ňou žialili úbohí a chudobní, pretože jej jas a majestátna žiara ich potešovala v ich biede. Nejeden z nich mal to šťastie, že videl jej zrod. Ukázala sa im, pozemským smrteľníkom, v prekrásnom šate ružovočervených sršiacich bleskov svojej žiary, letiacich celkom nízko nad zemou, akoby ju celú chceli rozplameniť. V prvých dňoch po jej zrode bol však jej zjav na oblohe len krátkeho trvania. Netrvalo totiž dlho a už skoro po jej objavení vyšlo v celej svojej pompéznej nádhere i slnko. Bez toho, aby sa o nebeskú bohyňu staralo, vyumývalo celú oblohu svojím všetko zatieňujúcim zlatožltým leskom. Všetky hviezdy na oblohe, a s nimi i bohyňa Sírius, sa rozplynuli ako nepatrné kvapky vody, rozstriekanej z vedra a vysušené horúčavou letného dňa. Avšak sa slnko sa pobralo každý večer na nočný odpočinok, a tak každú noc očarovávala nebeská bohyňa svojím svetlom pozemšťanov. Noc čo noc stúpala vyššie a vyššie a bola stále úchvatnejšia vo svojom jase.
Keď jej už ale viac nebolo, ako len prázdno a pusto vyzerala obloha. Skoro sa to nedalo zniesť, že krásna bohyňa, ktorú všetci poznali, už viac netrónila na svojom žiarivom nebeskom tróne. Deň a noc sa striedali vo svojom pravidelnom rytme a čas pomaly zmierňoval bolesť u mnohých, ktorí za ňou smútili. Tak krajinou prešlo sedemdesiat dní a sedemdesiat nocí. Rezignácia a bôľ nad jej stratou už dávno vytlačili akúkoľvek nádej ešte raz ju niekedy môcť zhliadnuť.
Jedného dňa skoro ráno, ešte pred východom slnka, kráčal istý mladý pastier von z dediny ku košiaru, kde mal mladé jahňatá. Pomaly sa brieždilo a bolo krátko pred východom slnka. Pastier vzhliadol k východnému horizontu a odrazu ohromený zbadal, ako sa rozhorel žiarivým ohňom, a ako sa z neho zrodila opäť nanovo, takmer už navždy oželená, nádherná bohyňa neba, Sírius. Nechcel veriť vlastným očiam, ale musela to byť naozaj len ona. Veď nijaká iná hviezda nežiarila tak oslňujúco nádherne ako ona. Plný dojatia zmeravel a jeho oči boli oslepené prenikavým plamenným jasom novozrodenej bohyne. Keď potom onedlho vyšlo aj slnko a vyhasilo len krátkodobo trvajúce zjavenie vznešenej nebeskej bohyne, pastier sa obrátil a vrtko utekal k najbližším ľudským príbytkom nadšene volajúc:
Vstávajte, vstávajte! Bohyňa nebies, krásna a žiarivá Sírius, sa k nám zasa vrátila. Narodila sa na oblohe znova, a je teda nesmrteľná a večná!
Všetci jej ctitelia sa zbehli okolo neho, plní vzrušenia a naplnení novou nádejou z jej príchodu. Natešene si vypočuli radostnú zvesť a na druhý deň ráno si sami overili zázrak jej nečakaného zjavenia. Potom oslavovali veľký a impozantný sviatok na jej počesť, ktorý sa od toho času každoročne opakuje.
A tak ho teda budeme oslavovať zakrátko aj my, a s nami nesmierne množstvo ľudu v celej veľkej egyptskej zemi. Veď obrovský je počet našich chrámov a početní sú aj kňazi, ktorí sa každoročne v mesiaci júli v nich zhromažďujú, aby sa spoločne s uctievačmi veľkej nebeskej kráľovny stali svedkami jej majestátneho zmŕtvychvstania a opätovného príchodu medzi nás. Veľká bohyňa Sírius, naša milosrdná Matka božia Isis, prinesie nášmu ľudu požehnanie a svornosť. A ako spomienku na sedemdesiat dní, ktoré trávi v podsvetí, sme zaviedli naše balzamovacie a mumifikačné rituály, trvajúce tiež sedemdesiat dní, aby sme takto odporučili našich mŕtvych do pozornosti nebeskej bohyne.”
Kňaz ukončil prednes a dav ľudu zotrval niekoľko minút v zbožnom mlčaní, ešte úplne unesený touto pútavou a dojímavou rozprávkou, a či lepšie povedané - religióznym mýtom, ktorý patril k najdôležitejším v Egypte. Potom sa vydal dovnútra chrámu a ľudia ho pomaly nasledovali.
Heliacky východ Síria bol pre starý Egypt (a taktiež i pre Dogónov) nesmierne dôležitý, čo bolo dôvodom, že v krajine bolo vybudované veľké množstvo obrovských templov, ktorých lode boli nasmerované s extrémnou precíznosťou na ten bod východného horizontu, kde sa Sírius objavil vždy vtedy, keď bol očakávaný jeho východ. Exaktná a perfektná meračská technika umožňovala Egypťanom vybudovanie úžasne dokonalej konštrukcie pozdĺžneho svetelného kanála. Bol orientovaný v smere osi chrámovej lode a viedol svetlo Síria takým spôsobom, že preniklo až k oltáru vo vnútri svätyne a zaplavilo ho takou impozantnou intenzitou, že sa pritom jednalo takmer o podobný efekt, ako keby bol osvetľovaný silným reflektorom.
Veľkolepú dômyselnosť tohto skvelého technického výkonu možno oceniť najlepšie vtedy, ak si uvedomíme, že tento efekt bol vyvolaný svetlom len jednej jedinej hviezdy. Jeho realizáciu zaručovala súhra dvoch dôležitých faktorov. Prvým bolo už spomínané perfektné vymeranie osi chrámu a druhým bola skutočnosť, že v jeho vnútri vládla takmer úplná tma. Takto je pochopiteľné, že v obrovskom, skoro úplne tmavom vnútornom priestore templa muselo silne skoncentrované svetlo Síria, dopadajúce len na oltár, vyvolávať na každého prítomného nesmierne silný a nanajvýš fascinujúci magický dojem, ktorý potom bol príčinou extrémnej religiózej extázy.
Chrám bol zaplnený do posledného miesta ľuďmi očakávajúcimi napäto, a v mĺkvom vnútornom vzrušení, príchod nebeskej kráľovny až na oltár. Duševné rozpoloženie týchto ľudí možno najlepšie opísať dvomi slovami; v ich duši vládli súčasne dva psychické stavy - tremendum a fascinózum, teda nadovšetko pokorná bázeň a nesmierny, nadšený obdiv. Oba tieto zdanlivo protichodné duševné stavy sa vo vnútri duše prelínali a dopĺňali, pričom duša bola súčasne ovládaná oboma týmito psychickými polaritami. My, dnešní moderní ľudia, si len ťažko vieme predstaviť takýto stav duše a takmer vôbec nie sme v stave ho aj precítiť. K tomu nám jednoducho chýba pohľad človeka mýtických dôb na svet vnútorný i vonkajší. Jednoducho nám celkom chýba schopnosť vedieť sa zastaviť, postáť a ísť do seba, do nesmiernych hĺbok nášho vnútra.
Dav mlčal v hlbokom pohrúžení a každý sám pre seba intenzívne preciťoval záhadu a tajomstvo vlastnej existencie. Všetci hľadeli na oltár, len kňaz sa pozeral na otvor nad ich hlavami, kde sa mala už každú chvíľu zjaviť nebeská bohyňa. Konečne zaznel jeho hlas a prerušil ticho:
”Už je tu, vznešená kráľovná nebies, naša veľká bohyňa sa ohlasuje a oznamuje nám svoj príchod.”
V otvore sa objavili prvé záblesky svetla, davom to zašumelo a ľudia sa túžobne pozerali na oltár, aby im neuniklo, kedy sa celý začne kúpať vo svetle jasu kráľovny nebies, božskej Sírius. Svetlo zbožne uctievanej tajuplnej hviezdy sa rýchlo šírilo kanálom. Za niekoľko zlomkov sekundy dopadlo na oltár a rozžiarilo ho do zlatista. Hlas kňaza zaznel znova:
”Kráľovná nebies sa k nám opäť vrátila po nekonečne dlhých sedemdesiatich dňoch svojej neprítomnosti a svojho pobytu v duate (tak Egypťania nazývali podsvetie). Žiara jej príchodu oznamuje všetkým začiatok nového roku a jej svetlo sa zmiešava so svetlom jej otca Re, jediného boha Atona. Jej hrejivé teplo sa takto pripojí výdatnou mierou, ako každý rok, k teplu, ktoré k nám nepretržite vysiela Aton.”
****************
Pokračovanie 29.3.2019
Konečne prišla chvíľa, na ktorú faraón čakal toľko rokov. Okamih vyhlásenia religióznych reforiem a vyhlásenia Atona za jediného právoplatného boha celého Egypta. Veľké, priestranné nádvorie paláca bolo plné ľudí. Keď sa Echnaton zdvihol zo svojho pozláteného trónu, všetko sa upokojilo a utíšilo. Zraky prítomných sa upierali na vládcu Dolného i Horného Egypta. Výraz jeho tváre bol veľmi vážny a dôstojný. Mal na sebe všetky symboly svojej faraónskej moci. Chvíľu zotrval v úplne nehybnej póze, akoby takto chcel symbolicky naznačiť, že to, čo sa chystá vyhlásiť, bude večné a nemenné.
Vedľa neho po ľavej strane stál Imhotep a po jeho pravici sedela Nofretete. Trochu ďalej, v úzadí za faraónom, bol Mykerinos, ako aj všetci ministri. Nofretete sedela na tróne úplne nehybne a jej skamenená tvár vyjadrovala absolútnu neúčasť a nezáujem na nadchádzajúcej veľkej udalosti. V jej stále ešte prekrásnych očiach nebolo ani stopy z niekdajšieho obdivu a nadšenia pre svojho faraónskeho manžela, ktoré z nich na neho vždy pri podobných okamihoch v minulosti vyžarovali. Vo svojom srdci nepociťovala voči nemu už nič iné, len sklamanie, hnev a nenávisť. Z voľakedajšej veľkej lásky, ktorou ho zahrňovala pri každej možnej príležitosti, neostali už ani len najmenšie náznaky.
Echnaton obrátil tvár hore k oblohe, držiac v pravej ruke berlu a v ľavej bič, pričom ich taktiež pozdvihol smerom k slnku. Potom začal hovoriť pomalým slávnostným hlasom:
”Ja, veľký a mocný faraón, vládca oboch egyptských zemí, ktorý si sám dal meno Echnaton, Syn jediného boha Atona, keď predtým som sa volal Amenofis, prehlasujem ako najvyšší prorok môjho otca na nebi, záväzne a slávnostne, že môj otec, boh Aton, je týmto aktom vyhlásený za jediného boha a jediného pána celého veľkého Egypta a že mimo neho nejestvuje nijaký iný boh.
Len on sám je jediným a neobmedzeným vládcom neba a zeme, všetkých vôd a i podsvetia. Je jediným bohom pre všetkých tvorov tejto zeme. Jeho nebeskú ríšu, a teda život večný, dosiahne len ten, kto okrem neho nebude uctievať nijakého iného boha. Len veľký Aton je bohom jediným, a len on je bohom večným, ktorý bol, je a pretrvá všetko, čo jestvuje. Je bohom, ktorý nepozná svoj zrod, pretože sa nikdy nezrodil, a je bohom, ktorý nepozná ani svoju smrť, pretože nikdy neumrie.
Každý, kto bude uctievať len jeho a nebude poznať nijakých iných bohov vedľa neho, má zaručený jeho najvyšší dar - a tým je život večný. Aton je však aj bohom strašne žiarlivým a pomstivým, a ak niekto upadne do pokušenia klaňať sa pred inými bohmi, ktorí sú len vymyslenými, a preto neskutočnými bôžikmi, toho Aton po jeho úmrtí na tejto zemi nepovolá nikdy do večnosti, ale prenechá ho večnej neexistencii. Zatratení naveky budú všetci tí, ktorí prepadli nepravým a neživým bohom naničhodného veľkňaza Amunovho, Bekanchonsa!”
Echnaton sa na tomto mieste náhle odmlčal, zotrvávajúc vo svojej póze, demonštrujúcej svoju spätosť s oblohou a s Atonom. Chcel, aby v hlbokom tichu, ktoré zavládlo medzi jeho poslucháčmi, dosiahli jeho práve odzneté slová, čo najväčšieho účinku. Asi po minúte pokračoval ďalej v prednese energickým hlasom, plným úmyselných a premyslených vibrácií a kratučkých prestávok, ktorých účelom bolo hypnotizujúce spracovanie masy stojacej pred ním v nemom úžase.
”Každý, kto sa bude aj naďalej držať Bekanchonsa a jeho nepravých bohov, privodí na seba strašný hnev Atona a bude ním navždy vyhostený do kráľovstva večnej smrti. Bekanchons zrádza a popiera vieru v jediného boha Atona. Jeho pomätený duch ho ženie do ríše šialenstva a zatratenia. Tento pomätenec zrádza aj sväté učenie starých egyptských mystérií, kde je reč len o jednom jedinom bohu. Boží trest ho za to neminie, a to platí pre každého, kto ho bude nasledovať!”
Echnaton sa znova odmlčal. Tento raz to však nebolo z rétorických dôvodov, ale z vyčerpania. V poslednom čase sa u neho množili príznaky značnej únavy, spojenej s nejakou záhadnou chorobou, ktorá sa začínala v jeho tele prebúdzať. Jeho osobný lekár Nekao ho už viackrát vyšetroval, nezistil však nič mimoriadne. Bol tak vyčerpaný, až sa trochu zapotácal, a tak si rýchlo sadol na trón, aby nikto nezbadal jeho náhlu slabosť. Imhotep hneď prezrel situáciu a rýchlo sa ujal slova on:
”Od dnešného dňa budú všetky chrámy v celom Egypte zasvätené len všemohúcemu Atonovi. Generál Nechtis bude zajtra poverený faraónom, aby sa jeho vojaci postarali o to, že sa v celej zemi musia zničiť všetky zobrazenia, sochy a sanktuáriá nepravých bohov Bekanchonsa.”
Bola to práve armáda, ktorá bola veľkým faktorom neistoty v spore medzi Echnatonom a Bekanchonsom. V priebehu posledných rokov Nechtis síce viackrát prejavil svoju lojálnosť voči faraónovi, ale nebolo možné povedať, že by bol skutočným prívržencom jeho reformačných snáh. A značná časť armády bola, i keď nie otvorene, na strane Amunovho veľkňaza. V armáde sa nachádzalo veľa prívržencov starej relígie. Títo ľudia videli práve vo veľkom počte bohov záruku sily Egypta a jeho vnútorného poriadku. Viera len na jedného boha bola pre nich niečím nezmyselným a chápali ju ako oslabenie magického spojenia človeka s tým, čo pre ich myslenie predstavovalo a reprezentovalo božstvo. Fenomén božskosti, zastupovaný značným počtom rôznych bohov, pociťovali a zažívali tradične mysliaci Egypťania nie ako mimozemský, svetu nesmierne vzdialený jav, ale ako priamo na zemi pôsobiacu a účinkujúcu moc, ktorá mohla byť človeku užitočná alebo mu mohla aj škodiť. Táto božská sila vlastnila podľa ich predstáv značné množstvo aspektov a každý z nich musel preto byť zastúpený iným, samostatným bohom. Jeden jediný boh by na ne všetky nevystačil, to značí, že by všetko to, čo sa odohráva medzi nebom a zemou, medzi božstvom a človekom, nebolo mohlo prebiehať nerušene. Logickým dôsledkom takto chápaných božských síl bolo potom už spomenuté presvedčenie, že len veľký počet bohov zaručuje optimálne pôsobenie sveta nadzmyslového na svet človeka spoľahlivo a bezpečne.
Imhotep pokračoval ďalej vo svojom prednese o tom, čo prinesie nová relígia Egyptu:
”Boh Aton je bohom lásky a pokoja, a preto bohom aj tých najnižších a najchudobnejších, a teda bohom, ktorému sú najmilší a najbližší práve títo ľudia. Aton považuje všetkých ľudí za rovných, nerobí medzi nimi nijaké rozdiely. Aton nás žiada, aby sme zaobchádzali ľudsky a láskavo aj s otrokmi. Chce od nás, aby sme boli spravodliví a milosrdní k vdovám a sirotám, aby sme dávali milodary tým, ktorí nič nevlastnia a aby sme obraňovali tých, ktorým sa deje nejaká krivda. Najlepší a najšľachetnejší čin, ktorý pred všetkovidiacou tvárou Atona môžeme vykonať a za ktorý nás istotne neminie jeho božská odmena, je nezištná pomoc niekomu, kto ju potrebuje.”
Ani zďaleka nie všetci prítomní boli nadšení a uzrozumení s tým, čo počuli. Mnohé nové etické idey, obsiahnuté v relígii jediného boha, boli ťažko pochopiteľné a ešte ťažšie akceptovateľné. Aton, ako ho proklamovali faraón a Imhotep, bol až príliš bohom sociálnym a demokratickým. Niečo také sa jednoducho nemohlo zmestiť do hláv zvyknutých len na bohov, ktorí vždy uprednostňovali bohatých a majetných. Na záver sa ujal slova zasa Echnaton a ukončil slávnostný akt uvedenia reformácie slovami:
”Dnešným dňom teda proklamujem za jedinú štátnu relígiu v Egypte relígiu boha Atona! Všetky štátne a religiózne kulty budú celebrované výlučne len v jeho mene. Akékoľvek prísahy a právne akty sa odteraz budú vzťahovať len na jeho sväté meno. A teraz pozdvihnime dlane všetci spoločne smerom k jeho tvári, hore na nebi a modlime sa všetci spoločne k nemu:
Všemocný a jediný, náš božský otec Aton,
len ty si jediným bohom,
jediným vládcom a otcom tvojho ľudu,
ktorý vzýva len tvoje božské meno.
Si jediným jeho spoľahlivým radcom a ochrancom,
ku ktorému sa bude vždy s dôverou obracať,
lebo tebe Aton niet nikoho rovného.
Žiara, ktorou každodenne sa zaodievaš,
robí z noci deň a zo zimy leto,
len ty jediný si boh, ktorý všetko stvoril,
len ty jediný si boh, ktorý je navždy
v našich srdciach.
Týmto dňom sa mala začať pre Egypt nová epocha. Všetko však záviselo od toho, či sa Echnatonovi a jeho prívržencom podarí zlomiť moc Amunových kňazov. Dôležité bolo presvedčiť národ, že nový boh je naozaj bohom mocným a že má viac moci, ako starí bohovia. Značným problémom však bolo, že na mnohých miestach zeme sa povrávalo, že Echnaton vôbec nie je pravým faraónom, pretože nie je právoplatným synom svojho predchodcu, Amenofisa III., lebo jeho matka ho vraj splodila so svojím milencom. Takéto poburujúce reči ovplyvňovali dosť nepriaznivo postoj ľudí k Echnatonovi, a zhoršovali a oslabovali jeho pozíciu.
Obzvlášť medzi pospolitým ľudom bolo veľa prívržencov starých religióznych predstáv, i keď v priebehu rokov sa veľmi blahodárne prejavoval misionársky vplyv Imhotepa a jeho kňazov. Bolo však potrebné vynaložiť ešte veľmi veľa výchovnej práce na to, aby sa nová relígia skutočne ujala, a to najmä v srdciach ľudí. To vedel veľmi dobre tak faraón, ako aj Imhotep. Imhotep chcel so súhlasom Echnatona zaviesť vyučovanie náboženstva na všetkých školách. Niečo také by sa bolo uskutočnilo po prvý raz, pretože dovtedy sa relígia nikdy nikde nevyučovala. Každý Egypťan bol religiózny, pretože celá atmosféra v zemi bola presiaknutá religiozitou. Teraz však išlo o to, aby sa ujala a naplno presadila nová relígia, a tak prišiel Imhotep na ideu, že ak sa deti budú vychovávať už od malička v škole v zmysle novej relígie, tak že sa táto oveľa ľahšie stane relígiou akceptovanou naplno aj celou spoločnosťou.
Po ukončení slávnostnej proklamácie novej Atonovej relígie vo faraónovom paláci, sa konali religiózne obrady v hlavnom chráme Achet-Atonu, kde ich celebroval Imhotep za účasti ďalších vysokých hodnostárov Atonovej relígie, ktorí sem prišli i z ostatných dôležitých religióznych centier krajiny.
Pokračovanie 10.4.2019
Večerné slnko bolo už takmer oranžovo červené a pomaly sa chystalo pobozkať západný horizont, keď sa Echnaton blížil k úzkemu kľukatému chodníku, prudko stúpajúcemu hore skalnatými útesmi, ktoré sa dvíhali vo vzdialenosti dobrých dvoch kilometrov, severne od okraja hlavného mesta, asi do stometrovej výšky. Bol to neveľký, osamelý skalný ostrov v nedohľadnom oceáne piesku púšte. Sem zvykol chodievať vždy, keď chcel byť celkom sám so svojím bohom a keď s ním chcel hovoriť. Bolo to miesto, kam chodievali už celé stáročia, ba možno i tisícročia, svätí muži egyptskej národa. Prichádzali sem s úmyslom stretnúť sa so svojimi bohmi, aby ich počas dlhých modlitieb a meditácií primäli k tomu, aby im prezradili budúcnosť, a to tak budúcnosť vlastnú, ako i budúcnosť ľudu Egypta.
Na mnohých miestach skalných stien pozdĺž chodníka bolo možné vidieť početné znaky a písmená, tvoriace slová a vety, vyjadrujúce modlitby alebo zážitky svätých mužov z ich stretnutí s bohmi. Mnohé z nich však boli už sotva čitateľné, čo len zdôrazňovalo pradávnu minulosť ich pôvodu.
Echnaton mal pocit, že sem neprišiel z vlastného popudu, ale že ho sem zavolal jeho boh, jediný Aton. Keď sa blížil k miestu, kde chodník odrazu končil pred zvislou skalnou stenou, ohlásil sa mu jeho boh dvomi znameniami. Jedno bolo dobré a znamenalo šťastie, druhé bolo zlé a cítil že prinesie nešťastie.
Najprv zbadal vo veľkej priehlbine na povrchu balvana ležiaceho hneď pri chodníku, čistú, kryštálovo priezračnú vodu, o ktorej nemal ani len potuchy ako sa tam mohla dostať. Nepršalo už niekoľko mesiacov, a tu, v skalných útesoch, nebolo po vode ani chýru. Nebolo tam nijakého žriedla, ani prameňa. Nabral z vody do dlaní a z chuti sa z nej napil. Ešte mu nikdy nechutila tak príjemne nijaká iná voda. To muselo byť istotne len znamenie Atona, ktorým mu oznamoval dobrú udalosť, ktorá ho očakávala. Určite mu takto chcel naznačiť, že prevedenie a naplnenie jeho reforiem bude úspešné.
Keď podišiel trochu ďalej, zjavilo sa mu zlé znamenie. Bola ním neveľká zmija, ktorá sa mu odrazu celkom nečakane plazila so zlostným syčaním rovno pred nohami naprieč chodníkom. Aton mu teda oznamoval, že ho postretne i nešťastie. Aké - to však nevedel, a ani nad tým nechcel premýšľať.
Potom išiel po chodníku ďalej, až kým neprišiel na najvyšší bod skalného komplexu, kde si sadol na neveľký kameň. Pozoroval s nehybnou tvárou, ako sa na zem pomaly začal spúšťať súmrak. Na oblohe sa objavovali prvé hviezdy, ale on ich nevidel a nevnímal. Cítil, ako čas prestáva existovať a ako sa všetko okolo neho postupne premieňalo na jasné biele svetlo, oslnivo zaplavujúce celé okolie. Svetlo bolo tak prenikavé a intenzívne, že mal dojem, že je aj všade v ňom, a ožarujúc ho znútra, cítil, že sám Aton zostúpil k nemu, aby mu ukázal, že je všade a že okrem neho neexistuje nijaký iný boh. Po nejakom čase svetlo začalo miznúť, ale nie tým spôsobom, že by sa bolo úplne stratilo a ustúpilo tme, ale tak, že už svietilo len zhora, ako zvykne svietiť slnko.
O niečo neskôr sa potom v jeho víziách vynoril, žiariac v tajuplnom Atonovom svetle, striebristý tok, a faraón spoznal Níl. Musela to však byť veľmi vzdialená budúcnosť, do ktorej smel nazrieť, pretože sa po ňom plavili nezvyčajne rýchle lode obrovských rozmerov, o akých jeho doba ani len nesnívala. Na brehoch rieky sa rozprestieralo obrovské mesto, vyzerajúce úplne inakšie, ako mestá z jeho času. Bol si istý, že mesto, ktoré videl, muselo byť určite len hlavným mestom jeho krajiny. Odrazu zbadal sám seba, ako kráča širokou ulicou mesta, plnou prúdiacich davov ľudí oblečených vo všelijakých podivných šatoch. Potom počul svoj vlastný hlas, ako sa pýta nejakého muža, ktorého pristavil, aby mu povedal v koľkých bohov veria ľudia tejto zeme. Muž si ho zadivene premeral, pokrútil hlavou, lebo ho otázka zrejme veľmi prekvapila, a napokon mu odpovedal:
”Odkiaľže to pochádzaš cudzinče, keď nevieš, že Egypťania veria už celé stáročia len na jedného jediného boha?”
Po tejto odpovedi vo forme otázky pocítil vo svojom vnútri nevýslovné šťastie a hlboký pokoj; obraz ďalekej budúcnosti sa z jeho vnútorného zraku začal vytrácať a všetko sa zasa začalo premieňať len na biele svetlo, ožarujúce celý okolitý priestor. Faraónove vízie sa skončili. Okolo neho vládla hlboká tma. Nachádzal sa v akomsi čudnom stave polospánku, polobdenia. Nevedel, ako dlho čakal na brieždenie, pretože mal pocit, že čas prestal plynúť. Zažíval stav nekonečne príjemného vnútorného pokoja a jeho mysľou prelietavala stále znova tá istá myšlienka ”Moje dielo nebolo zbytočné - viera na jedného boha ovládne na večné časy celý svet”.
Boh Aton mu poodhalil aspoň trochu závoj zahaľujúci budúcnosť. Jeho vedomie a vedomie božského Atona sa na pár okamihov spojili a zliali do jediného vedomia. Teraz bol opäť v prítomnosti a nachádzal sa v brieždení blížiaceho sa rána. V rozplývajúcom sa šere rozoznával obrysy skalných stien.
Keď sa už vracal naspäť do paláca, kráčal ako v mrákotách, okolie si vôbec nevšímajúc. Mal pocit, akoby sa jeho nohy vôbec nedotýkali zeme a ako keby sa vznášal. V jeho hlave sa stále odznova premietali vízie budúcnosti, ktoré v noci zažil a jeho fantázia k ním pripájala ďalšie a ďalšie nové obrazy. Aton z neho urobil nového človeka - človeka, ktorý bol osvietený, pretože uvidel.
4. kapitola
Moc Amunových kňazov.
"Pozri, prišiel som k tebe,
ja, sám veľký Re
z mojej božskej slnečnej bárky,
a štastie a budúcnosť sú tvoje"
Nefriho smrť mala na egyptský námorný obchod značne nepriaznivý vplyv. Bilancia obchodov sa zhoršila najmä so Sýriou a Feníciou. Nebolo jednoduché nahradiť jeho skvelé organizačné schopnosti a jeho dlhoročné skúsenosti. Veľmi výrazne to bolo možné pozorovať i na počte cudzích obchodných lodí, ktoré denne kotvili v prístave Achet-Aton. Ich množstvo sa znížilo o dobrú tretinu. Poklesol predovšetkým dovoz otrokov zo Sýrie a import vzácneho cédrového dreva z lesov Libanonu. Na oboje mal monopol takmer výlučne len Nefri.
Po prístavnom móle kráčali ruka v ruke mladomanželia Amis a Mykerinos. Od ich svadby uplynuli necelé dva týždne, ktoré strávili na neďalekom Mykerinovom letnom sídle, uloženom v hustom palmovom háji na brehu Nílu a vzdialenom od hlavného mesta asi dvadsať kilometrov. Tento čas zasvätili len sebe a svojej láske. Amis sa rozhodla počas uplynulých dní na Mykerinovom panstve, že aktívne preberie otcov námorný obchod, a tak teraz chodili po prístave a robili si predbežný obraz o stave lodí, o ľuďoch pracujúcich na nich a pozorovali kritickými očami vykladanie a nakladanie tovarov.
Trhové námestie, ležiace hneď vedľa prístavu, bolo už zaliate svetlom raňajšieho slnka. Dnes bol trhový deň a všade okolo nich sa to len tak hemžilo ľuďmi, ktorí sem prišli až zďaleka, aby si niečo nakúpili alebo predali. V prístave preto kotvili aj početné malé plavidlá a člny z blízkeho i vzdialenejšieho okolia hlavného mesta, ktoré sem doviezli rôzne potraviny, aby sa hneď po vyložení predali na trhu.
Na trhu sa dnes predávali predovšetkým poľnohospodárske produkty, lebo sa blížil veľký kultový sviatok (kedy stál slnečný kotúč na najvyššom mieste oblohy), zvaný "Letný deň boha Atona." Bol to sviatok, kedy sa veľa jedlo i pilo, a tak trh musel byť dostatočne zásobený práve potravinovými výrobkami.
Krv hydiny, oviec, kôz a teliat, ktoré už boli pozabíjané a rozkrájané, plnila odtokové kamenné žľaby a stekala nimi do veľkej pieskovej jamy na pokraji trhoviska. Tam čiastočne vsakovala do pôdy, čiastočne vytvárala obrovské zaschýnajúce, ako chrasty vyzerajúce červenohnedé kaluže, priťahujúce tisícky veľkých egyptských múch, aby sa na nich hltavo vyživovali. Tvorili celé čierne mračná a ich prenikavý bzukot bolo možné zachytiť aj v najodľahlejších kútoch trhoviska.
Mäsiarom a ich pomocníkom prekvital obchod najlepšie, pritom však mali aj najväčšiu námahu zo všetkých tržiarov, a navyše ešte aj museli odháňať celé roje dotieravých a drzých múch z najlepších kusov svojho lákavého tovaru. O zakrvavené mäsové odpadky, povaľujúce sa v hŕbach na zemi, sa doťahovalo množstvo potulných psov a mačiek.
Na tomto vzrušujúcom mieste, kde život pulzoval s neobvyklou pestrosťou a kam Amis s obľubou chodievala, sa miešali všetky vrstvy obyvateľstva mesta, a samozrejme aj vidieku. Pravdaže, bolo aj mnoho urodzených, ktorí sem nikdy nevkročili, lebo blízky kontakt s obyčajným a prostým ľudom urážal ich dôstojnosť a považovali ho za niečo nízke a ich stavu neprirodzené. Boli medzi nimi však i takí, ktorí sem chodievali práve preto, že tu mohli zažiť a pozorovať aj tých, ktorí stáli celkom dole na najspodnejších stupienkoch sociálneho rebríčka egyptskej spoločnosti.
Trh bol bohato zásobený a ponúkal obrovské množstvo najrôznejších produktov. Nesmierne pestrá ponuka predávaných tovarov svedčila o blahobyte Achet-Atonu. Keďže konkurencia tovarov bola značná, ceny neboli vysoké, a tak si aj najchudobnejší mohli niečo kúpiť. Okrem toho Echnaton nariadil, aby ceny základných potravinových článkov, a tými boli v Egypte chlieb, múka a pivo z obilia, boli stabilne držané na veľmi nízkej úrovni. Veľký peceň chleba stál len desatinu debena, dvadsaťpäť litrov piva 1 deben a za tú istú cenu bolo možné kúpiť i liter vína. Egyptský robotník zarábal do mesiaca (nezávisle od toho aké bolo jeho povolanie) asi 10 až 12 debenov. Z mäsových produktov na trhu boli najlacnejšie ryby, ktoré preto boli potravou chudobných. Ostatné druhy mäsa boli veľmi drahé, a tak si ich mohli dovoliť kupovať len majetní.
V starom Egypte zásadne nemusel hladovať nikto. Ak si však niekto chcel kúpiť nábytok, lepšie šaty, luxusnejšie potraviny, alebo príslušenstvo pre svoju hrobku, tak na to potreboval oveľa väčšie množstvo peňazí, než ako príslušník jednoduchej vrstvy mohol zarobiť v službe faraóna, u iných vysokopostavených Egypťanov, alebo ako nádenník.
Ako sa teda jednoduchý robotník mohol dostať k drahším veciam, keď zarobil len tak málo? Takmer každý Egypťan, ktorý bol odkázaný len na prácu svojich rúk, mal ešte nejaké vedľajšie zamestnanie, ktoré mu vynášalo podstatne viac, ako povinná práca. Okrem toho zhotovovali rôzne domáce produkty aj príslušníci jeho rodiny, ktoré potom výhodne predávali, a tak vylepšovali rodinný príjem.
Amis sa pristavila pri starom poloslepom felahovi na pokraji trhu, predávajúcom citróny a pomaranče, u ktorého vždy kupovala krvavé pomaranče, jej obľúbené ovocie. Starý scvrknutý muž sedel na nízkom stolčeku, cez plecia mal prehodenú leopardiu kožu a pozeral prižmúrenými očami do slnka.
”Buď pozdravená, krásna Amis.”
Pozdravil ju rozradostene starec, keď viac zacítil, ako zbadal mladú ženu. Už to bude hodne dlhá doba, odkedy si bola u mňa naposledy kupovať.
”Pozdrav aj tebe, Nasib. Tvoje pomaranče sú ako vždy najkrajšie na celom trhu.”
Odvetila priateľsky Amis, nechávajúc je ho vyčítavú polootázku bez odpovede.
Starý Nasib sa hrdo napol a spokojne, sebavedome sa usmial. Bol síce zvyknutý, že ľudia poväčšinou chválili jeho ovocie, ale z úst takej peknej a urodzenej mladej ženy, akou bola Amis, znela pochvala jeho ušiam obzvlášť príjemne. Vybral najväčší z veľkej hŕby pomarančov, rozkrojil ho a podal jednu polovicu Amis a druhú Mykerinovi.
”Pochvalné slová z tvojich úst robia vždy dobre mojím starým ušiam, šľachetná Amis. Ochutnaj tento vzácny dar Atonov a uvidíš, aké sú sladké a šťavnaté.”
”Sú sladké ako med a šťava z nich priam strieka. Daj mi z nich za štvrť debena.”
Nasib vybral desať najkrajších a uložil ich do neveľkého pleteného košíka, ktorý Amis mala so sebou.
”Vznešený Mykerinos mám dnes aj dobré pivo, ak si smädný, môžem ti z neho ponúknuť.”
Obrátil sa starý felah k spoločníkovi Amis a priateľsky na neho vyceril bezzubé ďjasná.
”Ak nie je núbijske, rád si z neho dám. To má totiž príliš horkú príchuť, preto ho neobľubujem.”
”Nie je núbijske, je to moja vlastná výroba a má takú príjemnú a jemnotrpkú chuť ako ...”
Starý Nasib sa odmlčal, pozrel sa zboku na Amis, zdanlivo celkom zaujatú jedením pomaranča a potichu dodal, dôverne sa nahýňajúc k uchu Mykerina, pričom sa potmehúdsky pousmial, ”ako najjemnejšia a najhladšia koža na stehnách mladých krásnych sýrskych otrokýň.”
”Vidím, že sa vyznáš v ženách a že sa ti páčia ešte aj v tvojom veku. Ak je tak, ako hovoríš, tak mi daj z neho za džbán.”
Keď mu starec nalial, Mykerinos si upil s chuťou dlhými dúškami, potom labužnícky zamliaskal, utrel si opakom ruky mokré pery a zjavne spokojný sa opýtal:
”A teraz mi povedz, celkom len medzi nami, čo si povrávajú ľudia tu na trhu o novej situácii v zemi. Ako sa im pozdáva nová relígia?”
”Naozaj len medzi nami, vznešený Mykerinos”. Odpovedal Nasib s dôležitým a hrdým výrazom na tvári, očividne sa tešiac z toho, že ich pozorovalo celé okolie a všetci mu závideli takú vysokú a dôležitú návštevu. Pokračoval:
”V Achet-Atone sa nežije zle, no napriek tomu sa ľudia sťažujú a žalujú jeden druhému a ich srdcia sú smutné! Choď len raz ulicami, kde bývajú prostí ľudia a započúvaj sa pod oknami ich domov do ich tlmených rozhovorov. Potom budeš počuť ich vzdychanie a nárek, a zbadáš ich smútok.”
”Smútok a vzdychanie? Ale prečo, z akého dôvodu? Vari nemajú dostatok všetkého?"
Pýtal sa zadivene Mykerinos, vraštiac čelo, pričom mu na sluchách navierali žilky zlosti.
”Plačú a nariekajú za starými bohmi. Echnaton zakázal nielen veriť na starých bohov, ale aj hovoriť o nich. Ľud bol na nich zvyknutý od stáročí, spestrovali mu život a vyvolával ich mená, keď mu bolo zle. A teraz mu ostal na všetko len Aton. To je predsa tak, ako keby ti niekto zakázal priateliť sa a stýkať sa s tvojimi dobrými starými priateľmi a mohol by si si ponechať na celý život len jedného jediného. Určite by si tým nebol nadšený a istotne by si si nevedel predstaviť, že by si všetkých tvojich priateľov mohol navždy zaprieť a stretávať sa vždy už len s tým jedným. Aton je nový boh, ešte ho nepoznáme dobre a nevieme, či mu možno dôverovať tak, ako sme dôverovali starým bohom a či sa na neho naozaj možno vo všetkom spoľahnúť.”
Pokračovanie 22.4.2019
Mykerinos práve chcel Nasibovi odpovedať, keď za sebou začul prudké kroky. Obrátil sa a pozeral do tváre nevysokého muža štíhlej postavy, ktorý mal telo i hlavu zahalené kusom bielej ľanovej látky, cez ktorú mu malými otvormi na tvári pozerali len prenikavé, pichľavé oči. Prv, ako sa neznámeho stihol opýtať, čo od neho chce, tento pristúpil celkom tesne k nemu. Mlčky mu podal do rúk neveľkú, zvinutú papyrusovú rolu a v nasledujúcom momente ho už nebolo. Zmizol v hustom dave prúdiacich zástupov ľudí. To celé sa odohralo rýchlejšie, ako trvá čas medzi dvomi vdýchnutiami. Mykerinos si hneď uvedomil, že muž zrejme mal strach a nechcel, aby ho niekto spoznal. Preto zahalenie jeho tváre, a preto i jeho úžasný chvat. Vedel, že sa muselo jednať o niečo mimoriadne dôležité, a tak rolu nenápadne zasunul do rukáva svojej širokej tuniky, uistiac sa predtým, či ich nik nepozoroval. Domnieval sa, že určite nie, pretože ani len Amis a Nasib nezbadali, že mu zahalený muž nenápadne vtlačil do ruky neveľký zvitok papyrusu. Rýchlo a bez ďalších slov sa rozlúčil s Nasibom, náhliac prekvapenú Amis k okamžitému odchodu z trhu.
”Dostal som od niekoho tajnú správu," vysvetľoval jej Mykerinos a spresňoval, ”odovzdal mi ju nebadane oný zahalený muž, ktorý práve pred niekoľkými okamihmi prechádzal okolo nás, keď sme boli u Nasiba”.
”Máš potuchu, o čo asi môže ísť?”
”Predpokladám, že o vážnu vec, zanedlho sme doma a tam rozviniem zvitok, ktorý mi bol doručený a prečítame si správu spoločne.”
************************************
Echnaton pozeral zamyslene von z veľkého okna svojej komnaty. Hlavná ulica mesta, vedúca okolo paláca, sa už celkom zaplnila. Všetky obchodíky a krámiky už boli pootvárané. Vozy a káry, plné najrozmanitejších tovarov, sa šinuli ulicou oboma smermi, aby doplnili zásoby obchodníkov a predavačov. Trochu obďaleč od paláca, ale bolo tam možné celkom dobre dovidieť, sa nachádzala budova súdu. Pred ňou bol zhromaždený veľký dav ľudu pozorujúci, ako niekoľkí príslušníci súdnej stráže odpratávajú mŕtvoly dvoch popravených čierných Núbijcov, ktorí predošlý deň znásilnili jednu mladú egyptskú ženu.
Ozvalo sa slabé zaklopanie a do komnaty vstúpila Teje. Kráľovná matka vyzerala na svoj vek ešte stále veľmi dobre, i keď do jej čiernych vlasov sa už miešali aj početné pramene šedín. Jej výrazné, veľké čierne oči odzrkadľovali už istú životnú rezignáciu, a okolo kútikov sa jej na oboch stranách tiahli hlboké vrásky zatrpknutosti.
”Čo chceš odo mňa, kráľovská moja matka?”
Opýtal sa Teje dosť nevraživo a mrzuto Echnaton. Ich vzťah sa v priebehu rokov zhoršil, a to najmä z jeho strany. Teje, ktorej neušlo, že Nofretete strácala stále viac vplyv na jej syna, sa snažila využiť túto situáciu a opäť strhnúť na seba podstatnú časť moci. Preto sa rozhodla, že bude navštevovať faraóna častejšie, ako to zvykla robievať v posledných rokoch, pokiaľ jej syna ovládala Nofretete.
”Echnaton, práve prichádzam z háremu, kde som bola navštíviť tvojho syna, princa Tutanchatona. Odpusti, že ti to opätovne pripomínam, ale už dávno si nevidel svojho syna. Strávila som s ním viac ako polhodinu a dozvedela som sa od neho, že je veľmi smutný, lebo jeho faraónsky otec má pre neho málo času. Ako dobre vieš, za niekoľko dní princ dovŕši osem rokov. Prikázala som ceremoniálnemu majstrovi Setepovi, aby na jeho počesť usporiadal malú oslavu, nie však v háreme, ale v mojej prijímacej sieni. Tutanchaton by sa istotne nesmierne potešil, keby počas sviatku svojich narodenín mohol privítať a pozdraviť i svojho faraónskeho otca.”
Ako sa zhoršoval vzťah Nofretete a Echnatona, tak sa súčasne zhoršoval aj vzťah Teje k jej krásnej neveste z Mitanni. Ostatne, medzi nimi nikdy nevládla vzájomná náklonnosť založená na sympatiách, pretože išlo len o vzájomný rešpekt z donútenia. Teje teraz ale chcela využiť príležitosť, aby sa konečne zbavila nepríjemnej rivalky o moc, čo pre ňu v danej situácii bolo o to dôležitejšie, že mala ďalšieho nepríjemného konkurenta o podiel na moci faraóna, a to v osobe Semenchkareho, ktorý bol v mnohých záležitostiach už skoro rovnocenný Echnatonov spoluvládca, aj keď len neoficiálne.
Faraónov vzťah k jeho synovi Tutanchatonovi, ktorého splodil jednej noci s peknou mladučkou dcérou istého lokálneho kráľa zo Sýrie, ktorú mu tento poslal ako dar, bol veľmi ľahostajný. Chlapec bol splodený počas noci, ktorú Echnaton tajne strávil v háreme, sklamaný, že Nofretete mu nebola schopná darovať nijakého mužského potomka.
”Prečo ma nenecháš na pokoji Teje (keď bol nahnevaný, vždy oslovoval svoju matku krstným menom), vieš predsa, že Tutanchatona som neuznal za svojho oficiálneho syna?!”
”Viem syn môj, a viem aj to, že si to urobil len kvôli Nofretete. Je to ale jediný tvoj syn, a len on sa musí stať tvojím nástupcom a nikto iný, kto nepatrí do rodiny faraóna!”
Teje tu nepriamo narážala na Semenchkareho a dávala synovi najavo nesúhlas s tým, že sa jeho intímny priateľ chová, ako keby už bol sám faraónom a on mu to toleruje.
”A viem aj to, že Nofretete sa veľmi nahnevá, keď to urobíš, ale Tutanchaton je krv z tvojej krvi, mäso z tvojho mäsa, a pomaly je na čase, aby si sa Nofretete nejakým spôsobom zbavil. Stáva sa ti nanajvýš nepohodlná a nepríjemná.”
Faraón sa oprel o okraj okna a celý čas nepozrel ani raz na svoju matku. Mlčal veľmi dlho a keď konečne začal hovoriť, znel jeho hlas unavene a monotónne:
”Bola vôbec doba, kedy si Nofretete mohla aspoň ako tak zniesť?”
”Vlastne len vtedy, keď som videla, že ju miluješ a že ťa robí šťastným. Len vtedy som ju mohla vytrpieť. Vždy som sa však musela k tomu len nútiť.”
Po týchto slovách Teje vzala do ruky takmer s dojímavou nehou malý červený amulet skarabea, ležiaci na malom stolíku zo slonoviny, ktorý voľakedy patril jej mužovi Amenofisovi. Držala ho dvomi prstami a zamyslene naň pozerala, akoby nostalgicky spomínala na dávne časy, keď ho ešte nosil jej muž a keď sama bola mocnou a krásnou ženou faraóna, ktorej sa všetci korili a ju obdivovali. Potom odtrhla od neho pohľad, položila ho naspäť a obrátila sa znova na syna:
”Nenávidela som ju, ale tajne som ju aj obdivovala, lebo vlastnila to, čo je u ženy veľmi zriedkavé - krásu i múdrosť. A vlastnila aj to, o čom som si myslela, že niečo z toho nejakým spôsobom prenesie aj na teba, lebo ti to vždy chýbalo - odvahu a schopnosť vedieť sa presadiť za každú cenu. Rokmi však začala strácať na význame pre teba, pretože si sa mnohé od nej naučil a hlavne preto, že ti nemohla porodiť následníka. Je teda na čase, aby si sa konečne prihlásil k svojmu synovi a Nofretete od seba poslal preč. Už ju nepotrebuješ, je ti zbytočná a navyše ešte aj nebezpečná.”
”Obávam sa, že Semenchkare nebude príliš nadšený tým, ak povolám môjho syna Tutanchatona do mojej blízkosti”.
Odpovedal s neistotou v hlase faraón, vyhnúc sa akémukoľvek komentáru k Nofretete.
”Syn môj, ak chceš, aby ťa tvoje reformy a viera na jediného boha prežili, tak je najvyšší čas, aby si vychovával v tomto povedomí aj tvojho syna Tutanchatona a aby si ho nenechal napospas len jeho učiteľom v háreme. V opačnom prípade nebude mať nikdy pocit synovskej spolupatričnosti so svojím faraónskym otcom. Vieš predsa dobre aj sám, že Amunovi kňazi a Bekanchonsovi ľudia sú všade a že preto nesmieš strácať čas. Ak si svojho syna nezískaš na svoju stranu, urobia to oni a potom ho použijú proti tebe. Imhotep je už veľmi starý a nikto nevie či bude ešte dlho žiť. Keď ho už ale nebude, stratíš veľkú oporu a ostaneš prakticky len sám. Semenchkare ti nepomôže, a okrem toho sa mi vôbec nezdá, že by bol nadšeným prívržencom boha Atona. Dáva sa síce tak, ale len zatiaľ, pokiaľ z toho niečo môže získať.”
”Máš pravdu, kráľovská moja matka, cítim sa nesmierne opustený a osamotený.”
Povedal nekonečne smutným, rezignovane znejúcim hlasom Echnaton a odrazu sa začal potácať. Dostal jeden zo svojich záchvatov slabosti, ktoré sa v poslednom čase u neho vyskytovali stále častejšie.
Teje hneď privolala jedného z dvoch strážcov jeho telesnej stráže stojacej pred dverami a prikázala mu okamžite zavolať faraónovho lekára Nekaa. Lekár zanedlho prišiel a dal faraónovi ukľudňovacie prášky, takže čoskoro zaspal. Stará kráľovná odchádzala od svojho syna značne znepokojená a s intenzívnym pocitom akejsi predtuchy nadchádzajúcich nebezpečných a nešťastných časov.
******************
Vedľa priestranného ateliéru Thutmosisa sa nachádzala malá tajná miestnosť, o ktorej nikto nevedel. Majster si do nej odkladal svoje umelecké potreby a farby, aby sa náhodou nedostali do rúk nepovolaných. Zároveň to však aj bolo miesto, kde Nofretete prežívala hodiny lásky so svojím milencom, kde sa mu vášnivo oddávala, a kde spolu s ním objavila, že má sklony, o ktorých predtým netušila - užívať telesnú lásku s najväčšou intenzitou vtedy, keď je sprevádzaná istými pocitmi bolesti, vyvolanej rukou jej milenca, a keď pritom mohla vkĺznuť do role ponižovanej a devótnej milenky.
Pokračovanie 7.5.19
Bol už neskorý večer, keď Thutmosis vkročil do svojej tajnej miestnosti, kde ho už netrpezlivo očakávala Nofretete v pokornej póze otrokyne. Oblečená bola v kratučkej, úplne priesvitnej tunike, ktorá sotva zakrývala jej dokonale vyformovanú sedaciu časť. Len čo zbadala svojho milenca, a na krátky čas i svojho pána a trápiteľa, čupla si na všetkých štyri končatiny a úplne ponížene a devótne sa mu uložila k nohám. Urobila to tak, že jeho zraku sa ponúkol nádherný pohľad na obnaženú a oblo vypuklú, mierne vztýčenú zadnú časť jej tela, ktorá, akoby na neho vysielala nemú výzvu ”začni ma bičovať”.
Keď začula, že Thutmosis uchopil do ruky malý pevný bičík, mihol sa na okamih v jej očiach tieň strachu z nadchádzajúcej bolesti, ktorá ju očakávala. Už vzápätí ho ale vystriedal výraz túžobného očakávania a nedočkavosti, naznačujúci, že chce čo najrýchlejšie zažiť dráždivý pocit bolestnej tortúry. V nasledujúcom momente zasvišťal tenučký remienok biča a preťal snehobielu kožu vzrušujúco príťažlivej zadnej časti jej tela. Jej oči vyjadrovali súčasne bolesť i rozkoš a jej belobná jemná pokožka sa zafarbila nepatrným pramienkom krvi. Vzápätí pribúdali ďalšie a ďalšie. Z hrdla sa jej vydierali stony bolesti a oči sa jej leskli neobvyklým, veľmi zvláštnym leskom. V prestávkach medzi bolestnými vzdychmi jej však spomedzi perí vychádzali aj zvuky rozkoše a ústa jej vyrážali prerušované vety:
”Ach, ... ach, aká je to len slasť. Keby len každá žena vedela, ako blízko je od bolesti k rozkoši. Ach, ... ach, keby ženy len vedeli, ako sa bolesť môže premeniť na najvyššiu rozkoš."
Netrvalo dlho a celé jej telo pulzovalo najvyššími frekvenciami telesnej lásky. Dosiahla Olymp erosu výstupom po krížovej ceste bolesti. Vyčerpaná intenzitou extatického zážitku necítila ani najmenšiu bolesť.
"Teraz si mojím pánom a ja tvojou pokornou a poslušnou otrokyňou, s ktorou môžeš robiť čo chceš."
Šepkala Nofretete nežne do ucha Thutmosisovi a potom mlčky užívala pomaly doznievajúce telesné slasti. Po nejakom čase prerušila ticho hovoriac:
"V mojom tele je nekonečné množstvo ohňa, ktorý ma spaľuje. Echnaton nebol schopný z neho takmer nič uhasiť. Koľko len nocí som sa nepokojne prevracala na lôžku, spaľovaná vášňou a túžbou po mužských objatiach - to vie snáď len bohyňa Hathor! Vtedy som si neželala nič iné, len byť chrámovou neviestkou príjmajúcou každý deň mnohých mužov, alebo kultovou tanečnicou tancujúcou s nahým telom pri zvukoch flauty a sirmia na kultových sviatkoch telesnej lásky na počesť Osirisa a Isis, ponúkajúc moju nahotu nenásytným zrakom stoviek mužov, aby som ich nakoniec mohla jedného po druhom ukájať až do úplného vyčerpania.”
Thutmosisovi zahoreli v očiach plamienky potláčanej žiarlivosti, keď počul jej erotické fantázie, z ktorých zaznievala taká vášeň tela, že jeden jediný muž ju nemohol uhasiť nikdy, snáď len vtedy, keby mal potenciu bohov. Čo to len bola za zvláštna a výnimočná žena? Ale vlastne veď i samotná Isis sa sťažovala vo svojich nárekoch nad neschopnosťou svojho božského manžela Osirisa dať jej telu toľko lásky, koľko si žiadalo. Zrejme majú i bohyne podobné problémy so svojimi božskými partnermi, ako pozemské ženy so svojimi mužmi. Ako sa teda zdá, táto ošemetná záležitosť medzi ženským a mužským pokolením je nevyvážená a plná problémov nielen vo svete ľudí, ale aj vo svete bohov.
Thutmosis pociťoval rastúce vzrušenie až v korienkoch vlasov. Jediným prudkým pohybom ruky strhol z tela Nofretete, kľačiacej pri jeho nohách, tuniku, ktorá odskočila, trhajúc sa a praskajúc, a odhalila celú nádhernú nahotu jej stále ešte dievčensky pružného tela.
”Nie si nijaká vznešená dáma! Si len obyčajná najnižšia neviestka!" Zaznel panovačne a veliteľsky hlas Thutmosisa, ktorý ju ponižoval ďalej: ”Si mojou najposlednejšou otrokyňou, preto s tebou môžem robiť, čo sa mi len zažiada.”
Jednou rukou ju chytil za dlhé, nádherné čierne vlasy a silne ich potiahol, až jej od bolesti vstúpili do očí slzy. Druhou uchopil bičík a nové údery sa zosypali na jej zadok a chrbát. Po každom švihnutí biča sa na tele Nofretete objavili nové pramienky krvi. Prudká bolesť ju celú prenikla a otriasla. Pri každom údere najprv zasyčala od slastnej bolesti, a potom zastonala od bolestnej rozkoše. Thutmosis už stenal od námahy a potil sa od rastúceho vzrušenia a očakávania nadchádzajúcej slasti. Potom prišiel okamih, keď sa obrátila tvárou k nemu a on ju prestal bičovať. Kľačiac pred ním na zemi, objala rukami najprv jeho stehná, a potom nimi vnikla pod jeho tuniku, stiahla mu z tela jemnú ľanovú látku, omotanú okolo bokov a uchopila jeho, ako kameň stvrdnutý úd. Krv rinúca sa početnými potôčikmi z jej tela nanovo rozpútala jej vášnivosť. Pritlačila tvár k stvrdnutej mužskosti jeho tela a chvíľu tak zotrvala. Potom si ju vsunula medzi pery a on vedome mohol zachytiť už len jej hlasné vzrušené dýchanie, aby mu vzápätí šialená intenzita rozkoše utlmila všetky vnemy okrem jediného - nekonečného opojenia ich intímneho spojenia. Prešlo veľa času, kým sa upokojila rozbúrená krv ich tiel a oni ležali pokojne vedľa seba.
”Echnaton zašiel vo svojom správaní ku mne naozaj príliš ďaleko.”
Ozvala sa po dlhej chvíli mlčania Nofretete. Jej hlas znel pritom úplne monotónne, ako vecné, úplne suché konštatovanie, bez akéhokoľvek emocionálneho zafarbenia. Vždy, keď takto hovorila, tak to značilo, že je vnútorne mimoriadne rozrušená alebo zranená, a preto rozhodnutá k tvrdým a premysleným opatreniam, aby odstránila príčinu toho, čo ju ohrozovalo a znepokojovalo. V takých prípadoch nepoznala nijaké kompromisy.
Thutmosis sa na ňu spýtavo pozeral, vyčkávajúc, že sama dopovie, čo načala. Už nebola bičovanou otrokyňou, devótne sa krčiacou pred ním a pred jeho bičom, aby tak vyžila masochistický komponent svojej psychy a cezeň dosiahla a zažila najintenzívnejšie orgastické pulzácie svojho tela, aké si len vedela predstaviť. Opäť sa premenila na veliteľku a faraónku, ktorej majestát rešpektovali všetci a samozrejme aj Thutmosis. Pokračovala ďalej:
”Echnaton nechal ubytovať v paláci, bez toho, aby sa o tom so mnou poradil, svojho syna Tutanchatona. Jednoducho ho dal presťahovať z háremu do paláca a navyše ešte do blízkosti svojich komnát. To však nie je všetko, čím ma pokoril a ponížil. Odrazu sa začína úplne verejne stretávať aj s jeho matkou. Som si istá, že mu to poradila stará prefíkaná Teje a že ho v tom aj podporuje. To je pre mňa nepríjemná a nanajvýš nebezpečná situácia. Som presvedčená, že ide len o prvý krok podlého a rafinovaného sprisahania proti mne. Nemám ani najmenšej pochybnosti, že Teje, ako aj môj faraónsky manžel ma chcú odstrániť z paláca, a bezpochyby aj z hlavného mesta ríše, a pozbaviť môjho postavenia hlavnej ženy faraóna. Teje ma vždy nenávidela, i keď to vedela celkom dobre zakrývať.”
Stimulačný bič, ešte stále pokrytý krvou Nofretete, ležal pri ruke Thutmosisa, ktorý ho, keď mu naň padol pohľad, nebadane zatlačil pod neveľkú rohožku, ako keby mal zlé svedomie, že ešte pred niekoľkými chvíľami ním pretínal jemnú kožu tejto nádhernej a veliteľsky pôsobiacej ženy, akoby vskutku bola tou najposlednejšou otrokyňou. Keď ho nepoužíval - a používal ho výlučne len pre svoju kráľovskú milenku - býval namočený niekoľko hodín v malej nádobe so soľným roztokom, odkiaľ ho potom vytiahol a nechal usušiť a stvrdnúť. Tak si to želala Nofretete, hovorievajúc, že soľ v ranách spôsobených švihmi biča stimuluje jej telo ešte viac, a čo zažíva potom, keď už do nej vnikne jeho telo, to že hraničí so šialenstvom a pripravuje jej neopísateľnú telesnú rozkoš.
”Čo zamýšľaš urobiť, vznešená moja milenka? Ako ťa poznám, určite si si už pripravila nejaký plán, ako presadíš svoju vôľu a zbavíš sa nepohodlných ľudí v tvojej blízkosti, ktorí ťa ohrozujú. Zrejme sa obávaš toho, že Teje podnieti svojho syna, aby si po princovi vzal do svojej blízkosti i jeho matku a po nejakom čase ju potom urobil svojou hlavnou manželkou.”
”Uhádol si Thutmosis, práve to je môj momentálne najväčší problém."
Povedala Nofretete a ľahla si na brucho, pokynúc svojmu spoločníkovi, aby sa ujal svojej obvyklej činnosti, ako to robieval vždy po ich sexuálnych praktikách, doprevádzaných údermi biča.
Pokračovanie 9.6.2019
Thutmosis vybral neveľkú nádobu s bielou voňavou masťou, ktorá bola vynálezom faraónovho lekára Nekaa a mala mimoriadne rýchly hojivý účinok na akékoľvek rany na koži a sceľovala ju tak perfektne, že na nej neostávali nijaké jazvy. Vďaka nim sa pokožka Nofretete zakaždým po eroticko-masochistických bičových tortúrach bezchybne zahojila a zacelila.
Začal jej pomaly a dôkladne natierať zbičovanú zadnú časť tela. Veľmi užívala jeho opatrné dotyky a jeho jemnú masáž. Thutmosis si uvedomoval každý raz po ich náruživej a divokej milostnej hre, pri ktorej sa striedala rozkoš a bolesť, že táto žena ho nesmierne vzrušovala a priťahovala nielen svojím bezchybne formovaným telom, ale predovšetkým svojím nanajvýš neobvyklým prianím po trýznení tela, spojeným s najvyšším zážitkom sexuálnej rozkoše.
"Skutočne Thutmosis, máš pravdu, uhádol si”. Zopakovala Nofretete a dodala: ”Mám už pripravený plán, ako odvrátiť hroziace nebezpečenstvo, aj keď úplnú istotu pred Echnatonom nebudem mať nikdy, ak chcem aj naďalej ostať paláci. Teje je schopná všetkého, len aby sa ma zbavila. Veď napokon urobila to i so svojím mužom, faraónom Amenofisom (Thutmosis bol zasvätený aj do tejto nanajvýš háklivej záležitosti; Nofretete mu dôverovala vo všetkom). Vtedy sme však boli spojenkyne, lebo to vykonala len a len pre svojho syna, ktorý ma v tom čase miloval viac, ako svoj trón, a ako celý Egypt. Bola to doba, keď nás spájala láska, o ktorej sme si obaja mysleli, že pretrvá večnosť. Dnes už z nej neostalo nič iné, len nenávisť a nedôvera.”
Thutmosis pozrel na ňu plný účasti a bozkal ju jemne na ústa, chcejúc ju utešiť svojou oddanosťou a malými dôkazmi veľkej lásky, ktorú k nej pociťoval, dobre vediac o jej nervydrásajúcej a sužujúcej osamelosti, ktorej bola vystavená skoro počas celého svojho života v Egypte, ako nedostupne vznešená a prekrásna faraónska manželka; snáď len s výnimkou prvých dvoch rokov, keď ju Echnaton naozaj nadovšetko miloval. Jeho boj proti všetkým, ktorí neboli za jediného boha Atona ho však postupne premenil len na úbohú schizofrénnu figúru, plnú strachov, ktorá nedôverovala nikomu, okrem starnúceho Imhotepa.
”Povedz mi, veliteľka moja, moja prekrásna milenka, čo chceš podniknúť proti zámerom Echnatona a jeho matky?”
Opýtal sa so starosťou v hlase Thutmosis. Pozrela na neho láskyplným pohľadom, vediac, že je jediným človekom, ktorý ju naozaj nezištne miluje len kvôli nej samej, nič od nej neočakáva, lebo mu stačí, že je s ním. Potom mu odpovedala:
”Nerob si o mňa starosti, vo vnútri môjho srdca som dosť tvrdá a prežila som už naozaj všeličo, a neexistuje nič, čoho by som sa ešte obávala. Môj plán je v podstate jednoduchý. Nepotrebujem nič iné, len nechať odstrániť ...”
Hlas Nofretete sa odmlčal, pretože na dverách sa ozvalo najprv slabé klopkanie a hneď nato silné búchanie. Thutmosis rýchlo vyšiel do ateliéru, zavrel za sebou tajné dvierka a preľaknuto sa opýtal, kto je pri dverách. Odpovedal mu mužský hlas, že ide o veľmi dôležité posolstvo pre Nofretete od jej služobnice Utaraste, ktorá sa medzi časom stala ”mus-ušta”, niečo ako tajomníčka svojej panej.
Nofretete prišla k dverám sama a otvorila ich. Pred ňou stál mladý, dobre urastený mladík s mimoriadne veľkými výraznými očami, aké zvyknú mávať len ženy. Keď sa usmieval, istotne musel vyzerať pre každú ženu veľmi príťažlivo, teraz však mal na tvári mimoriadne vážny, ba až zdesený výraz. Vedela, že sa muselo stať niečo nesmierne dôležité, keď Utaraste poslala niekoho za ňou práve vtedy, keď užívala svoje tajné hodiny lásky. Napriek tomu sa opýtala mladého muža s nepríjemným podtónom v hlase:
”Prečo ťa Utaraste poslala za mnou sem?”
Mladík sa jej hlboko uklonil, položil si pravú ruku na srdce, čo bolo prejavom pokory a najväčšej úcty, a riekol:
”Vznešená faraónka, Utaraste ti odkazuje, že plán s odstránením princa Tutanchatona sa nevydaril, a preto sa veľmi obáva, že teraz je tvoj život v bezprostrednom nebezpečí, lebo faraón bude istotne upodozrievať len teba, že si mala záujem pripraviť o život jeho syna.”
”Upokoj sa a choď naspäť k Utaraste a upokoj aj ju! Povedz jej, že som myslela i na túto možnosť a že už zakrátko sa vydám na cestu do Théb k Bekanchonsovi, kde nájdem najlepšiu ochranu pred Echnatonom.”
Zavrela dvere a obrátila sa k svojmu milencovi, ktorého tvár vyjadrovala veľký úľak a neistotu. Bolo na ňom vidno, že táto správa ho celkom vyviedla z rovnováhy a že ju považoval za ťažký úder osudu a svedectva nepriazne bohov. Chvíľu na neho mlčky pozerala, a potom sa ho opýtala:
”Pôjdeš so mnou?”
Vzhliadol k nej, pretrel si nervózne čelo a jeho pohľad vyjadroval, že sa nachádza v klepci. Ozval sa:
”Nemôžem vznešená milenka, bohovia sú mi svedkami, že nemôžem. Musím ostať tu, nemôžem opustiť môj ateliér a moju prácu. Tu sú všetky moje výtvory a diela, to je môj celý život. Nemôžem sa od nich odlúčiť. Tu počkám na teba. Počkám, kým prejdú mračná, ktoré sa sťahujú nad našimi hlavami.”
Pristúpila k nemu, objala ho a zotrvala hodnú chvíľu mlčky v jeho náručí intuitívne cítiac, že ho už nikdy viac neuvidí a že jej život opäť dosiahol jeden zo svojich vrcholových bodov, kedy v ňom zas nastáva čas veľkých premien. Keď sa už vymanila z jeho náručia, povedala mu na rozlúčku:
”Nech ťa opatrujú všetci bohovia Egypta, áno, všetci, nikdy som neverila len na Atona, kozmos je príliš zložitý na to, aby ho mohol ovládať a riadiť len jeden jediný boh.”
******************
O hodinu neskôr ju už očakávala malá skupina jazdcov, ukrytá v neveľkom palmovom háji, neďaleko južných hradieb Achet-Atonu. Velil jej jeden z dôstojníkov generála Nechtisa, muž s cudzo znejúcim asýrskym menom, Seharib. Bol dlhodobým verným prívržencom Bekanchonsa. Nofretete mala s ním už dlhšiu dobu veľmi dobrý kontakt, a to prostredníctvom ministra Anefa, tajného priaznivca najvyššieho kňaza Amunovho, ktorý, keď vybadal, že nezhody medzi faraónom a Nofretete stále viac narastajú, ba dokonca vyúsťujú do otvorenej nenávisti a nepriateľstva, jej ponúkol v prípade potreby svoju pomoc.
Pokračovanie 29.6.19
Netrvalo dlho a Nofretete cválala po boku Sehariba na čele desiatich jazdcov kráľovskou cestou pozdĺž Nílu smerom do Théb. Po ľavej strane sa tiahol zelený pás úrodnej nílskej zeme, najväčšej oázy Egypta. Na pravej strane ležali nedozerné plochy veľkej lýbijskej púšte. Oči jej padli na vysokú rozoklanú skalnú stenu, ktorú práve míňali a ktorá vyrastala úplne prekvapujúco a nečakane z monotónneho oceánu sivastého piesku, oslňujúco sa jagajúceho v ostrých lúčoch slnka.
Obrysy steny mali také bizarné formy, pripomínajúce ľudské postavy, že nevdojak si pomyslela, či to neboli duchovia nejakých pradávnych obyvateľov tejto zeme, ktorí sa sem vrátili, aby navždy zotrvali tu, v tomto podivnom svete, kde sa všade a neustále snúbi život so smrťou, pretože sa tu stretáva, akoby v nerozlučnom objatí plodnosť a úrodnosť bujnejúcej, životom prýštiacej zelenej prírody, s mŕtvolným dychom neživého piesku púšte.
V spomienkach zaletela do dávnej minulosti, keď sa pred takmer dvadsiatimi rokmi tiež pomaly blížila touto istou cestou k Thébam, pravda, v tom čase za úplne iných okolností. Vtedy tam išla, aby tam našla, i keď to ešte netušila, Echnatona. Tento raz tam išla preto, aby od toho istého Echnatona ušla. Vtedy tam išla preto, aby sa za každú cenu stala faraónkou, teraz tam utekala preto, aby si zachránila život pred tým, kto ju urobil faraónkou.
Musela myslieť s hnevom na Atona, pretože to v podstate bol on, kto sa postavil medzi Echnatona a ňu. Echnaton bol tak veľmi vyplnený a zamestnaný svojou predstavou jediného boha, že mu ostávalo stále menej času na ňu a na ich vzťah. Či nebola lepšia viera na mnohých bohov, ako len na jedného? Spočiatku sa dala strhnúť Echnatonovým nadšením a či lepšie povedané - z lásky a z rešpektu pred ním súhlasila aj s jeho presvedčením o existencii len jedného boha. Hlboko vo svojom vnútri si však vždy bola istá, že bohov musí byť veľa. Veď všetky kultúrne národy Orientu, ako Sumeri, Babylonci, Asýrčania, Chetiti, Feníčania a ďalšie verili na veľké množstvo najrôznejších bohov. Tým zároveň tolerovali aj cudzích bohov a teda aj vieru cudzích národov na nich. Echnaton však chcel urobiť svojho Atona len jediným bohom pre všetky národy. Také niečo nemôže byť nikdy dobré, pretože to potiera a potláča iné religiózne kulty a presvedčenia, a namiesto lásky, tak, ako si to predstavoval faraón, to nakoniec prinesie len neznášanlivosť a nenávisť.
Ak Chetiti vyznávali svojho boha Telipinu a ďalších bohov, tak im ich Babylonci nikdy nebrali, a nenanucovali im svojho Marduka a ostatných svojich bohov. To isté platilo aj naopak. Veď napokon nech si bohovia rozhodnú sami medzi sebou, kto z nich je aký dôležitý, koľko moci a zodpovednosti má, a kde ich môže upotrebiť. Načo sa im do toho majú miešať ľudia.
Odrazu sa pred jej vnútorným zrakom objavila bohyňa jej detstva a mladosti, Ištar, ktorá sa jej zjavovala vždy vtedy, keď sa nachádzala pred rozhodujúcimi a neobvyklými situáciami svojho života. Čo bolo teraz v jej živote vôbec správne? Mala jednať naozaj tak, ako si zaumienila? Vedela, že Ištar sa zjavila, aby jej dala odpoveď na jej existenčné otázky a aby jej znova potvrdila, že je jednou z najneobvyklejších žien na zemi, ženou-bohyňou. Jednou z tých, ktoré bohovia určili k tomu, aby ľudstvu dávali dôležité znamenia ovplyvňujúce a riadiace jeho osudy a že patrí k tým božským poslom, ktorí všetko, čoho sa dotknú a s čím sa stretnú, zmenia a preformujú, aby tak ľudia objavili nový smer, novú náplň života. Bola na zemi preto, aby ľuďom ukazovala a naznačovala nové možnosti a nové dimenzie života.
Cítila, ako sa v jej tele uvoľňujú nové obrovské energie, ženúce ju k novým brehom a horizontom jej existencie. Ištar v nej vyvolala imaginácie obrazov z detstva, napĺňajúcich ju optimizmom a nekonečnou vierou v seba. Celkom nečakane sa v jej vedomí objavilo nové poznanie - vedela, že toto jej vnútorné osvietenie pochádzalo od Ištar. Táto vízia jej odhalila, že bohovia nepotrebujú ani morálku, ani etiku a že nemajú nijaký strach pred pominuteľnosťou okamihu a pred uplynutím prítomnosti, ako to zažívajú v strachu a úzkosti všetci smrteľníci. Majú totiž k dispozícii všetok čas celého nášho kozmu - čas minulý, prítomný a budúci. Nofretete v týchto chvíľach pochopila, že žiadny z početných bohov nebol nikdy všemocným a neomylným nebeským vládcom, ako to verili takmer všetci ľudia. Božskosť je čosi ako zrkadlo, v ktorom sa reflektujú a odrážajú všetky myšlienky a skutky ľudí, a preto naozajstní bohovia nie sú nijakými bytosťami, ale len stavmi dokonalej jednoty a harmónie všetkého so všetkým v nekonečnosti a večnosti celého vesmíru.
******************
Mykerinos rozvinul v komnate svojho paláca neveľký stočený zvitok, ktorý mu doručil neznámy zahalený muž na trhu pri prístave a začal ho rýchlo čítať. Amis pozorovala, ako sa jeho tvár postupne stále viac zachmurovala. Nehovorila nič, len spýtavo na neho pozerala, čakajúc, že jej sám podá vysvetlenie. Keď dočítal, nepreriekol hodnú chvíľu ani slovka. Po dlhom dumaní napokon k nej vzhliadol a ozval sa:
”Práve som sa dozvedel od môjho špióna z Théb, od Meftiho, ktorý je jedným z významných Bekanchonsových kňazov, že sa schyľuje k vypuknutiu veľkých nepokojov v Thébach, ako aj v ďalších mestách, kde majú prevahu prívrženci Amunovho veľkňaza a že pád sýrskych provincií, patriacich zatiaľ ešte Egyptu, do rúk Chetitov, je už len otázkou krátkeho času, pretože prevážna väčšina armády je na strane Bekanchonsa a chce, aby Echnaton padol. Ak sa tak stane, neudrží ľud už nikto, aby sa nepostavil otvorene proti faraónovým reformám, ktoré sú mu stále viac tŕňom v oku. Ako sa ukazuje, moc Amunových kňazov narastá zo dňa na deň, a to úplne proti nášmu očakávaniu, a čo nevidieť dôjde už veľmi skoro k ozbrojenej konfrontácii.”
Prv, ako mu stihla položiť otázku, čo mieni urobiť v tejto situácii, ozvalo sa zaklopanie na dverách a dovnútra vstúpil verný sluha Mykerinov Metub. Vyzeral dosť ustarostene a hlavu mal akosi zvesenú medzi ramenami, čo nebývalo jeho zvykom.
”Čo si mi prišiel oznámiť Metub, a prečo si taký zachmúrený? Už sa netešíš z môjho daru, ktorý som ti včera dal k tvojím narodeninám?”
”Pane môj, vznešený Mykerinos, tvoj vzácny a veľkorysý dar bol niečím tak mimoriadnym pre tvojho nehodného sluhu, že jeho srdce bude mať z neho veľké potešenie až do smrti. Dom, ktorý si mi daroval za dlhoročnú službu u teba, je pre mňa cennejší, ako sú paláce pre veľmožov Egypta. Sužuje ma však niečo iné. Mesto sa stále viac zapĺňa všelijakými ľuďmi, ktorí sem nepatria a ktorí búria ľud proti faraónovi. Prívrženci Bekanchonsa silnejú zo dňa na deň už aj tu, v našom meste. Faraónova polícia síce tu a tam niektorých z týchto štvavých vyvrheľov zatýka, ale robí to len tak ledabolo, povedal by som, že polovičato, bez skutočného nadšenia a záujmu pre faraónovu vec.
Včera som išiel náhodou okolo južného policajného revíru a videl som, ako sám policajný veliteľ vypustil bočným východom dvoch ľudí, ktorých deň predtým zatkli jeho ľudia na námestí Troch olív, keď poburovali veľkú skupinu ľudí proti Atonovi a faraónovým zákonom, čoho som bol sám očitým svedkom.”
”Naničhodník je tento prekliaty Safed; je darebák a nespoľahlivý zradca.”
Rozčuľoval sa Mykerinos, plný pobúrenia nad slovami svojho sluhu a pokračoval:
”Varoval som Echnatona pred ním, keď mu pred rokom zveril miesto veliteľa južného revíru mesta. Nedal si však povedať, pretože mu ho odporučil jeho milovaný Semenchkare."
Zlosť a žiarlivosť zaznievali z jeho hlasu, keď sa zmienil o milencovi faraóna, ktorý ho pripravil o jeho pozíciu najlepšieho a najdôvernejšieho priateľa panovníka, i keď jeho pocity voči Echnatonovi boli celkom iného charakteru, ako v prípade Semechkareho.
”Hneď sa vyberiem k faraónovi a všetko mu porozprávam, som zvedavý, čo urobí teraz. Musím ho presvedčiť, že je nevyhnutné okamžite pozbaviť miesta tohto naničhodného prisluhovača Bekanchonsa.”
Zastrájal sa Mykerinos, tešiac sa, že má v hrsti niečo proti nenávidenému Semechkaremu, ktorý ho, čo bolo z jeho strany pochopiteľné, očierňoval pred faraónom, kde len mohol.
”Aj z toho dôvodu som prišiel, vznešený môj pane. Faraón, nech mu Aton dá dlhý život, ťa chce vidieť. Prišiel sem asi pred hodinou posol z paláca, aby si sa k nemu okamžite dostavil, že chce s tebou prerokovať nejaké vážne záležitosti. Posol naznačil, že ide o isté veci týkajúce sa Nofretete a generála Nechtisa.”
”Očakával som niečo také, pretože dnes ráno, keď som s Amis bol v prístave, dostal som tajnú správu od mojich ľudí z Théb, týkajúcu sa istých záležitostí našej armády v Sýrii, hlavne jej nízkej bojovej morálky. V tejto súvislosti sa teda jedná o Nechtisa. Že ma faraón však volá aj kvôli Nofretete, ma do istej miery prekvapuje. Ak už teda nemáš nič viac na srdci, môžeš odísť, a ja sa vydám na cestu k Echnatonovi”.
Povedal Mykerinos Metubovi a pokynul rukou, že môže odísť, a aj sám sa poberal von z miestnosti.
”Ak mi ešte dovolíš, vznešený Mykerinos, chcel by som s tebou krátko prejednať niečo súkromné.”
Ozval sa Metub skôr, ako jeho pán mohol prekročiť prah miestnosti.
”Povedz mi teda, čo ti ťaží srdce.”
Usmial sa Mykerinos prívetivo na svojho obľúbeného sluhu, ktorý bol takpovediac vlastne jeho dôverným priateľom.
”Už dva dni sa ukrýva v mojom dome brat mojej ženy Niser, ktorý bol dlhé roky otrokom na panstve šľachtica Heremhaba, neďaleko Théb, ktorý je silným prívržencom Bekanchonsa. Zaobchádzal s ním horšie, ako s posledným dobytkom. Už to nemohol dlhšie vydržať, a keď sa mu nedávno naskytla vhodná príležitosť, využil ju a ušiel k nám. Keď prišiel do môjho domu, bol ťažko chorý. Celé telo mal pokryté početnými ranami od biča, ktoré mu spôsobili na príkaz Heremhaba jeho beštiálni a krutí dozorcovia. Moja žena ho natrela liečivými masťami a už sa mu vodí lepšie. V našej krajine sú však zákony, ktoré chránia majetok všetkých občanov, a každý, kto ukrýva utečených otrokov sa vystavuje ťažkým trestom, ba neraz i trestu smrti. Čo mám urobiť s týmto mužom? Nemôžem ho predsa vydať napospas jeho strašnému pánovi. Bola by to pre neho istá smrť. Ak to však neurobím, vystavujem seba i moju rodinu veľkému nebezpečiu. Čo mi radíš v tejto situácii, pane môj?”
Pokračovanie 13.7.19
”Istotne, zákony Egypta a jeho faraónov treba rešpektovať a ja som posledný, kto by niekoho navádzal, aby proti ním brojil a ich nedodržiaval. V histórii každej zeme sú však obdobia, kedy ich nemožno rešpektovať v plnom rozsahu a dbať o ne do posledného písmenka. Naša krajina sa práve teraz nachádza v jednom z takýchto období. Okrem toho Heremhab je nepriateľom faraóna, a tak sa ho výhody plynúce z dodržiavania našich zákonov nemôžu a nesmú dotýkať, a už vonkoncom nie všetky výhody. V tomto prípade teda smieš ponechať svojho brata u seba, ba dokonca musíš, pretože takto koniec koncov oslabuješ nepriateľov faraóna, a to je presne v zmysle zákonov Egypta.”
******************
Bekanchons sedel v pohodlnom kresle, pokrytom leopardími kožami, v najväčšej zo štyroch komnát svojho skvostne zariadeného bytu, ktorý sa nachádzal v útrobách Karnackého chrámu v Thébach, a pozeral udivene a plný úžasu na ženu stojacu pred ním, akoby nechcel veriť vlastným očiam, že ju naozaj má pred sebou. Boli v miestnosti len sami a veľkňaz očividne užíval neočakávanú situáciu. Po chvíli mlčania sa ozval:
"Majestát, vznešená Nofretete, vieš, že už dávno som do teba zamilovaný? Vlastne už odvtedy, keď som ťa po prvý krát uzrel. Spomínaš si? Bolo to v deň tvojho slávnostného privítania na dvore Amenofisa, keď harfista rituálne defloroval mladú tanečnicu a ja som kontroloval jej defloračnú krv a vyprosoval priazeň bohov pre tebe a pre faraóna.”
”Viem, viem to veľmi dobre veľkňaz Bekanchons, a viem aj o tvojej veľkej láske ku mne. Preto som teraz prišla k tebe. Oddelila som sa navždy od Echnatona a od jeho nezmyselnej a nebezpečnej viery na boha Atona.”
”To značí, že už viac nepodporuješ jeho reformy?”
”Asi ťa prekvapí, ale nikdy som ich nepodporovala naozaj. Ak som s nimi mlčky súhlasila, tak len preto, lebo som Echnatona milovala. Teraz z našej lásky neostalo už celkom nič. Nie však mojou vinou. Echnaton a Teje sa rozhodli, že ma zničia. Prišla som preto za tebou, aby som ti ponukla moje spojenectvo. Teje ma nenávidela po celý čas, odkedy som v Egypte, a ak sa aj zdržiavala prejaviť svoju nenávisť navonok, tak to robila len z ohľadu na svojho syna. Aspoň v tom čase, pokiaľ ma ešte miloval. Keď sa však na dvore objavil naničhodný prekliaty Semenchkare, prepukla vo faraónovi naplno jeho utajovaná náklonnosť k mužom, a jeho láska ku mne slabla a ochabovala, čo využila Teje a začala ho podpichovať proti mne čoraz viac. Nakoniec sa ale stalo, s čím vôbec nerátala. Jej syn sa úplne nechal ovládať Semenchkarem a tak nedosiahla, čo pôvodne plánovala - úplne ovládnutie faraóna a dosiahnutie plnej moci nad Egyptom.”
”A to ešte zabudla na mňa,” zasmial sa uštipačne a zlovestne Bekanchons, dodávajúc, ”moc v Egypte možno dosiahnuť len cez moju osobu. Väčšina Egypťanov stála a stojí za mnou a uctieva starých bohov Egypta. Echnaton priviedol národ na pokraj skazy a záhuby. Ohrozujú nás bezočiví nepriatelia, dobre vediac, že už dlho máme vnútorné spory. A náš ľud nepotrebuje v súčasnej dobe nič tak veľmi, ako pokoj a zrno. To mu však Echnaton pri najlepšej vôli nie je schopný zaručiť. Jeho reformy narobili len zmätok a virvar v tejto zemi.”
Na dverách sa ozvalo zaklopanie. Dovnútra vstúpil kňaz stredných rokov omlúvajúc sa, že ruší, hneď však prízvukoval, že má dôležitý odkaz od ministra Anefa z Achet-Atonu. Kňaz bol zjavne prekvapený, že tu úplne neočakávane vidí Nofretete a otáľal s ďalšou rečou, nevediac čo má robiť, po tom, ako sa jej viackrát hlboko uklonil.
”Rušíš ma vo veľmi nevhodnej chvíli,” povedal podráždene Bekanchons a pokračoval, "či nevidíš, akého tu mám významného hosťa? Čo také naliehavé mi chceš oznámiť”
Kňaz váhal ďalej, pretože bol presvedčený, že takú veľmi diskrétnu záležitosť, akou bola tajná správa od Anefa, totiž, že Bekanchons má byť pripravený na skoré vydanie rozkazu k útoku na Achet-Aton, nemôže otvorene predniesť pred manželkou faraóna. Neodvážil sa však ani prejaviť námietky, pretože mal príliš veľký rešpekt pred Nofretete, ktorá bola stále ešte krásna a úchvatná, ako sama najvyššia bohyňa. A tak len nervózne prešľapoval z miesta na miesto, rozpačito pozerajúc na svojho najvyššieho predstaveného, nevediac čo ďalej.
Bekanchons napokon stratil trpezlivosť celkom a osopil sa na neho zlostne a hlasno:
”Čo čakáš, ty hlupák, a kradneš mi čas, začni už konečne!”
”Ctihodný vznešený veľkňaz, ty, ktorý si okom veľkého Amuna, nemôžem predsa, nemôžem, ...”
Jachtal kňaz, potom sa odmlčal a pokynul hlavou nesmelo a pokorne smerom k Nofretete, vyhýbajúc sa pritom pohľadu jej prenikavých veľkých čiernych očí, ktoré mali ešte aj teraz na všetkých mužov taký účinok, ako vtedy, keď po prvý raz prišla do- Egypta a ľudia očarovaní jej krásou volali ”Krásna, ktorá tu prichádzaš - No-fre-te-te, no-fre-te-te.”
”Neboj sa, ty hlupák," zavrčal despoticky Bekanchons a pokračoval zmeneným, sladkým hlasom, "pred vznešenou a božskou Nofretete môžeš povedať všetko. Od dnešného dňa nemám pred ňou nijaké tajomstvo.”
Bekanchons sa pri týchto slovách pozrel veľavýznamne na krásnu ženu a dodal: ”Vznešená Nofretete sa pridala na našu stranu. Stratený je každý, koho krásna božská Nofretete opustí, a tak isto je stratená aj jeho vec. Echnaton bez Nofretete nemá teraz proti nám ani len tú najmenšiu šancu. Prehral svoju hru s konečnou platnosťou, a s ním prehral aj jeho boh Aton."
Kňaz sa po týchto slovách upokojil a začal hovoriť:
”Minister Anef ti odkazuje, že máš vykonať všetky opatrenia k skorému útoku na Achet-Aton. Starec Imhotep ťažko ochorel a je len otázkou času, kedy jeho Ka odíde k váženiu sŕdc pri poslednom súde. Bez neho Echnaton bude úplne sám a Anef hneď po jeho skone pripraví vzburu v Achet-Atone, kde naši prívrženci už len očakávajú na jeho povel a na tvoj príchod. Sýrske provincie padli pred krátkym časom bez boja do rúk Chetitom, a generál Nechtis, ktorý čakal do poslednej chvíle na faraónom sľúbené posily, sa sklamaný a roztrpčený stiahol z južných hraníc sýrskych provincií, prenechajúc ich bez boja Chetitom. Voči faraónovi má teraz ťažké srdce a jeho lojalita k nemu dostala značné trhliny. Napriek tomu môžeme rátať len s tým, že sa v najlepšom prípade zachová pri našom útoku na Achet-Aton neutrálne, i keď minister je presvedčený, že jeho srdce bije pre Amuna.”
Amun bol od čias Strednej ríše bohom vyslovene politickým, a to takou veľkou mierou, ako nijaký iný egyptský boh. Bol bohom faraónskeho a teda politického centralizmu, bohom veľkomocenskej egyptskej ideológie a expanzionistických tendencií. Faraónom na egyptskom tróne hovorí veľmi dôrazne: Ja ti dám silu k víťazstvám nad všetkými krajinami.
V tomto zmysle možno označiť jeho grandiózny a veľkolepý chrám v Karnaku za ríšsky tempel, a jeho nesmierne impozantnú a mimoriadne extravagantnú architektúru za architektúru úmyselnej manifestácie absolútnej mohúcnosti a nepredstihnuteľnosti boha Amuna. Napriek tomu nikdy nedospel na piedestál najvyššej božskej výlučnosti a nestal sa bohom jediným.
Gréci antiky nechávali starých prežitých bohov zosadiť z trónu moci novými, mladými a mocnými bohmi. Odohrávalo sa to v rámci titanských bojov medzi bohmi. Niečo také úplne odporovalo mysleniu Egypťanov. Nič z toho, čo v priebehu vekov v ich teologickom a kozmologickom myslení a ponímaní bolo vymyslené a vyvinuté, sa nezlikvidovalo a nezahodilo. Každé božstvo a každý religiózny obsah ostal navždy živý, a tak v duši, ako aj v teologických predstavách starých Egypťanov navždy prítomný.
Keď kňaz ukončil prednes svojich prísnych tajných informácií, Bekanchons zdvihol ruky víťazoslávne k oblohe, zaťal ich do pästí a zvolal:
”Veľký Amun, vznešený Osiris, neúprosný, no spravodlivý Anubis, a všetci vy ostatní bohovia Egypta! Naše bude víťazstvo a holdovať a koriť sa vám bude ľud celého Egypta zasa vo všetkých chrámoch našej krajiny!
Echnaton je mimoriadnym nebezpečím pre našu zem. Stal sa z neho už celkom pomiatnutý blázon, ktorý ma v hlave len jedno - zničiť všetkých kňazov Amunových. Keby bol len trochu normálny, mohli sme sa navzájom dohodnúť, on však nechcel za žiadnych okolností. Preto je najvyšší čas, aby sme ho zneškodnili a odstránili. Som nesmierne rád, krásna Nofretete, že aj ty si dospela k tomu istému názoru a že si sa aspoň v poslednej chvíli pridala na našu stranu. Smrťou faraóna bude koniec všetkému, čo súviselo s jeho reformou, a zahubíme a odstránime aj všetkých jemu verných ministrov a vezírov.”
Nofretete potom Bekanchonsovi vylíčila, ako zlyhal jej plán na odstránenie malého princa Tutanchatona, ktorého chcela dať zavraždiť jedným zo svojich služobníkov, a ako ho prichytili dvaja ľudia Teje, keď sa s dýkou vkrádal do komnát princa. Jej šťastím bolo, že jeden z nich bol blízko spriatelený s Utaraste, ktorá ju tak mohla okamžite varovať, takže mohla hneď utiecť.
Bekanchons pozorne počúval, nespúšťajúc z krásnej ženy oči ani na okamih. Dával jej najavo, že jej prítomnosť veľmi užíva. Bolo to vlastne po prvý raz, čo s ním trávila taký dlhý čas, a to výlučne len v jeho prítomnosti. Videl v živote už veľa krásnych žien zo všetkých kútov sveta. Poznal tie najkrajšie princezné, kráľovné, chrámové prostitútky a tanečnice. Bol prítomný pri rituálnych defloráciách tých najkrajších dievčat, nikdy však nevidel ženu, ktorá by sa krásou vyrovnala Nofretete.
Táto žena mala nepredstaviteľne silné, priam magicky účinkujúce kúzlo príťažlivosti ženy-bohyne. Jej pery boli ružové ako maliny, jej pleť bola hladká a svieža ako pokožka novorodenca, oči hlboké a lesklé ako dve smaragdovo priezračné jazerá. Prsia a telo mala pevné a pružné ako mladé panenské chrámové novicky. Čo môže byť krajšie a vzrušujúcejšie, ako vniknúť do jej teplovlhkého lona a cítiť pod rukami jej prsníky? Tak sa v duchu pýtal sám seba najvyšší kňaz Amunov a ozval sa:
”Krásna Nofretete, ponúkam a kladiem ti k nohám trón celého veľkého Egypta. Jediná podmienka, ktorú si na oplátku vyhradzujem, je tvoje srdce. Keď dobyjeme Achet-Aton a odstránime Echnatona, dám zahubiť aj matku princa Tutanchatona. Jeho potom dosadíme oficiálne na trón ako faraóna, ale skutočnú moc prenechám tebe. Keďže je ešte neplnoletý, vyhlásim ťa za jeho spoluvládkyňu, a tak bude patriť celá politická moc v krajine len tebe. Súhlasíš s mojou podmienkou?”
Pokračovanie 2.8.19
Najvyšší kňaz Amuna rozhodne nebol typom muža, ktorý by sa Nofretete mohol páčiť. Nevlastnil nič z mužnej krásy jej prvej veľkej lásky z mladých rokov, udatného a hrdinského Assurganila, ani z ušľachtilej, intelektuálnej krásy Echnatona a už vonkoncom nič zo zasnívanej, jemnej krásy umelca Thutmosisa. Nič z týchto troch mužov nebolo možné zachytiť v jeho črtách, vyžarovala z nich však tak veľmi, ako u žiadneho z nich, neprekonateľná túžba po moci a nekonečná miera sebavedomia. Bekanchons bol mužom moci, mužom pevnej vôle a mužom rýchlych a neomylných rozhodnutí. To boli vlastnosti, ktoré jej odjakživa imponovali, a teraz bola už vo veku, kedy si na mužovi cenila najviac práve tieto vlastnosti. Vedela veľmi dobre, že Amunov veľkňaz je v skutočnosti už teraz najmocnejším mužom Egypta a že ak chce v zemi vlastniť nejakú moc, tak jeho návrh musí prijať. Neváhala ani okamih. Ako nechala padnúť Echnatona, tak teraz nechala padnúť aj Thutmosisa a rozhodla sa pre Bekanchonsa.
”Bekanchons, súhlasím s tvojou podmienkou. Od dnešného dňa patrím tebe. Nesmieš to však brať doslova. Nofretete nepatrila nikdy nikomu naozaj. Ani Amenofisovi, ani Echnatonovi, a ani prvému mužovi svojho života, ktorého milovala najviac zo všetkých, pretože mu darovala svoju horúcu, rojčivú dievčenskú lásku, ktorá však nikdy nesmela najsť svoje naplnenie.”
”Viem, že si nesmierne hrdá žena a že niet muža, ktorý by ťa mohol spútať, zotročiť a ovládať. Urobila si ma najšťastnejším mužom v Egypte, a ja ťa za to urobím najmocnejším človekom tejto zeme”.
Prehovoril veľkňaz slávnostne, uchopil jej ruku a vtlačil na ňu dlhý bozk.
”Mocnejším, ako si ty sám?”
Opýtala sa Nofretete a nezdržala sa pritom potuteľného ironického úsmevu.
”Ak mi navždy venuješ svoju náklonnosť, krásna Nofretete, tak moje slovo platí - staneš sa vládkyňou Egypta. Za faraóna budem po páde Echnatona korunovať, ako som už povedal, jeho syna Tutanchatona. Na trón musí prísť právoplatná krv faraónov. Skutočnú moc v egyptskej krajine však budeš mať namiesto neho len ty.”
*********************
Echnaton sa nakláňal nad lôžko, kde ležal ťažko chorý Imhotep a snažil sa porozumieť trhané slová, ktoré šeptal slabým hlasom jeho múdry učiteľ. Nebolo v ňom už veľa života a jeho hodiny boli spočítané. Faraónov osobný lekár Nekao mu dával nanajvýš len niekoľko dní života. Odišiel od svojho pacienta pred hodinou a povedal, že už pre neho nemôže nič urobiť, že svieca jeho života dohára a Aton ho po dlhom živote povoláva k sebe.
”Echnaton, prosím a žiadam ťa, zmier sa s Nofretete. Bez nej si stratený. Urob to, keď už pre nič iné, tak aspoň pre naše spoločné dielo.”
Imhotep hovoril pomalým slabým hlasom a bolo vidno, že každé slovo mu robí nesmiernu námahu. Nachladol jedného dňa pred dvomi týždňami, keď večer bol dlho v záhrade, kde sa prechádzal a nedbal, že ho prefukoval chladný vánok od Nílu. Dostal vysoké horúčky a slabol stále viac a viac, a už sa nemohol zotaviť. Mal vyše osemdesiat rokov, a tak lekár Nekao vedel, že mu už nijako nemožno pomôcť. Staré telo múdreho Imhotepa už nemalo dosť síl, aby sa mohlo zotaviť z ťažkého prechladnutia.
”Nofretete nielenže má všade na dôležitých miestach prívržencov a obdivovateľov, ale je veľmi obľúbená aj u jednoduchého ľudu, a preto je nepostrádateľným a dôležitým spojencom každého, kto chce v Egypte vládnuť. Na Semenchkareho sa nemôžeš spoľahnúť vôbec v ničom. To napokon vieš veľmi dobre aj sám. Ostatne, vždy som ti to pripomínal, nič však neosožilo. Jedine s tvojou matkou Teje môžeš s istotou počítať, v poslednom čase však pôsobí akosi rezignovane a unavene." Vyriekol starec namáhavo slabým trhaným hlasom.
”Vždy si bol pre mňa ako otec, ctihodný Imhotep, ba dokonca viac, lebo veď Amenofis pre mňa neznamenal veľa, a čím som bol starší, tým viac som sa od neho vzďaľoval.”
Faraón vzal do rúk opatrne a nežne starcovu hlavu a pozeral plný dojatia zblízka do jeho vyhasínajúcich očí. Občas mu vytryskla slza a dopadla na Imhotepove vráskavé, hlboko vpadnuté líca.
”Vieš dobre Imhotep, že Atona a jeho relígiu - tvoje a moje spoločné dielo - nezradím nikdy za nijakých okolností. A celkom sám predsa nie som. Nielen moja matka Teje je so mnou, ale aj Mykerinos, väčšina ministrov a ďalších dôležitých osobností, ale predovšetkým, aspoň si to myslím, aj väčšina dôstojníkov a hlavne generál Nechtis, ktorý sa blíži rýchlymi pochodmi zo severu do Achet-Atonu. Čo sa týka tvojej rady, aby som sa zmieril s Nofretete, viem, že by to bolo najlepšie riešenie všetkých problémov, ktoré v súčasnosti mám, ale po tom, čo zamýšľala urobiť s mojím synom Tutanchatonom, viem, že keby sa aj vrátila, už by som jej nikdy nemohol dôverovať a nikdy by som si pred ňou nebol istý životom. Náš vzťah, to bola predovšetkým náruživosť. Nijaká náruživosť však netrvá večne a i naša raz skončila. Lepšie povedané, skončila už veľmi dávno.
Nie, môj múdry Imhotep, nášho boha, jediného Atona, musím udržať a ubrániť sám, bez nej. Už by som ju nezniesol vedľa seba, a ani Teje by nedokázala žiť s ňou pod jednou strechou. V mojom srdci pociťujem pre ňu len nenávisť. Bola to ona, ktorá ma vohnala do náručia Semenchkareho, bola to ona, ktorá vo mne zahubila pocity voči ženám a prebudila pocity pre mužov.”
Faraón vstal, podišiel k oknu a pozerajúc von pokračoval”:
Keď som sa dozvedel, že chcela dať zabiť môjho jediného syna Tutanchatona, zrútilo sa vo mne všetko, čo som k nej kedy pociťoval, a aj posledné zbytky mojich sympatií voči nej sa navždy rozplynuli. Som presvedčený, že proti nepriaznivému osudu síce možno bojovať a vzpierať sa mu, ale nakoniec mu čovek vždy nejakým spôsobom podľahne. V tomto zmysle chápem aj moje posledné roky života s Nofretete. Ak sa Nofretete raz pre niečo rozhodla, nikdy nebolo možné ju presvedčiť o opaku. Keď teraz odišla z vlastnej vôle k Bekanchonsovi, nemožno ju prehovoriť, aby sa vrátila ku mne do Achet-Atonu.”
Keď sa Echnaton znova posadil k Imhotepovi a pozrel sa mu do tváre, mal starec zavreté oči. Slabosť a únava ho premohli, takže usnul. Až teraz si naplno uvedomil, že svoj posledný boj bude musieť vybojovať s najväčšou pravdepodobnosťou celkom sám. Imhotepa mu nenahradí nikto. Nikdy sa necítil taký osamelý, ako v týchto chvíľach.
********************
V toto ráno generál Nechtis budil svojich vojakov veľmi skoro. Do východu prvých lúčov slnka bolo ešte veľmi ďaleko. Chcel využiť chladné raňajšie hodiny k rýchlejšiemu pochodu, ako to bolo možné počas dňa, kedy horúčava značne vyčerpávala aj mužov, aj zvieratá. Mal v úmysle dostať sa čo najrýchlejšie do Achet-Atonu, odkiaľ mu poslovia prinášali stále znepokojujúcejšie správy o rastúcej nespokojnosti a rozmáhajúcej sa nálade proti faraónovi a jeho prívržencom. Nechtis sa obával, že ešte pred jeho príchodom do hlavného mesta dôjde k ťažkým krviprelievaniam a k povstaniu Bekanchonsa proti Echnatonovi. Preto jeho chvat a ponáhľanie. Chcel zabrániť, aby sa niečo také udialo a aby Egypťan zabíjal Egypťana.
Generál vedel veľmi dobre, že to bol práve Bekanchons, ktorý jemu a jeho armáde neraz vypomohol, keď boli vo finančnej tiesni a že v tomto ohľade ho faraón často sklamal, takže vlastne mal dôvod byť hoci už len z vďačnosti na strane Bekanchonsa. Napriek tomu však bol lojálny voči Echnatonovi. Okrem toho sa akosi nemohol zmieriť s myšlienkou, že Nofretete, ktorú obdivoval a tajne miloval, odišla k Bekanchonsovi a spojila sa s ním, ako sa dozvedel od spoľahlivých informantov.
Pokračovanie 18.8.2019
Hodinu po západe slnka dosiahla Nechtisova armáda neveľkú dedinu na ľavom brehu Nílu, kde sa generál rozhodol prenocovať. Keď prišiel na čele svojich dôstojníkov do dediny, obstáli niekoľkí starší felahovia jeho koňa a úctivo ho zdravili:
”Nech ti Amun a Aton doprajú dlhý život, veľký generál Nechtis, mocný ochranca Egypta.”
Z toho, ako ho zdravili, bolo možné usúdiť, že si síce nechcú pohnevať nového Echnatonovho jediného boha, ale že nezradili ani Amuna. Len čo Nechtis zostúpil z koňa, pristúpili k nemu ich ženy a ponúkali mu víno z veľkých džbánov, koše s pečeným baraním mäsom, posúchy z raže a ovocie. Zrejme tu žili ľudia, ktorí boli vojakom priaznivo naklonení, čo bolo naozaj veľmi zriedkavé, veď poväčšine ich každá armáda, tiahnúca ich dedinou, násilne obrala o časť potravín, ba niekedy sa im povodilo i oveľa horšie.
Hoci bol unavený a aj jeho nálada nebola najlepšia v dôsledku nie práve uspokojivo odbehnutých udalostí v sýrskych provinciách, ktoré z veľkej časti musel prenechať Chetitom, nemohol odmietnuť doslova tvrdohlavé ponúkanie pohostinnosti obyvateľmi dediny, ktorých nemohlo byť viac ako osemdesiat. Takto aspoň mohol zabudnúť nato, že sa cítil dosť úboho a nešťastne. Netrvalo dlho a dozvedel sa dôvod priateľskej náklonnosti dedinských felahov k nemu a jeho bojovníkom. Keď už sedel s niekoľkými dôstojníkmi, spolu so starostom a členmi rady starších okolo ohňa, kde sa pieklo deliciózne jemné antilopie mäso a mladá kozľacina, prehovoril k nemu starosta:
”Udatný Nechtis, buď u nás vítaný, vieme, že si nám priniesol šťastie a požehnanie bohov. Ja i moji ľudia sme nesmierne poctení tvojou návštevou, a obzlášť ja ďakujem bohom vrúcne, že po dvadsiatich rokoch znova zaviedli tvoje kroky do blízkosti Abydosu, do našej dediny. Istotne si už dávno zabudol na udalosť spred dvadsiatich rokov, ktorá sa tu odohrala a ktorej účastníkom si bol aj ty. Veď akože by aj nie - videl si vo svojom živote tisícky dedín a miest, a udalosti a tváre ľudí sa na tvojich cestách a vojenských výpravách striedali pred tvojím zrakom tak rýchlo, ako si to my, obyčajní smrteľníci, žijúci celý život len na jednom mieste, ani len predstaviť nevieme.”
”Máš pravdu, lebo naozaj nemám ani potuchy, o čom mi to rozprávaš. Povedz mi, čože sa vtedy také udialo, že si na mňa spomínaš s toľkou dojatosťou a vďakou.”
”Bol si vtedy mladý dôstojník a tiahol si so svojimi vojakmi, ako predvoj armády generála Setiho, aby ste potlačili povstanie Moabitčanov a ich spojencov žijúcich hore na severe. Dvaja z tvojich vojakov sa zmocnili mojej dcéry Harit, ktorá sa mala o niekoľko dní vydávať, a chceli ju znásilniť, a potom odvliecť so sebou, aby vojakom posluhovala na ich ťažení ako prostitútka. Môj úpenlivý nárek a krik ťa privolali na miesto, kde ju pred mojimi očami práve chceli začať znásilňovať. Vyslobodil si ju z rúk tvojich vojakov a neporušenú odovzdal mne a jej ženíchovi. Padol som ti k nohám a ďakoval bohom, že darovali aj tvrdému vojakovi mäkké a dobré srdce, ktoré malo zľutovanie s takými úbožiakmi, akými sme boli my, felahovia, v zrovnaní s vojakmi faraóna.
Potom som ťa poprosil, aby si mi povedal tvoje meno, aby som sa za teba vždy mohol modlievať a prinášať bohom obety vďaky za tvoj dobrý skutok, ktorý mi zachránil dcéru, a prosiť ich, aby ťa vždy ochraňovali a raz urobili najvyšším veliteľom egyptskej armády. Počas celých tých rokov som zbieral všetky zvesti o tebe, ktoré sa mi dostali do uší, a tak som vedel, že bohovia moje obety prijali a vyslyšali moje prosby.”
Generál prejavil po týchto slovách starého felaha očividné dojatie. Pochopiteľne, že už dávno zabudol na takú, z jeho hľadiska úplne bezvýznamnú udalosť. Teraz však, keď mu ju starec tak podrobne vylíčil a pripomenul, sa na ňu mohol celkom dobre rozpamätať.
”Si určite veľmi pobožný človek.” Povedal Nechtis na druhý deň ráno starostovi, keď sa s ním lúčil. ”Istotne nemáš nijaké hriechy, keď ťa bohovia vyslyšali a urobili ma generálom.” Dodal potom s jemným nádychom irónie.
”Tým nie som si taký istý. Všetci hrešíme nejakým spôsobom. Ja vtedy, keď vyčítam bohom, že nám dali málo vlahy, ty vtedy, keď nemilosrdne požaduješ od tvojich vojakov, aby vydali zo seba viac, než sú schopní. V tomto prípade som však nežiadal nič pre seba, ale pre celý Egypt, a tak bohovia nemuseli zvažovať množstvo mojich hriechov a učinili, o čo som ich prosil, zrejme dobre vediac, že Egyptu sa nemôže stať nič lepšie, ako to, že ty sa staneš jeho najvyšším generálom. Najväčší hriech proti bohom, udatný môj generál, je však ten, ak si namýšľame, že vieme už vopred prezrieť ich vôľu.”
Chvíľu zotrvali mlčky, hľadiac si do očí. Nechtis bol zjavne pohnutý zo starcovej láskavej dobroty a prekvapený z jeho veľkej múdrosti. Potom povedal:
”Dal by som aj polovicu majetku za to, keby som v tejto chvíli poznal vôľu bohov (Nechtis dal aj teraz najavo, že nikdy nebol prívržencom len boha Atona), ktorou určia osud Achet-Atonu v najbližších dňoch, a celý, keby som im mohol nanútiť moju vôľu, ak určili pre Echnatonove mesto nepriaznivý osud."
”Nerúhaj sa bohom, vznešený veliteľ, a prenechaj osud sveta len im samým!”
Keď Nechtis už sedel na chrbte svojho koňa a chcel ho popchnúť do cvalu smerom na juh, k Achet-Atonu, povedal felahovi ešte jednu poslednú vetu:
”Nemám toľko dôvery v bohov ako ty, a preto nie som presvedčený, že riadia osudy ľudí dobre, radšej sa snažím vziať môj osud do vlastných rúk, a to aj proti vôli bohov.”
5. kapitola
Návrat k starým bohom
"Počúvaj ma dobre faraón,
dám ti víťazstvo nad všetkými krajinami zemského kruhu,
ak budeš vzývať mňa, Amuna"
Veľký Imhotep bol mŕtvy. Jeho prívrženci v Achet-Atone za ním smútili, prívrženci Bekanchonsa sa z jeho smrti radovali, vediac veľmi dobre, že Amunov veľkňaz teraz urobí všetko, aby povalil nimi nenávidenú relígiu Atona, relígiu, ktorá v mnohom poškodzovala záujmy mocných a bohatých.
Bol večer a Echnatonova pracovňa bola už len slabo osvetľovaná papršlekmi zapadajúceho slnka. U faraóna bol Mykerinos, aby spoločne prejednali novú situáciu v zemi. Echnaton sa musel rýchlo rozhodnúť, koho vymenuje na uprázdnené miesto Imhotepa za najvyššieho kňaza Atonovho.
Včera sa konal Imhotepov pohreb. Jeho telesné pozostatky boli uložené do prostého malého kamenného hrobu, a to bez akejkoľvek okázalej pompéznosti, presne v duchu jednoduchých pohrebných rituálov Atonovej relígie, ako si to sám želal.
Situácia v meste bola dosť nekľudná a nepokojná. Ľudia boli značne nervózni a podráždení, tušiac, že nad ich hlavami sa sťahujú mračná krvavej búrky, ktorej sa nemožno vyhnúť, ani jej zabrániť. Už pred pohrebom, ako aj počas neho, sa na viacerých miestach vyskytli ruvačky a bitky medzi prívržencami oboch táborov, Echnatonovho a Bekanchonsovho. Na niekoľkých miestach bolo dokonca možné pozorovať i požiare, ktorých iniciátormi boli výlučne len ľudia thébanského veľkňaza, lebo takto chceli obyvateľov mesta ešte viac znervózňovať a znepokojovať, aby ich v príhodnej chvíli získali na svoju stranu. Faraónova polícia - aspoň tá jej časť, ktorá mu bola aj naďalej verná - však všade rýchlo zasahovala, aby zabránila prepuknutiu väčšieho povstania, ktoré mohlo veľmi ľahko vzniknúť, keby nedostala pod kontrolu malé lokálne šarvátky a nebezpečné aktivity horlivých podpaľačov.
Echnaton stál v okne svojej pracovni a pozoroval, ako pri hlavnej palácovej bráne traja príslušníci mestskej polície práve nakladali viaceré zakrvavené mŕtvoly na pohrebný voz, aby ich potom odviezli do Domu mŕtvych. Zrejme to boli nejakí ľudia, ktorí boli zabití pri pouličných bitkách. Faraón sa obrátil k svojmu priateľovi a mlčky mu pokynul hlavou, aby si to pozrel aj on. Mykerinos pristúpil k nemu, niekoľko okamihov pozoroval voz s mŕtvymi a potom riekol:
”V celom meste to vrie nepokojmi. Naši ľudia robia čo môžu, ale Bekanchons má už aj tu všade svojich prívržencov, takže nie je možné ustrážiť celé mesto a úplne zabrániť krviprelievaniu.”
”Viem, priateľ môj,” odpovedal faraón a dodal, ”je však veľmi dôležité, aby sme udržali v meste pokoj až kým sem nedorazí so svojimi vojakmi generál Nechtis.
”Ako ďaleko je ešte Nechtis od Achet-Atonu?"
Opýtal sa Mykerinos.
”Najviac štyri dni rýchlych pochodov.”
”To prečkáme bez väčších problémov. Situáciu zatiaľ máme pod kontrolou, a pokiaľ sa tu neobjaví sám Bekanchons, tak sa v podstate nemôže udiať nič vážne. A Bekanchons je v Thébach, to značí, že je od nás ďalej, ako momentálne Nechtis.”
Na dverách sa ozvalo zaklopanie a dovnútra vstúpil Hateb.
”Majestát, dal som poslať, ako si mi prikázal, po Semenchkareho.”
”Dobre Hateb, teraz daj zavolať i môjho syna Tutanchatona.”
”Ako si želáš Majestát.”
Odpovedal správca a vzdialil sa, aby poslal služobníka po mladého princa.
”Čo si myslíš o Tutanchatonovi Mykerinos, máš ho rád?”
Opýtal sa nečakane svojho priateľa faraón. Na Mykerinovej tvári sa zračilo prekvapenie. Nevedel, čo mala znamenať takáto otázka a čo ňou Echnaton sledoval.
”Neviem, prečo sa ma to pýtaš Echnaton”, odpovedal váhavo Mykerinos a po krátkej odmlke dodal, "poznám ho predsa len veľmi málo. Videl som ho, ak si dobre spomínam, len dva razy. Zdá sa mi ale na svoj vek veľmi vyspelý a rozumný. Myslím si, že má vlastnosti, pre ktoré si ho je možné obľúbiť.”
”Dal som ho zavolať preto”, povedal Echnaton, ktorý si všimol priateľove prekvapenie nad jeho nezvyklými otázkami, a pokračoval, ”aby som mu oznámil vážnosť našej súčasnej situácie a aby som ho pre každý prípad informoval o tom, že sa už v krátkej dobe za istých okolností môže stať mojím nástupcom. Nech je pripravený na všetko. Niečo také ju úplne samozrejmé, keď uvážime momentálnu politickú situáciu v zemi, a je to vlastne moja povinnosť oboznámiť ho s vážnosťou chvíle. To bol aj dôvod, prečo som sa ťa pýtal, či ho máš rád, pretože ťa chcem požiadať, keby som bol v najbližšom čase usmrtený, aby si sa ho po jeho nástupe na trón ujal, vo všetkom mu pomáhal a nenechal ho napospas moci Bekanchonsa a jeho kňazov.”
”Nie Echnaton, nesmieš tak ...”
”Ale áno Mykerinos, musím tak hovoriť,” skočil faraón priateľovi do reči a dodal, ”v týchto nanajvýš vážnych okamihoch, kedy sa rozhoduje o osude mojej krajiny, musím myslieť na všetko, a teda aj na možnosť mojej smrti.”
”Máš pravdu faraón, musíš. Súčasné dni sú naozaj mimoriadne vážne, nesmieme si predstierať niečo iné. Je pre mňa veľkou poctou, že máš ku mne toľko dôvery a vymenovávaš ma za hlavného poradcu tvojho syna, ako tvojho následníka. Prepáč mi moju smelosť, keď sa ťa teraz opýtam, z akého dôvodu tu potrebujeme ešte aj Semenchkareho?”
Pokračovanie 27.8.2019
Mykerinovi sa v očiach zjavila nevôľa a odpor, keď vyslovil meno faraónovho obľúbenca a milenca. Obaja si šli navzájom z cesty vždy, keď to bolo čo len trochu možné.
”Viem, viem, že Semenchkareho nemáš príliš v láske, a on pociťuje to isté voči tebe. Rozhodol som sa ho však vymenovať za Imhotepovho nástupcu, a preto chcem, aby ste sa v záujme našej zeme zmierili, a to napriek tomu, že priatelia zrejme nemôžete byť nikdy.”
Mykerinos nechcel veriť vlastným ušiam. Vari len Echnaton celkom nezošalel, keď zamýšľa niečo také. Veď to je úplne nerozumné a aj netaktické voči iným vysokopostaveným kňazom Atonovým, z ktorých si niekoľkí robili oprávnené nároky na Imhotepove následníctvo. Semenchkare predsa nebol ani len kňazom. A či napokon nemožno očakávať, že ak všetko dobre dopadne a Nechtis príde načas do Achet-Atonu, že ho Echnaton urobí ešte aj svojím legitímnym spoluvládcom a odovzdá mu dobrovoľne polovicu trónu, ako i odpovedajúcu politickú moc? Takéto rozhodnutie faraóna dozaista vzbudí všeobecné pohoršenie a pripraví ho aj o posledné sympatie jeho ľudu. Len blázon mohol takto jednať.
Mykerinos práve chcel niečo namietnuť, keď sa bez zaklopania otvorili dvere a dovnútra vrazil so zdesenou tvárou Hateb.
”Majestát, Majestát, stalo sa niečo neuveriteľne strašné. Neviem, ... neviem si to vôbec vysvetliť.”
Jachtal celý bez seba správca.
”Čo sa stalo?”
Opýtal sa pokojne Echnaton.
”Semenchkare je preč, jeho komnata je prázdna a zobral so sebou aj princa Tutanchatona.”
”Čo znamená preč? Asi si len niekde vyšiel. A Tutanchaton je možno v háreme pri svojej matke.”
”Nie, Majestát, žiaľ nie. Semenchkare ušiel, a podľa všetkého ušiel k Bekanchonsovi a uniesol so sebou aj princa.”
Znel skormútený hlas Hateba.
”Ako môžeš takto obviňovať môjho verného priateľa Semenchkareho? Čo sa to opovažuješ?”
Faraónov hlas znel zlostne, ale zároveň i zatrpknuto. Nechcel uveriť, čo počul, ale celkom istý si Semenchkareho lojalitou predsa len nebol.
”Majestát, najjasnejší môj pane, je mi veľmi ľúto, že mám pre teba takú zarmucujúcu správu, ale dôstojník palácovej stráže Huseb, ktorý má dnes službu, mi práve pred chvíľou oznámil, že Semenchkare opustil asi pred tromi hodinami palác v sprievode viacerých jazdcov a že mal so sebou aj princa. Husebovi povedal, že odchádza v tvojom poverení do Théb, aby tam vyjednával s Bekanchonsom o prímerí a že na tvoj príkaz ho doprevádza aj princ Tutanchaton, aby sa takto zaúčal do svojich budúcich faraónskych povinností a spoznal a učil sa zaobchádzať s najväčším nepriateľom svojho otca a novej relígie.”
”To predsa nemôže byť pravda!” Zvolal pobúrene faraón a dodal: ”To vyzerá na sprisahanie. Že by Semenchkare bol už dávno agentom Bekanchonsa? Alebo sa pridal k nemu až teraz, keď sa mu začalo zdať, že karta sa obracia v jeho prospech?”
V duchu si nadával, že bol taký ľahkoverný a nedal ho tajne sledovať. Jeho zatrpknutosť a sklamanie narastali. Ak ho zradil ešte aj Semenchkare, komu ešte mohol dôverovať.
”Echnaton, varoval som ťa pred týmto naničhodníkom už viackrát. Nechcel si ma však počúvať. Bol si zaslepený vo svojej náklonnosti k tomuto prekliatemu zradcovi. Teraz sa už nedá nič robiť. Ale aspoň už vieme, na čom sme, a vieme aj to, že na Semenchkareho by sme sa neboli mohli spoľahnúť. Sľubujem ti však, že ho dostanem do rúk, a potom mu vlastnoručne vysádžem sto palíc na nahé telo, a dám hodiť do väzenia, kde nedostane ani jediné sústo, až kým biedne nezahynie. Nehanebný ničomník a podliak.”
Uľavoval si napajedený Mykerinos. Na faraónovej tvári bolo možné zbadať, že Mykerinove výčitky ho neprekvapili. Čelo sa mu pokrčilo vráskami, nahol sa dopredu, jeho dych bol kŕčovitý, nepravidelný.
”Máš pravdu Mykerinos, bolo to odo mňa nerozumné." Povedal po krátkej chvíli ticha a pokračoval: "Bol som však zaslepený vášňou a láskou k nemu.”
Posledné slová prechádzali cez faraónove pery akosi ťažko a trhane. Odrazu mu začalo pošklbávať pravé líce, z úst mu vychádzali sliny a potom už len pena. Vzápätí sa mu oči začali nekontrolovateľne vyvracať dohora a napokon upadol do silného epileptického záchvatu, aký sa občas u neho dostavil, keď ho niečo mimoriadne vyviedlo z rovnováhy, a keď mal pocit, že situáciu nemá pod kontrolou.
Mykerinos ho uložil na lôžko a prikázal Hatebovi, aby poslal po lekára Nekaa. Keď lekár prišiel, ležal už v triaške a nebol pri vedomí. Vlial mu do úst, viackrát po sebe, niekoľko glgov zo svojho špeciálneho liečivého nápoja, ktorý mal pre neho vždy pripravený. Netrvalo dlho a vyčerpaný Echnaton zaspal.
********************
Semenchkare sa blížil i so svojím sprievodom rýchlym cvalom k veľkému mestu Assiutu. Chcel prejsť čo najskôr týmto nebezpečným územím, kde Echnaton mal ešte stále dosť prívržencov, a kde sa jeho osoba netešila veľkej obľúbenosti. Musel sa čo najrýchlejšie dostať k Bekanchonsovi. Domnieval sa, že u neho bola zrejme už aj Nofretete, jeho úhlavná nepriateľka, ktorá ho nadovšetko nenávidela. V tomto prípade sa jej však veľmi neobával, pretože Amunovmu veľkňazovi prinášal skvelý dar - princa Tutanchatona, ktorého tento potreboval ako nového faraóna, aby potom za jeho chrbtom mohol sám vládnuť. A Bekanchons nikdy nezabúdal na ľudí, ktorí pre neho niečo urobili.
Keď dorazili k severnej bráne mesta, Semenchkareho tvár sa začala zaťahovať vráskami starostí. Chvíľu uvažoval, či by nebolo predsa len lepšie obísť toto mesto, ktorého politické pomery v súčasnosti boli dosť nevyspytateľné. Potom si však uvedomil, že nevyhnutne potrebujú aspoň krátky oddych, lebo veď predsa nemôže odovzdať Tutanchatona úplne vyčerpaného a nebodaj ešte i chorého. Chlapec bezpodmienečne potreboval odpočinok.
V Assiute býval Semenchkareho strýko Abusim a bol zámožným človekom. Bol jediným jeho príbuzným z matkinej strany, ktorý ešte žil. Svojho otca Semenchkare nikdy nepoznal. Jeho matka, ktorá zomrela veľmi mladá, mu rozprávala, že bol dôstojníkom v armáde Echnatonovho otca a zahynul pri bojoch s povstaleckými kmeňmi, žijúcimi v oáze El-Bahrija, ktoré sa vzbúrili a odmietli platiť faraónovi povinný tribút.
Pokračovanie 10.9.19
Assiut patril k najstarším mestám Egypta a oplýval mnohými veľkolepými stavbami, ktorými sa v ňom zvečnili viacerí významní faraóni. Mesto bolo domovom boha Upuauta vlastniaceho psiu i šakaliu podobu. Upuaut bol dôležitým pomocníkom boha Anubisa a sprevádzal spolu s ním duše mŕtvych do záhrobia. Mesto sa v tento deň podobalo preplnenému, bzučiacemu úľu. Ulice boli plné ľudí, vozov a ťažných zvierat. Bol už neskorý podvečer, keď Semenchkare a jeho šiesti sprievodcovia išli hlavnou ulicou smerom k južnej časti mesta, kde mal svoj dom starý Abusim. Práve prechádzali okolo novej pevnosti blízko stredu mesta, nachádzajúcej sa krátko pred dokončením. Kamene jej veľkých opevňovacích múrov ešte neboli celkom dobre zasunuté do seba a mnohé z nich vyčnievali. Bola rozľahlá a vybudovaná podľa najnovších vojenských požiadaviek.
Všade v meste to vrelo a vykrikujúci a nespokojní ľudia hromžili, preklínajúc raz Echnatona, raz Bekanchonsa. Mykerinos však pozoroval, že hlasov proti faraónovi bolo podstatne viac. Do domu jeho strýka už nebolo ďaleko a uľahčene si vydýchol, keď konečne obďaleč zhliadol jeho obrysy.
Odrazu, na rohu jednej ulice, zbadal veľký rozzúrený dav ľudí, ako fakľami zapaľovali nejaký dom. Oheň sa v silne pofukujúcom, podvečernom vetre rýchlo rozmáhal. Z domu vybehlo niekoľko zdesených sluhov a pokúšalo sa hasiť plamene. Boli však len štyria, takže ich námaha nemala veľkú nádej na úspech. Rozzúrená, divoko revúca zberba hádzala na strechu stále ďalšie fakle, a tak ľudia z domu vidiac nakoniec zbytočnosť svojich snažení, prestali s daromným hasením a začali chvatne vynášať aspoň niektoré cenné veci.
V tom sa vytackala z plameňov mladá žena, zjavne popálená ohňom. Potácala sa a potkýňala sa, až napokon sa ocitla na ulici. V náručí držala malý košík, v ktorom bolo dieťa. Tisla ho pevne na seba, vôbec nedbajúc a nestarajúc sa o svoje popáleniny. Zúfalo sa pokúšala pretisnúť davom zbesilých a nadávajúcich jej ľudí. Nepodarilo sa jej to však. Dav ju začal divoko mykať a sácať, až jej košík vypadol z náručia. Padol na zem aj so svojím drahocenným obsahom.
Dieťa začalo nariekať, z rozbitej malej hlavy mu vytekal veľký prameň krvi. Žena prepukla do srdcervúceho náreku a hodila sa na naň, chcejúc ho chrániť vlastným telom. Plačúca žena a nariekajúce, zakrvavené dieťa však rozzúrili dav ešte viac a okamžite sa premenil na rozdivočenú zbesilú masu, ktorá voňajúc krv, rozpútala všetky svoje nízke vražedné pudy.
”Zabiť ju treba, naničhodnú a perfídnu uctievačku Atona.” Ozývalo sa vrešťavo z davu. Iný hlas zasa škriekal:
”Bola roky jeho neviestkou a chrámovou prostitútkou a kula úklady s jeho kňazmi proti vznešenému veľkňazovi Bekanchonsovi. Urážala tak našich starých bohov, smrť jej za to.”
O chvíľu sa už zniesla spŕška kameňov na nešťastnicu. Netrvalo dlho a krvácala z početných ťažkých rán. Semenchkare chvíľu váhavo pozoroval situáciu a rozmýšľal, či má pomôcť úbohej žene. Hneď si však uvedomil, že proti mase rozzúrených a rozdivočených ľudí nemá nijakú šancu. Už sa chcel chvatne vzdialiť a prenechať ženu svojmu osudu, keď sa pozornosť jedného z najagresívnejších horlivcov masakru obrátila celkom náhodne a nečakane na neho, a jeho váhanie sa mu malo už za niekoľko málo okamihov neúprosne vypomstiť.
”Hľa, ľudia, pozriteže, koho to tu máme!”
Zaznel hrozivo a výhražne chrapľavý hlas muža, ktorý sa v nasledujúcej chvíli vrhol na Semenchkareho a brutálnou silou ho strhol z koňa.
”Veď je to predsa Echnatonov milenec a spoluvládca! Do ohňa s ním, zabiť treba toho naničhodníka!”
Vykrikovali viaceré brutálne hlasy zlovestne a výhražne. Semenchkareho sprievodcovia popchli koňov a hnali sa odtiaľ cvalom, i s princom Tutanchatonom, vediac dobre, že svojmu pánovi nemôžu pomôcť proti presile veľkého zbesilého davu. Nová spŕška kameňov sa zosypala, tento raz však na Semenchkareho, a trvalo len krátko, kým sa ozývalo jeho bôľné stonanie. Obe bezduché telá, ženské i mužské, a aj mŕtve telo dieťaťa, dav potom vrhol do plameňov takmer už dohárajúceho domu, a krik a rehot uspokojenia z dobre zavŕšeného diela znel ulicou ešte veľmi dlho. Na priestranstve pred vyhoreným domom ostal len prevrátený rozšľapaný košík, ako nemý svedok hrôzy a neľudskosti, ktorá sa tam odohrala.
********************
Túto noc Nofretete spala v meste Kise vzdialenom len niekoľko málo kilometrov od Achet-Atonu. Jej spánok bol veľmi nepokojný. Musela vstať s východom slnka, a keďže sa na lôžko uložila až po polnoci, mohla spať len necelé štyri hodiny. Bola na vojenskej výprave, ktorú viedol Bekanchons proti Echnatonovi, aby konečne zvrhol z trónu nenávideného faraóna a aby navždy zhodil do prachu jeho boha Atona.
Veľkňaz bol netrpezlivý a neustále poháňal svojich dôstojníkov k čo najväčšiemu chvatu, aby v každom prípade prišli do Achet-Atonu pred Nechtisom, ktorý jediný mohol ešte zachrániť Echnatona pred pádom, aj keď len na čas, pretože nakoniec musel aj generál nahliadnuť neudržateľnosť faraónovho postavenia. O tom bol Bekanchons skalopevne presvedčený. Bol si istý, že keď zaútočí na hlavné mesto, tak mu to nedá veľkú námahu, aby ho dobyl. Echnaton a jeho dôstojníci nemali ani najmenšej potuchy, že je v jeho blízkosti a sa ho chystá napadnúť. Podarilo sa mu v úplnej tajnosti dostať sa rýchlo a nečakane až k Achet-Atonu. Včera, niekoľko kilometrov pred Assiutom, sa dozvedel o strašnej smrti Semenchkareho, o ktorej mu porozprávali jeho ešte celkom zdesení a rozrušení sprievodcovia, keď dorazili k nemu len pred niekoľkými hodinami. Odovzdali mu princa Tutanchatona, ktorého mal teraz so sebou, a prostredníctvom ktorého mohol vydierať Echnatona, keby sa, v čo však vôbec neveril, situácia mala predsa len ešte obrátiť v jeho neprospech.
Nofretete sa prebudila zo svojho ľahkého a nepokojného spánku v tom okamihu, keď sa prvé lúče slnka zľahka dotkli jej stále ešte nádhernej, takmer dievčensky jemnej tváre. Pozdravila slnko krátkou pozdravnou modlitbou k Atonovi, ako bola zvyknutá, vôbec nedbajúc, že teraz patrila k prívržencom Amuna a že ju počul Bekanchons, ktorý vstal už hodnú chvíľu pred ňou a premýšľal, ako najlepšie zorganizovať tento dôležitý a osudový deň, kedy sa malo rozhodnúť o porážke Atona. Súkromne Bekanchons ale nemal proti Atonovi vôbec nič. Vedel predsa najlepšie, že každý mocný boh nebol vo svojej podstate ničím iným, len veľmi účinným politickým nástrojom v rukách kňazov a faraónov.
Zadíval sa s úľubou na nahé telo Nofretete, ktorá sa práve zdvihla z lôžka, a živo si predstavoval všetky tie nespočetné rozkoše, ktoré s ňou bude zažívať, keď už bude po všetkom a on bude najmocnejším človekom Egypta. Hneď sa však od nej radšej odvrátil, pretože v tento deň nesmel podľahnúť nesmierne lákavým pôvabom jej tela, pôsobiacim veľmi nebezpečne na každého muža. K prevedeniu svojich plánov potreboval predsa úplne chladnú hlavu a celú svoju koncentráciu.
Pokračovanie 21.9.2019
Rýchlo pristúpil k papyrusu, na ktorom boli zakreslené všetky dôležité vojenské objekty a opevnenia Achet-Atonu, ako aj rozloženie a sila kráľovských stráží. Chcel si zapamätať úplne presne všetky dôležité informácie, aby sa potom v rozhodujúcich momentoch nadchádzajúceho boja mohol správne a rýchlo rozhodnúť. Pri týchto úvahách sa okamžite prebudil jeho dobyvateľský a lovecký inštinkt, ktorý bol v ňom mimoriadne silne zakódovaný a ho už oddávna priam predurčoval pre povolanie generála alebo veľkňaza. Akoby si chcel dodať ešte viac odvahy pre nastávajúce najdôležitejšie hodiny svojho života, zaťal päste a začal revať divokým zlostným hlasom, akoby ho Echnaton mohol počuť, pričom upadol do tranzu a obrátil sa na sever, smerom tam, kde ležal Achet-Aton:
”Ten úbohý slaboch a pomätenec nepatrí na vznešený a preslávený trón faraónov. Nič božské nie je na tomto nevydarenom a slabom faraónovi. Nevlastní nič, čo by ho oprávňovalo byť faraónom egyptského ľudu! Veľkí a vznešení bohovia Egypta, najmocnejší Amun, prefíkaný Osiris a múdry Horus, vari ste sa odvrátili od svoho egyptského ľudu a zabudli naň, keď ste ho prenechali jeho vláde? Je teda len na mne, aby som Egypt zbavil tohto poblázmneného ducha, ktorý úplne zošalel a pomiatol sa, a všetci sa robia, akoby to nevideli. Ani Nechtis, ani vezíri, ani miestodržitelia! Zaprel a zradil vznešených, prastarých bohov nášho národa, ktorí po stáročia boli útechou jeho duše, vždy ukájali jeho hlad a tíšili jeho smäd. Pošpinil a zneuctil učenie našich posvätných božských mystérií, keď znesvätil a potupil ich najvyššie, kňazmi prísne strážené tajomstvá. Rozbijem jeho mesto, aby z neho neostal ani len kameň na kameni, a jeho kacírske chrámy a svätyne premením na prach, ktorý vietor odveje na všetky strany púšte. Za svoje kacírstvo proti bohom Egypta bude potrestaný na večné časy najväčšou potupou a hanbou, ktorú budú na neho vrhať všetky budúce pokolenia. Musím preliať krv mojich egyptských bratov, čo však nebude moja vina, ale vina toho, ktorý je nehodný a neschopný, aby sedel na tróne svojich veľkých predkov. Z jeho syna Tutanchatona urobím Tutanchamuna a dosadím ho na trón faraónov. To bude moja večná pomsta na Echnatonovi; jeho syn sa stane synom môjho boha Amuna.”
Nofretete ho celý čas sledovala mlčky a nepohnute, akoby sa jej vôbec nedotýkalo, čo vykrikoval, a čo si zaumienil. Ako muž jej bol ľahostajný, ale vsadila na neho, ako na človeka, ktorý mal v súčasnosti v Egypte najviac moci a vplyvu.
”Odpusti mi, krásna moja budúca milenka, že si si to všetko musela vypočuť, ale ...”
”Nemusíš sa ospravedlňovať!” Prerušila ho Nofretete a dodala: "K Echnatonovi necítim nič iné, okrem ľahostajnosti.”
”V každom prípade máš moje slovo, že dodržím, čo som sľúbil a že namiesto nového faraóna Tutanchamuna - odteraz ho budeme nazývať už len týmto jeho novým menom - budeš vládnuť ty. Aby celá záležitosť bola pre teba ešte príjemnejšia, urobíme to s tvojím súhlasom nasledovne. Tvoju dcéru Anchesaton zosobášime s Echnatonovým synom a dáme jej meno Anchesamun. Ako sa ti to pozdáva?”
”To je dobrý návrh, súhlasím s ním”.
Odpovedala Nofretete ľahostajne, bez akejkoľvek stopy nadšenia.
******************
O pol hodinu neskôr bol Bekanchons už dole, pred palácom kniežaťa z Kisu. Všade postávali a posedávali Amunovi vojaci užívajúc pred rozhodujúcim bojom posledné zbytky chladného a vlhkého nočného vzduchu, prv, ako ho mala pohltiť horúčava nadchádzajúceho dňa. Niektorí ešte dokončievali svoje raňajky, dožúvajúc posledné kúsky obilných posúchov a zapíjajúc ich kozím mliekom. Väčšina z osemtisíc mužov, ktorí dnes mali dobyť Achet-Aton, bola však už pripravená na pochod.
Keď uzreli Bekanchonsa, prepukli do nadšeného jasotu, a zo všetkých strán zaznievali pozdravné výkriky a meno najvyššieho kňaza a boha Amuna. Oficiálne bol hlavným veliteľom ťaženia šéf miestnej polície thébanských kňazov z Karnaku, muž oddaný Bekanchonsovi telom a dušou; organizačné opatrenia a taktiku boja však vypracoval sám Bekanchons. A pre vojakov bol veľkňaz tak či tak ich najvyšším veliteľom a svätým mužom, ktorého počúvali na slovo.
Jeho dlhé, husté šedivé vlasy povievali v raňajšom vánku a jeho asketická tvár, zriedkakedy prejavujúca čo len nepatrný náznak úsmevu, sa teraz viditeľne usmievala. Veľkňaz vedel veľmi dobre, že je mimoriadne dôležité, aby vojaci videli úplnú spokojnosť a sebaistotu svojho veliteľa, pretože niečo také dodá odvahu a absolútnu vieru vo víťazstvo aj tomu najväčšiemu zbabelcovi, a zbabelci (v tomto prípade používam trerminológiu tradičnej morálky; podľa môjho názoru sú práve tzv. zbabelci najväčšími odvážlivcami a hrdinami, lebo odmietajú zabíjanie) sú v každej armáde. Veď v podstate každá armáda pozostávala vlastne takmer len zo zbabelcov. Tých naozaj odvážnych, ktorí sa nebáli smrti, bolo vždy len zopár, a tak najvyššie bojové umenie veliteľa pozostávalo v tom, aby zo zbabelcov vedel urobiť aspoň na niekoľko hodín neohrozených hrdinov, schopných zabudnúť na svoj strach pred smrťou. A tu mal Bekanchons oproti normálnym generálom a veliteľom výhodu, že všetci vojaci boli presvedčení, že za ním stojí sám boh Amun.
Veľkňaz predstúpil pred veliteľov a vojakov, aby im naposledy povedal a zopakoval všetko, čo bolo najdôležitejšie pred rozhodujúcou bitkou. Hlavný zapisovateľ, ktorý zapisoval kroniku ťaženia, sa usadil do jeho blízkosti, aby mu neuniklo ani slovo a začal písať na papyrusové zvitky:
”Vojaci, víťazstvo nad nepravým faraónom - lebo veď kto zradí našich vznešených bohov nemôže byť právoplatným a zákonitým faraónom - nám bude patriť už za niekoľko hodín, a bude navždy zvečnené rukou tohto môjho pisára.
Prvú polovicu vzdialenosti, deliacu nás od Achet-Atonu, pôjdeme po hlavnej ceste vedúcej popri Níle smerom na sever. Potom sa však opatrne vyhneme opevneným palisádam v blízkosti dediny El-Suba, kde má faraón svoju posádku, a urobíme okolo nej veľký oblúk smerom na západ do púšte, aby nás nikto z jej vojakov a stráží nezazrel. Presunieme sa rýchlym pochodom úplne nebadane na sever od mesta a napadneme ho odtiaľ. Keďže faraón očakáva od severu príchod generála Nechtisa, ktorý je však od mesta vzdialený ešte necelé dva dni pochodu, rozdelíme sa pred mestom na dve časti. Vyčleníme malý oddiel a jeho veliteľ sa pri severnej bráne bude vydávať za predvoj Nechtisovej armády. Len čo im stráž otvorí bránu, zneškodnia ju a vpustia nás do Achet-Atonu. Ak sa nám tento úskok vydarí, o čom vôbec nepochybujem, potom je už len otázkou krátkeho času, kedy premôžeme mestskú posádku. Zaiste vám nemusím pripomínať, aby ste sa všemožne vystríhali prelievať krv mestského obyvateľstva. Sú to naši bratia a je to naša drahocenná egyptská krv. To je všetko a teraz hor sa vojaci Amunovi, víťazstvo je naše!”
Pokračovanie 10.10.19
Bekanchonsova armáda sa vydala na cestu. Tváre vojakov vyjadrovali pevné odhodlanie zvíťaziť a srdce každého veliteľa by bol potešil impozantný dojem, ktorý vyvolávalo ich bojové nadšenie. Tento boj, toto povstanie proti faraónovi bolo takmer výlučnou záležitosťou len thébanského kléru, ktorý niesol aj všetky finančné náklady s ním spojené.
Nofretete ostala v kiskom paláci, aby vyčkala koniec boja tam, a správu o ňom jej mal okamžite po ukončení dobýjania Achet-Atonu priniesť osobitný rýchly posol veľkňaza. Pre Bekanchonsa bolo obrovským premáhaním, že sa zúčastnil tejto vojenskej výpravy, pretože ničím nepohŕdal viac a nič nenávidel tak veľmi, ako vojenský život. Nič mu nebolo tak vzdialené a nepripadalo tak naivne, ako vzrušením sa ligotajúce oči mladého nádejného hrdinu tiahnuceho so svojou armádou po prvý raz do boja. Jeho srdce plné snov o vojenskej sláve a poctách, ktorých sa mu dostane, keď pozabíja čo najviac nepriateľov, to všetko mu bolo už od útlej mladosti nesmierne vzdialené a cudzie. Jeho najvlastnejším svetom bol odjakživa svet chrámov, svätýň a bohov. Práve tam najlepšie ukojil svoju túžbu po moci (čo je najvyššiou životnou motiváciou takmer každého muža).
Teraz v jeho živote predsa len nastala chvíľa, kedy musel prekonať svoj odpor k vojenskému remeslu a zúčastniť sa krviprelievania. Keď vychádzali severnou bránou von z mesta - v duchu sa musel smiať sám nad sebou - fanfáry trúbili, on sedel na bojovom voze a masy ľudu ich nadšene pozdravovali, privolávajúc na slávu jemu a bohu Amunovi. Niečo také by nebol nikdy predpokladal. Všetci jeho prívrženci boli presvedčení, že dnes nastal posledný deň Atonistov a ich boha.
Nofretete stála pri okne paláca a zadumane pozerala za vojskom, pomaly sa strácajúcim za horizontom. Cítila intuitívne, že to boli posledné hodiny v živote jej faraónskeho manžela Echnatona. Odrazu zaleteli jej myšlienky k bohyni jej detstva a mladosti, k Ištar. Už veľa rokov si na ňu ani len nespomenula. Veď žila už tretie desaťročie v zemi, kde sa uctievali iné bohyne, a tak niet divu, že tieto bohyne a ich mená vytlačili Ištar z jej mysle. Teraz však, v rozhodujúcich momentoch jej života, keď sa zasa raz naplnila a končila jedna jeho etapa, sa pred jej vnútorným zrakom objavila Ištar opäť.
Nofretete si plná dojatia spomínala, ako jej veľká mitannská bohyňa v posledný deň jej pobytu v Assure predpovedala, že sa stane egyptskou faraónkou, a ako sa všetky jej predpovede do písmenka aj splnili. Odrazu sa v nej dostavil pocit, že vlastne zradila nielen Ištar, ale aj Atona. V nasledujúcej chvíli jej zrak začal strácať spojenie s realitou vonkajšieho sveta, hoci mala oči stále otvorené a pozerala aj naďalej von z paláca, tam, kde ešte pre malým momentom videla posledné rady Bekanchonsovho vojska.
”Neobávaj sa ničoho Nofretete,” vnímala naraz hlas Ištar, ktorá sa jej úplne nečakane zjavila a hovorila k nej ďalej, ”nezradila si nijakého boha, keď si sa odvrátila od Atona. Nezradila si ho práve tak, ako si nezradila ani mňa, keď si odišla zo zeme tvojho otca a prestala si sa modliť moje modlitby.
Každá krajina má svojich bohov, avšak v skutočnosti tu nejde o bohov, ale len o obrazy bohov, ktoré si ľudia sami vytvorili. Mnohé z nich sú však len nezmyselné fantázie, ktoré nemajú nič spoločné so skutočným božstvom. Ešte prejde veľmi veľa času, kým ľudia naozaj pochopia, čo znamená byť bohom. Potom porozumejú, že najvyššie a najvznešenejšie atribúty božstva sú kreativita a sloboda, ale že ani božstvo nimi nedisponuje absolútnou mierou.
Dosiahla si v živote všetko čo si si zaumienila a splnilo sa ti všetko presne, ako som ti to voľakedy predpovedala. Zapísala si sa navždy do pamäti a sŕdc egyptského ľudu. Ešte aj po tisícročiach sa v Egypte, a nielen tam, ale po celom svete, bude o tebe hovoriť. Neumrieš však pri Níle, ale vrátiš sa navždy do zeme tvojich otcov.”
Pri posledných slovách bohyne sa Nofretete od údivu úplne strhla. Vyvolali v nej totiž príjemnú spomienku na muža, ktorému po prvý raz darovala svoje srdce a ktorý sa stal jediným mužom v jej živote, voči ktorému pociťovala skutočnú a nezištnú lásku, lásku zamilovaného, mladého a vášnivého dievčaťa, i keď táto láska nemohla a nesmela nikdy nájsť svoje celé naplnenie.
”Počkaj, Ištar, nechoď ešte preč! Ešte sa ťa chcem niečo opýtať."
Zvolala Nofretete, chcejúc sa opýtať na všetky podrobnosti okolo jej poslednej predpovede, ale bohyňa už bola preč a jej zrak vnímal opäť už len pozemské obrazy, a tak zamyslene pozerala do vôd neďalekého Nílu, tečúceho ticho, pokojne a nič netušiaceho, že sa v jeho blízkosti už za niekoľko hodín odohrajú nesmierne významné udalosti, ktoré rozhodnú o ďalšom osude ríše faraónov a o jej budúcnosti .
********************
V Achet-Atone zúril už niekoľko hodín bratovražedný boj medzi Atonistami a Amunistami. Na viacerých miestach šľahali vysoko k nebu plamene požiarov, spôsobených útočníkmi, ktorí takto chceli zoslabiť obranyschopnosť vojakov faraóna.
Pokračovanie 29.10.19
Hŕstke odvážlivcov z radov Bekanchonsovej armády sa podarilo podpáliť sklady a zásobárne veľkého Atonovho templa a tiež niekoľko lodí kotviacich v kráľovskom prístave. To spôsobilo dodatočnú nervozitu a ešte viac zväčšilo chaos, ktorý sa rozširoval v radoch obrancov od samého počiatku, pretože nepriateľ sa dostal do mesta bez boja na opevňovacích hradbách, a síce lsťou, presne, ako to naplánoval Amunov veľkňaz.
Oddiely útočiaceho vojska sa dostali pomerne rýchlo a bez väčšieho odporu až do stredu mesta. Až tu začali narážať na konsolidovanejší odpor prekvapených a zmätených obrancov. Navyše sa k útočníkom pridali i povstalci z južnej časti mesta, kde žilo veľa Bekanchonsových prívržencov.
Udatný Mykerinos organizoval náhlivo a horúčkovito obranu paláca, posledného útočišťa faraóna. Preklínal hlúposť a nespoľahlivosť veliteľa severného opevnenia, ktorý sa dal prekabátiť Bekanchonsom a vpustil jeho vojakov do mesta, pokladajúc ich za predvoj generála Nechtisa.
Echnaton sedel na tróne nehybne a so skamenenou tvárou, úplne prekvapený a doslova zaskočený nikým neočakávanou situáciou. Schopnosť okamžitých a správnych rozhodnutí nebola v posledných rokoch jeho silnou stránkou, a o to menej vedel rýchlo jednať v kritických a prekvapujúcich momentoch, aké prepukli práve teraz. Akoby bol celkom strnul a ochromel. Veď ešte dnes ráno mu oznámili dvaja poslovia generála Nechtisa, že generál dorazí aj so svojou armádou o dva dni do hlavného mesta, a tak nebolo ani najmenšieho dôvodu k nejakému znepokojovaniu sa nad možným útokom Bekanchonsa, ktorého v hlavnom meste v najbližšom čase nikto neočakával.
Okrem toho, prípadný útok Amunovho veľkňaza mohli očakávať len z juhu, a z mesta Kisu nehlásili nijaký pohyb nepriateľa. Echnaton však nemohol vedieť, že Bekanchons podplatil veľkou sumou veliteľa posádky v Kise, aby posielal do Achet-Atonu samé upokojujúce správy a staral sa o to, aby faraón bol pevne presvedčený, že veľkňaz boha Amuna sedí v Thébach a neodvažuje sa nič podnikať, vediac, že hlavné mesto očakáva príchod Nechtisa.
Okolo obeda pribehol do príjmacej sály, kde faraón sedel stále ešte v pochmúrnom a zatrpknuto pasívnom pohrúžení do seba, Mykerinos. Echnaton bol v tej istej póze, ako od neho pred tromi hodinami, po obdržaní správy o preniknutí Bekanchonsových vojakov do mesta, odišiel, aby urobil všetko, čo len bolo v jeho silách, pre zorganizovanie obrany mesta, a či lepšie povedané, jeho zvyšku, ktorý ešte bol v rukách obrancov.
”Echnaton, Echnaton, preber sa zo svojej meravosti!”
Zvolal na neho zlostne Mykerinos a zúrivo ním potriasol, kričiac:
”Teraz nie je čas na spánok! Takmer celé mesto je už v rukách Bekanchonsa a povstalcov z našich radov, ktorí sa k nemu pridali. Zakrátko sa už bude bojovať v blízkosti paláca. Prikáž správcovi paláca zhromaždiť celú tvoju osobnú stráž, aby bola pripravená zachrániť ťa útekom z mesta, smerom na juh, kde sily nepriateľa nie sú natoľko sústredené, lebo takmer všetko skoncentroval na útok zo severu a zrejme sa bude snažiť dobyť severnú palácovú bránu, ktorá je najslabšia. Ja teraz idem k vojakom bojujúcim v štvrtiach pred palácom, a ak sa nám nepodarí zadržať nápor nepriateľa, čo by bolo úplným zázrakom, vrátim sa do paláca a pokúsime sa prebiť von južnou časťou mesta. To je naša jediná možnosť záchrany.”
Mykerinos dohovoril a už aj odbehol naspäť k severnému vchodu paláca. V celom paláci panoval obrovský zhon a nekľud. Sluhovia, služobníci, lokaji, vojaci, dvorania, slúžky, všetci behali hore dole, mnohí z nich bez presného cieľu a príkazu. Niekoľkí dôstojníci, správca paláca, jeho zástupca, i niekoľkí ministri, ktorí ešte ostali verní faraónovi a neprebehli k Bekanchonsovi, sa snažili priniesť aspoň trochu poriadku a organizácie do stále rýchlejšie rastúceho chaosu, ale nie všetci rešpektovali ich nariadenia. Mykerinos prikázal dvom svojím pobočníkom, aby pripravili a zorganizovali obranu paláca. Nepochyboval o tom, že už za krátky čas ich nepriateľ zatlačí do jeho priestorov, a podľa toho, čo sa núkalo jeho očiam s ohľadom na bojovú morálku palácovej posádky, už teraz si bol istý, že nepotrvá dlho a Bekanchons dobyje aj túto poslednú baštu Echnatona a jeho boha Atona.
Potom vyrazil s dvomi inými pobočníkmi do ulíc pred palácom. Nemuseli ísť ďaleko. Hluk nie príliš vzdialeného boja doliehal do ich uší. Za malú chvíľu sa ocitli tam, kde sa bojovalo. Rady palácovej gardy a mestskej posádky boli už značne preriedené a kolísali stále viac pod divokými nápormi Amunových vojakov a k ním pridružených povstalcov. Ulice boli plné štipľavého dymu a horiacich domov. Mal pocit akoby už horelo celé mesto. Napravo i naľavo sa kopili hŕby posekaných a poprebodávaných tiel.
S výkrikom ”Jediným zákonitým vládcom Egypta je Echnaton, smrť zradcovi Bekanchonsovi”, sa vrhol do boja aj sám udatný Mykerinos, podporovaný svojimi dvomi na všetko odhodlanými pobočníkmi. Osobný príklad Mykerina, ktorého poznali a obdivovali všetci obyvatelia hlavného mesta a sa ho obávali všetci jeho nepriatelia, znova zmobilizoval a skonsolidoval ustupujúce rady obrancov. Netrvalo však dlho a presila útočníkov ich začala opäť zatláčať, i keď pomalšie ako predtým.
Asi dve hodiny po Mykerinovom zasiahnutí do boja sa rady obrancov nachádzali už značne zdecimované v bezprostrednej blízkosti palácových múrov. Zakrátko sa stiahli úplne dovnútra paláca. Nadšenie útočníkov nepoznalo hraníc, keď sa ocitli pred palácom a videli, že teraz musia dobyť už len posledné útočište faraóna. Pôvodne totiž rátali s dlhším odporom. Ani sám Bekanchons nepočítal, že sa k nemu pridá toľko povstalcov. S výkrikmi ”Smrť Echnatonovi” a ”Tutanchaton bude novým faraónom v Thébach, ale najprv urobíme z neho Tutanchamuna,” sa jeho vojaci vrhali na hradby paláca a zasypávali jeho obrancov mračnami šípov a oštepov.
Prešla ďalšia hodina, a napriek neohrozene a hrdinsky bojujúcemu Mykerinovi a niekoľkým stovkám jeho najudatnejších vojakov sa útočníkom podarilo prevaliť bránu, zdolať múry paláca a neľútostný boj sa premiestnil do jeho priestorov. Jeho zvuk prenikal až do južného palácového traktu, kde sa vo svojich faraónskych sálach zdržiaval Echnaton. Konečne sa mu z tváre vytratila strnulosť. Nepochyboval, že teraz už viac niet úniku a že už zakrátko sa Bekanchonsove hordy vrútia až k jeho trónu. Vedel, že je v pasci, pretože nevyužil poslednú možnosť k úteku, vyčkávajúc na verného Mykerina, ktorý však nechodil, pretože zotrvával do poslednej chvíle pri svojich vojakoch. Od svojho úhlavného nepriateľa nemohol a ani nechcel očakávať nijakú milosť. A tak sa rozhodol pre jediné možné dôstojné riešenie svojej situácie.
”Nekao, prišiel čas, kedy mi preukážeš svoju poslednú službu. Choď a ihneď mi prines čašu s hadím jedom. Nechcem padnúť do rúk mojich nepriateľov živý.”
Povedal svojmu osobnému lekárovi, ktorého krátko predtým dal privolať. Keď asi o polhodiny neskôr vnikli do veľkej trónovej sály vojaci Bekanchonsa, našli vedľa trónu už len bezduché telo mŕtveho faraóna, otráveného hadím jedom, ktorý účinkoval okamžite.
********************
Bol večer po dramatickom a neľútostnom boji. Osud boha Atona bol spečatený. Prehral svoj veľký boj. Noc opäť patrila len starým bohom Egypta. V meste ľud oslavoval ich víťazstvo a prevolával na slávu Bekanchonsa. Veľkňaz bol v paláci, kam nechal zvolať všetkých svojich veliteľov, aby im vydal príkazy k prevedeniu opatrení týkajúcich sa zajatcov, ako aj ďalšieho osudu mesta Achet-Atonu.
Pokračovanie 9.11.2019
Zamýšľal čo najrýchlejšie vrátiť sa do Kisu a odtiaľ potom do Théb, pretože sa chcel vyhnúť stretnutiu s generálom Nechtisom, o ktorom vedel, že celkom určite nebude schvaľovať to, čo sa stalo s Achet-Atonom a že by mu eventuálne mohol robiť aj vážne ťažkosti. Preto chcel čo najskôr odtiahnuť aj so svojimi vojakmi preč z dobytého a zničeného mesta. Samozrejme, že ešte musel súhlasiť s erotickými orgiami svojich veliteľov a dôstojníkov so zajatými krásavicami, pričom sa tu jednalo hlavne o chrámové neviestky, ako aj o dievčatá z palácového háremu. To bola vlastne obligátna odmena víťazom, a hoci Bekanchons by bol najradšej, keby sa jej jeho dôstojníci tento raz zriekli, aby sa čo najrýchlejšie dostali preč z Achet-Atonu, nemohol im niečo také odoprieť. Preto sa vydal na cestu do Kisu len s malým sprievodom niekoľkých svojich kňazov a malej tlupy vojakov. Jeho dôstojníci sa zatiaľ zhromaždili, plní vzrušeného očakávania v trónovej sále mŕtveho faraóna, kde sa už o chvíľu mali objaviť najkrajšie dievčatá Achet-Atonu, aby sa im oddali v plnej kráse svojich nádherných nahých tiel a darovali im sladkú odmenu víťazov.
V sále sa nachádzalo vyše tridsať dôstojníkov a veliteľov. Všetci boli polonahí, oblečení len v kratučkej zástere, ovinutej okolo bokov. Atmosféru spríjemňovali dvaja slepí harfisti vyluďujúci nádherné zvuky zo svojich šesťstrunových nástrojov. Doprevádzali ich dve mladučké, takmer úplne nahé dievčatá, opásané len uzučkým koženým opaskom, z ktorého viseli riedke, celkom krátke pásiky kože. Obe hrali na flautách.
Keď hudobníci po zahratí niekoľkých melódií urobili krátku prestávku, pristúpil k hlavnému veliteľovi správca háremu, uklonil sa mu a povedal:
”Splň si teraz všetky tvoje želania a vykonaj dobro pre tvoje telo. Urob všetko, čo potrebuješ na zemi a nesužuj tvoje srdce ničím. Urob si dobre a poslúž si tým, čo sa ti teraz na kráse a mladosti predloží.”
Potom sa obrátil smerom ku vchodu sály, kývol rukou na dvoch čiernych núbijskych eunuchov stojacich pri portálovej bráne, ktorí boli zodpovední za dovedenie krásnych dám, a už o chvíľu začala neobyčajná pastva pre oči - veľké sexuálne orgie. Išlo o spoločný sex, ktorý bol v starom Egypte pri istých príležitostiach veľmi obľúbený a populárny. Konzervatívna morálka nášho storočia (ale aj storočí predošlých) by ho označila ako perverzný, obscénny a nemravný. Starí Egypťania však túto pokryteckú morálku nemali a ani ju v tomto zmysle nepoznali.
Hudba sa znova rozozvučala, tento raz však hudobníci naladili úplne iné, divoké, veľmi rytmické tóny, ktoré ešte viac bičovali napnuté zmysly mužov a stupňovali ich erotické očakávanie. Hneď nato sa v sále objavila mladá, štíhla, oslnivo pekná dievčina. Pricupkala, a či vlastne pritancovala, k hlavnému veliteľovi. Vrhla sa pred ním na krvavočervenú, ako zrkadlo hladkú granitovú podlahu, a ležiac na chrbte začala si sťahovať neobyčajne rafinovaným a dráždivým spôsobom dlhé, úplne priesvitné rúcho. Nohami pritom prevádzala také eroticko lascívne pohyby, že všetkým prítomným mužom sa tep určite aspoň zdvojnásobil.
Dvojica núbijskych eunuchov potom privádzala do sály postupne stále ďalšie dievčatá, až ich počet zodpovedal počtu prítomných mužov. Každé z dievčat predviedlo svoj vzrušujúci striptíz, až napokon všetky ležali chrbtom na granitovej podlahe; každé z nich pred jedným mužom. Na zatlesknutie správcu háremu rozkročili všetky dievčatá, ako na povel, úplne naširoko od seba svoje dlhé štíhle nohy a tým umožnili vzrušeným mužom nahliadnuť hlboko do útrob svojej najintímnejšej ženskej anatómie. Z mužských hrdiel sa začali vydierať nedočkavé výkriky a stony netrpezlivo očakávanej rozkoše.
Zakrátko sa však ozvalo ďalšie zatlieskanie správcu a dievčatá sa zodvihli a vytancovali von zo sály. Ich úlohou bola len erotická animácia víťazných hrdinov prostredníctvom striptízu, a túto svoju pracovnú povinnosť previedli naozaj skvele. O chvíľu sa v sále začali objavovať zlaté dvojkolesové bojové vozy, patriace mŕtvemu Echnatonovi. Ťahali ich mladé, takmer nahé dievčatá. Na každom voze boli tri alebo štyri úplne nahé dievčiny. Mnohé stáli, iné ležali, niektoré zasa boli uviazané rukami o voz, držiac telo vo vzrušujúcej erotickej póze. Každá z nich sa nachádzala v inej, nesmierne rafinovanej kopulačnej polohe. Teraz mužov, vzrušených najvyššou možnou mierou, už nič na svete nemohlo udržať len pri pozeraní a obdivovaní. V nasledovnom okamihu sa začali vrhať, ako zbavení zmyslov, s divokými výkrikmi rozkoše na telá mladých krásavíc, ktoré sa im núkali, vydávajúc pritom zo seba celú pestrú škálu milostných vzdychov a zvukov.
Všetky dievčatá mali zabudované do svojich parochní typické egyptské voňavé gule, alebo kuželky, obsahujúce voňavé masti a krémy, ktoré vydávali najomamnejšie arómy. Niektoré z nich rozstrekovali z malých fľaštičiek voňavé esencie. Muži skákali v nekontrolovanom vytržení, opojení sexuálnou extázou, od jednej krásky k druhej a prevádzali s nimi divoký, doslova animálny koitus. Dievčatá od rozkoše vzdychali a naplno vydávali zvuky orgazmického pôžitku a telesnej slasti. Väčšina z týchto krásavíc bola veľmi mladá, mnohé neboli staršie ako štrnásť rokov, a preto u nich ešte ani nebola prevedená rituálna obriezka, tak, ako to v tých časoch bolo obvyklou a zaužívanou tradíciou. Orgie trvali celú noc, ale už hneď nad ránom sa všetci dôstojníci aj so zvyškom vojska museli vydať do Théb.
Erotika a sexualita starého Egypta ostáva pre dnešnú vedu stále ešte z veľkej časti nepreskúmanou pôdou. Na vine bola predovšetkým konzervatívna a puritánska morálka našej spoločnosti, ktorá túto tému ešte donedávna ignorovala a v rámci tzv. seriózneho vedeckého výskumu veľmi úspešne aj diskriminovala. Okrem toho sa v tomto smere vyskytuje ešte ďalší problém. Je ním skutočnosť, že z obdobia staroegyptských dejín existuje len veľmi málo umeleckých erotických výtvorov, ktoré by znázorňovali a charakterizovali priebeh a usporiadanie intímno-sexuálnych medziľudských vzťahov.
Bolo by však nanajvýš mylnou domnienkou z toho vyvodzovať, že erotika bola v Egypte nejakým spôsobom tabuizovaná a represívne potláčaná, a teda hriešna a nemravná (autor je toho názoru, že sa mu v tomto smere podarilo tak dejovou, ako aj psychologicko-historickou osnovou tohto románu zaviesť čitateľa veľmi plasticky a názorne do sveta erotiky, ako ho zažívali a užívali starí Egypťania a že čitateľ si mohol dostatočne uvedomiť plnú slobodu a prirodzenosť, s akou títo ľudia spred tri a pol tisícročia zaobchádzali so svojou sexualitou). Pravdou je niečo iné a tento fakt je do značnej miery aj prekvapivý. V každom prípade Egypťania boli v oblasti erotiky a sexuálnej lásky najmodernejším národom západnej civilizácie vtedajšej epochy.
Nesporne je veľmi zaujímavým postrehom, že na rozdiel od antických Grékov a Rimanov sa erotika starých Egypťanov neodrážala ani zďaleka tak veľmi v umení zobrazovaním a stvárňovaním, ale podstatne viac bola vyjadrovaná v písomnej a literárnej forme.
Svetoznámy turínsky papyrus dokazuje jasnou rečou, že v Egypte už pred vyše tritisíc rokmi bola sexuálna a pornografická literatúra veľmi dobre známa (pre modernú dobu teda platí aj v tomto smere - ako takmer pre všetko - "nič nové pod slnkom"), pričom nebola ani v najmenšom taká sporná ako dnes! Odtiaľ vieme, že priemerná Egypťanka uprednostňovala pri sexe normálnu polohu, ale že vo vyšších spoločenských kruhoch boli zaužívané a obľúbené i rôzne sexuálne ”špeciality” ako análna erotika, koitus a tergo, autofelácia, felácia, pedofília a zoofília. Produkovali sa dokonca už i prezervatívy, a síce zo vzduchových mechúrov rýb.
Egyptská žena bola vo veciach telesnej lásky veľmi aktívna, frivolná a neobyčajne vynaliezavá. V nijakom prípade nebola v tomto ohľade len akousi ”pasívnou trpiteľkou”, teda typom ženy, ktoré môžeme stretnúť v Ovídiových rozprávaniach ”Ars amatoria”, alebo v Lukianových ”Rozhovoroch héter.”
**************************
Keď sa generál Nechtis, deň po smrti faraóna Echnatona, blížil na čele svojej armády k Achet-Atonu, už zďaleka pozoroval, že v meste sa muselo odohrať niečo tragické. V povetrí totiž bolo možné zachytávať už niekoľko kilometrov pred mestom zápach dymu, popola a zhoreniny. O pol hodiny neskôr už mohol jasne vidieť rozrušené severné hradby. Trocha ďalej potom stretli tri vlečúce sa, zakrvavené, polonahé mužské postavy. Chrapľavý, zlostný hlas jedného z prichádzajúcich sa mu vyčítavo zavŕtal do uší:
Pokračovanie 19.11.19
”Generál, už sa nemusíš ponáhľať, zmeškal si všetko. Mesto je dobyté, ulice sú plné mŕtvol, faraón je mŕtvy a za jeho smrť sa budeš musieť zodpovedať Atonovi!”
”Ako sa to opovažuješ hovoriť so vznešeným generálom Nechtisom?! Ešte jedno urážlivé slovo a si synom smrti!"
Zvolal na muža generálov pobočník a hrozivo na neho namieril kopiju. Nechtis ho však zavrátil, a s výrazom hrôzy a prekvapujúceho úžasu nad tým, čo práve počul o smrti faraóna, sa ozval hlasom plným neistoty a povedomia viny, hoci si naozaj nemal čo vyčítať:
”Nie! Nie! To snáď nemôže byť pravda! Faraón je mŕtvy? Veď Bekanchons sem predsa nemohol doraziť pred nami a ešte aj stihnúť dobyť mesto?!”
”Len choď ďalej, generál Nechtis a presvedč sa sám, ak neveríš mojím slovám o zničení Achet-Atonu a o smrti faraóna. Choď čo najrýchlejšie do zničeného mesta Atonovho, ak neveríš slovám muža, ktorý bojoval po boku odvážneho Mykerina až do úplného a strašného konca. Starí bohovia nemilosrdne zvrátili osud Achet-Atonu do nešťastia a nedovolili, aby len Aton ovládol srdcia egyptského ľudu.”
”Ešte mi povedz, čo sa stalo s Mykerinom, je aj on mŕtvy? A je v meste Bekanchons a jeho vojaci?”
Oýtal sa zroneným zastretým hlasom Nechtis a oči sa mu zapĺňali slzami.
”Bekanchons odtiahol hneď po dobytí faraónovho paláca a už je na spiatočnej ceste do Théb, kde chce čo najrýchlejšie korunovať za nového faraóna Tutanchatona. V meste ponechal len malú posádku, ktorá má až do jeho ďalších rozkazov strážiť zajatcov a chytených prívržencov mŕtveho Echnatona. Avšak pravdu povediac, tých je len niekoľko. Takmer všetci sa pridali k Bekanchonsovi. Mykerinos je tiež medzi zajatcami. Je zranený, utrpel vážne poranenie ramena.”
O pol hodinu neskôr vtiahol potom generál Nechtis so svojou armádou do Achet-Atonu. Jeho očiam sa naskytol obraz značného spustošenia, a hoci jeho zrak bol zvyknutý na horšie veci, tento obraz ho naladil nanajvýš smutne a zatrpknuto, lebo veď sa jednalo o hlavné mesto Egypta, a tí, čo ho spustošili neboli cudzí votrelci, ale Egypťania. Generálovi bolo jasné, že Bekanchons dokonale využil situáciu a bleskurýchlo navodil niečo, čo možno nazvať "nemeniteľnými faktami", čím vytvoril predpoklady pre nové usporiadanie štátu.
On, Nechtis, je len vojakom, ktorého povinnosťou je rešpektovať a vykonávať príkazy najvyššieho predstaviteľa štátu, a mŕtvy Echnaton už ním nie je. Okrem toho, už aj tak by nemalo zmyslu pokúšať sa zmeniť momentálnu politickú situáciu, pretože pri najbližšom stretnutí s Bekanchonsom ho tento už bude konfrontovať s novým faraónom Tutanchatonom, ktorý je nedospelý, a tak sa vo všetkom podriadi veľkňazovej vôli. Nakoniec, prečo by aj mal teraz podnikať niečo proti Bekanchonsovi, keď takmer všetci sú na jeho strane a Imhotep s Echnatonom už nežijú. A veď aj tak nikdy nebol prívržencom Echnatonových reforiem, skôr bol proti ním, ale bol natoľko lojálny voči nemu, že vlastne predsa len bol na jeho strane, i keď len formálne. Teraz ho však už niet, a tak zasa bude musieť byť lojálny voči novému faraónovi, i keď nesúhlasí s tým - ba je z toho rozhorčený - čo vykonal Bekanchons. Lojalita k vládcovi na tróne faraónov bola však najvyšším princípom jeho života, a tak v podstate bol vždy verným sluhom len tejto lojality a nikdy nie nejakej konkrétnej osoby.
Celé mesto, ako aj nádherná rezidencia Echnatona boli spustošené a z veľkej časti vyhorené. Všade ležali kopy mŕtvych a zranených. Generál sa pobral aj s niekoľkými dôstojníkmi a neveľkým oddielom vojakov - prevažnú časť armády zanechal pred mestom - k severnej časti faraónovho paláca, kde boli väznení zajatci, a ako sa dozvedel od jedného Mykerinovho otroka, aj jeho pán.
”Kde je tvoj veliteľ, ty ničomný darebák?”
Osopil sa Nechtis na jedného zo strážcov, ktorí sedeli pred bránou väzenia. Bol to bývalý Mykerinov poddôstojník. Okamžite spoznal veľkého generála Nechtisa a hneď sa rozbehol pre stotnika Nebreho, poverenca Bekanchonsovho. Keď sa Nebre objavil pred generálom, osopil sa tento na neho zlostne:
”Kto si? A ako sa opovažuješ väzniť vznešeného Mykerina, ty naničhodný smradľavý červ? Okamžite ho prepusti a s ním aj všetkých zajatcov, ktorí boli uväznení za to, že bránili faraóna Echnatona!”
Pokračovanie 16.12.19
”Bekanchons mi prikázal držať všetkých väzňov, až kým nebudú eskortovaní do Théb, kde sa rozhodne o ich osude. Také sú moje rozkazy, generál Nechtis.”
”Ak nechceš skončiť nastoknutý na kôl, a vydaný na pospas ďobajúcim vranám, tak odteraz počúvaj len moje rozkazy! Okamžite otvor väzenie a všetkých prepusti!”
Nebre vedel veľmi dobre, že Nechtis mienil vážne svoje hrozby, a vedel aj to, že aj keby chcel dodržať príkaz Bekanchonsa, že nemôže urobiť proti vojenskej presile generála vôbec nič. Dal teda otvoriť dvere väzenia a vypustiť všetkých zajatcov.
Netrvalo dlho a vo vchode sa objavil Mykerinos. Bol vpadnutý v tvári, bledý, unavený a na ľavom ramene silne zakrvavený. Kráčal však bez pomoci na vlastných nohách, a tak jeho zranenie predsa len nebolo veľmi ťažké, i keď zrejme stratil veľa krvi.
”Ach, Nechtis, ty si to, Nechtis?!”
Zvolal prekvapene a so zatrpknutým podtónom v hlase Mykerinos, keď pred sebou zbadal generála.
”Všetko je stratené. Jeho Majestát, faraón Echnaton, je mŕtvy. Otrávil sa, aby nepadol do rúk vojakov Bekanchonsa. Veľkňaz Amunov má teraz v celej krajine všetko pod kontrolou. Včera večer zomrela Teje, to som sa dozvedel od jedného zo strážcov. Nofretete je s Bekanchonsom a aj Echnatonov syn je u neho. Bekanchons dal zavraždiť Imhotepovho nástupcu a aj lokálnych veľkňazov Atona z Memfisu a Obydosu. Tým sa zbavil akejkoľvek možnej opozície a má v rukách všetky tromfy, aby mohol neobmedzene vládnuť. To znamená, že má v rukách aj teba, milý Nechtis, a ani ty nemôžeš proti nemu už nič podniknúť.”
”Máš pravdu, je tak, ako hovoríš. Nemôžem urobiť nič, v podstate som celkom bezmocný. Čo však hodláš urobiť ty, udatný Mykerinos?”
”Jediným zmyslom môjho života teraz je Amis. Jeden zo strážcov, ktorému som sľúbil 50 strieborných debenov, aby mi zistil, čo sa s ňou stalo, mi oznámil, že prežila útok a je živá a zdravá. Vydám sa hneď za ňou, a len čo mi to môj zdravotný stav dovolí, odídem s ňou do exilu na sever Egypta, kde mám nejaké majetky a tam vyčkám najbližšie mesiace, a potom podľa toho, ako sa vyvinie situácia v krajine, sa rozhodnem, čo urobím ďalej.”
”Nech vás oboch ochraňuje bohyňa lásky Hathor. Prajem ti všetko dobré. Ak budeš v budúcnosti niečo potrebovať, nezabudni, že Nechtis ostane vždy tvojím priateľom.”
”Ďakujem generál a želám ti všetko dobré v službách nového faraóna.”
***********************
V Thébach pulzoval život s takou intenzitou, ako už dávno nie. Po páde Achet-Atonu sa z nariadenia Bekanchonsa stali opäť hlavným mestom egyptskej ríše. Túto radostnú udalosť oslavovali ich občania nepretržite celých desať dní. Desať dní tiež trval štátny sviatok, ktorým sa oslavoval pád Achet-Atonu a návrat k starým bohom.
Ulicami prúdili davy natešených a veselo sa baviacich ľudí. Zovšadiaľ bolo cítiť dráždivú vôňu pečeného volského mäsa, ale aj delikátneho kačacieho a morčacieho mäsa pre tých, ktorí mali vo vrecku viac voľných strieborných debenov. Z chrámov, svätýň a najrôznejších svätostánkov všetkých, aj tých najbezvýznamnejších egyptských bohov, ktorým sa povalením autokratickej vlády boha Atona dostalo zadosťučinenia a nového uplatnenia, sa rozširovala na všetky strany vôňa kadidla a myrhy, napĺňajúc bohov i ľudí šťastím a eufóriou.
Bekanchons prikázal členom mestskej správy, aby sa dôkladne postarali o zábavu pre ľud, a tak sa takmer na každom kroku dialo niečo impozantné pre verejné pobavenie. Všade bolo možno vidieť tanečníkov, magírov, gauklérov, kúzelníkov, akrobatov, spevákov, muzikantov a ďalších potulných umelcov. Trhy a obchody voňali teplým mäsom, koreniami, čerstvo upečeným chlebom, ovocím, zeleninou, ale aj páchli odpadom a potom hustej, vedľa seba sa tiesňacej masy ľudí.
Obchodníci, kupci, kupujúci, vojaci, otroci, slobodní občania, to všetko sa miešalo a premieľalo na najužšom priestore. A samozrejme, že tu nemohli chýbať ani podvodníci, zlodeji, žobráci, tuláci, vagabundi a i celá kopa prostitútok, tak domácich, ako aj hosťujúcich. Celé, okázalo sa veseliace Théby pripomínali po tieto dni obrovské, hmýriace sa a nanajvýš preplnené mravenisko. Veľmi fascinujúcim spôsobom tu kontrastovala bieda s bohatstvom, lesk s ošumelosťou a spodina so vznešenosťou. Boli tu ľudia z blízkeho i značne vzdialeného okolia.
To všetko si pozeral s veľkým záujmom vysoký, statný, asi na štyridsať rokov vyzerajúci, v skutočnosti ale oveľa starší muž, zjavne cudzinec, pretože nebol oblečený v zmysle egyptskej tradície. Bol už trochu prešedivelý, ale jeho tvár mala ešte stále impozantné a veľmi markantné črty. Chodiac ulicami mesta myslel na to, ako veľa rokov už prešlo odvtedy, keď bol naposledy, a vlastne aj po prvý raz vo svojom živote v Thébach. Vtedy však nemal dobrú náladu, pretože tu stratil niečo, čo bolo jeho srdcu najmilšie, a vtedy aj bol presvedčený, že to stratil na celý život. Tento raz sem ale prišiel s nádejou. S nádejou a radostným očakávaním, že vo svojom živote, a či lepšie povedané v jeho pokročilom štádiu, predsa ešte snáď nájde šťastie, ktoré vo svojom srdci, keď vtedy pred mnohými rokmi z tohto mesta odišiel, už potom nikdy skutočne nepociťoval a ani nezažil. Nikdy by nebol veril, že jeho život sa v tomto ohľade predsa len možno ocitne v novej šťastnej fáze.
Predieral sa davom tlačiacich a strkajúcich sa ľudí, akoby bol jedným z nich. Jeho oblečenie bolo jednoduché a nič neprezrádzalo urodzený pôvod a vysoké postavenie, ktoré užíval vo svojej zemi. Pozorne a skúmavo si prezeral takmer každú jednotlivú tvár, ktorá sa dostala do jeho blízkosti. Skoro v každej z nich mohol objaviť hrdosť a dôstojnosť, a to dokonca aj vtedy, keď dotyčný bol, súdiac podľa odevu, značne chudobný. Tieto vlastnosti však pre Egypťanov boli príslovečné, pretože sa pokladali za výkvet civilizácie a za lepších, ako všetky ostatné národy.
Úplne nechtiac sa ocitol v ulici, ktorá bola takmer celá v moci prostitútiek. A rovnako nechtiac priťahoval svojím nezvyklo a exoticky cudzo pôsobiacim oblečením a skvelým mužným výzorom ich nadmernú pozornosť. Nápadne a vyzývavo oblečené dievčatá a ženy sa prezentovali vo dverách, v oknách a na balkónoch v jednoznačných pózach, lákajúc mužov do svojich príbytkov predajnej lásky. Blížiac sa ku koncu ulici, zbadal mladú, asi šestnásťročnú dievčinu, ktorá mimoriadne upútala jeho pozornosť.
Postávala vo dverách dvojposchodového domu v nesmierne príťažlivej, frivolno vyzývavej póze. Oči jej iskrili ako dva diamanty. Mala nádherné vlasy, tmavé ako najčernejšia noc. Spadali jej v hustých vlnivých záplavách až po útly pás. Odetá bola len malým úzkym čiernym pásom látky, ktorú mala ovinutú okolo bedier, takže lákavo vyzerajúci, veľký čierny trojuholník jej pohlavia bol z veľkej časti odhalený. Jej oblé, pevne formované prsníky priam pozývali k dotykom a nežnostiam.
”Poď ku mne, krásny cudzinec!”
Zvolala na neho neodolateľne sladkým vábnym hlasom, keď zbadala, že vzbudila jeho intenzívnu pozornosť. Pozeral na ňu uprene, s netajeným záujmom a ona ho lákala ďalej:
Pokračovanie 21.12.19
”Pre teba, môj sladký hrnček medu, to urobím za polovicu a ponúknem ti toľko rozkoší tela, ako si ich ešte nikdy nezažil. Mám totiž veľkú záľubu na starších, dobre vyzerajúcich a zachovalých mužoch. Oddám sa ti s takou opravdivou a nepredstieranou vášňou, akoby som bola tvojou naozajstnou milenkou.”
Slová zaznievali z jej zmyselne krojených malinových perí zvonivo a spevavo. Pokračovala ďalej vo svojom rozpustilo spontánnom spôsobe reči:
"Ak je ešte aj navyše najlepšia časť tvojho tela úmerná tvojmu vysokému vzrastu, potom by som to pre teba urobila dokonca aj zadarmo, pravda, ak nemáš žiadne peniaze.”
”Žiadaš odo mňa polovicu tvojej obvyklej sumy, krásavica moja mladá?”
Opýtal sa cudzinec a z jeho hlasu zaznieval neskrývaný obdiv pekného predajného dievčaťa. Nereagoval však na jej poslednú ponuku. Ich rozhovor medzitým sledovalo už viacero ľudí, ktorí sa pri nich zastavili. Boli zvedaví, či oného impozantne vyzerajúceho muža, hovoriaceho neuhladenou, cudzozvučnou egyptštinou, zláka jedna z najkrajších thébanských prostitútiek na svoje lôžko a do svojho náručia.
”Tvoja ponuka mi naozaj lichotí,” povedal neznámy muž a dodal s úsmevom, "najmä, keď si uvedomím koľko rokov nás od seba delí. Uvedomuješ si vôbec, že by som mohol byť tvojím starým otcom?”
”To by som si nikdy nemyslela”, odpovedala s údivom dievčina a dodala, ”to ťa však v mojich očiach robí ešte atraktívnejším a teraz ťa za to pozývam do mojej izby skutočne len preto, že sa mi veľmi páčiš a že by som ťa chcela prijať do môjho lona. Tým mienim, že môžeš byť mojím hosťom celkom zadarmo.”
”Si naozaj krásna ako samotná bohyňa Išt...," nedopovedal, pretože silou zvyku skoro vyriekol meno bohyne zo svojej krajiny, a preto sa rýchlo opravil, "chcem povedať, ako Isis, a keby som sa dnes neponáhľal na stretnutie s jednou inou krásnou, i keď ani zďaleka už nie tak mladou ženou, ako si ty, tak by som neváhal ani okamih prijať tvoju lákavú a obzvlášť mne, starému mužovi, tak lichotivú ponuku. Ale vieš čo, krásna Thébanka? Ak sa náhodou toto stretnutie z nejakého dôvodu neuskutoční, alebo, ak mi neprinesie to, čo od neho očakávam a si sľubujem, tak zajtra o tomto čase prídem opäť sem a prijmem s radosťou tvoje pozvanie.”
”Škoda cudzinče, že tvoje srdce ťa volá za inou. Môj vnútorný hlas mi hovorí, že ťa už nikdy neuvidím, ale ak by som sa predsa len mýlila, veľmi rada ťa zajtra u seba uvítam.”
Usmial sa na ňu, zakýval jej a vydal sa ďalej. Vzhliadol k oblohe a uvedomil si, že do západu slnka chýbala už len necelá hodina. Pomaly sa blížil čas, kedy sa mal stretnúť so ženou, za ktorou sem prišiel zo svojej zeme, z ďalekého severu. V najbližšej krčme ochladil svoje hrdlo, vyschnuté horúčavou letného dňa, sladkým vínom z nílskej delty, pričom ignoroval vyzývavé posunky dvoch krčmových prostitútiek a vyšiel na ulicu.
Pustil sa smerom k severným hradbám mesta. Netrvalo dlho a ocitol sa pri chráme božskej Isis. Na priestranstve pred ním bolo zhromaždených veľa ľudí. Zamiešal sa medzi nich a pozeral sa spolu s nimi na rituálny tanec dvoch kňažiek bohyne. Jedna z nich predstavovala Isis už ako zrelú, ba až prezretú, a či dokonca odkvitnutú bohyňu. Tá druhá ju znázorňovala ako mladé dievča, práve ešte len v prvom rozpuku svojej ženskosti.
Prizeral sa im uprene, pozerajúc striedavo z jednej na druhú. Každá z nich bola nádherná, avšak iným spôsobom. Ktorá však z nich bola krajšia, to by nijako nebol vedel povedať. Oči oboch sa mu však zdali úplne rovnaké - žiarivé, oslnivo pekné a bezčasovo večné, ako hviezdy nočnej oblohy.
Tanec kňažiek Isis bol úchvatný, strhujúci a magický. Netrvalo dlho a prítomní sa postupne dostávali do tranzu a pridávali sa k ich tancu. Aj on, hoci mu tieto ríty boli cudzie a vzdialené, cítil, ako ho rytmus tanca priam magicky priťahuje a už aj sa vydal k tancujúcim, aby sa k ním pripojil. Pritom sa mimovoľne pozrel k oblohe, a tento pohľad ho okamžite vytrhol z magického kúzla, ktorým ho upútala božská Isis a jej tancujúce kňažky, pretože zazrúc padajúce slnko, si uvedomil, že už bol veľmi pokročilý čas. Hneď sa teda otočil a rýchlym krokom sa odtiaľ ponáhľal na miesto, ktoré bolo cieľom jeho návštevy v Thébach, cítiac, ako sa mu vzrušením silne rozbúchalo srdce.
*******************
Slnko už rýchlo klesalo, unavené svojou každodennou púťou po oblohe, k rozpálenej smädnej zemi, ktorá akoby len čakala, kedy sa končene bude môcť ochladiť v chladnom náručí noci z páľavy jeho žeravých papršlekov.
Stál v tieni dvoch neveľkých paliem, celkom na pokraji mesta. Čakal na ňu neďaleko svojho sprievodu, dvadsiatich ozbrojených jazdcov, všetko vyberaných a najudatnejších bojovníkov z Assuru. Očakával ju už veľmi netrpezlivo, pretože čas, dohodnutý na ich stretnutie, bol už dávno prekročený.
Bol plný rastúceho napätia a nervózneho očakávania, či naozaj príde. Keď si už myslel, že ďalšie čakanie nemá význam, a práve sa sklamaný chystal odísť, tak sa odrazu neďaleko neho, vychádzajúc z úzkej uličky, objavila vysoká štíhla ženská postava. Spoznal ju ihneď, bola to ona. Blížila sa k nemu zahalená, tajomná, takmer neskutočná vo svojej existencii, ale blízka a drahá, ako pred mnohými rokmi a tiež v priebehu ich trvania.
Keď už bola pri ňom, poodhalila si trochu tvár, a on bol odrazu úplne oslnený a okúzlený jej neodolateľnou krásou. Krásou, z ktorej neubudlo vôbec nič odvtedy, keď ju ešte volali Taduchepou - práve naopak, zdala sa mu ešte krajšia a božskejšia.
”Nofretete! Assurganil!”
Dva výkriky, dve mená, a dve postavy sa zliali vo vášnivom objatí do jednej. Držali sa bez pohnutia v tesnom objatí niekoľko dlhých minút. Ich ústa mlčali, ale ich oči hltavo vpíjali do seba obraz toho druhého.
Assurganil bol už niekoľko rokov vdovcom. Oženil sa asi dva roky po tom, ako stratil navždy - tak si to vtedy myslel - svoju Taduchepu-Nofretete, s najstaršou dcérou bohatého assurského veľmoža, s krásnou Assarhamat. Nepociťoval k nej lásku - koho raz milovala Nofretete, ten na ňu nemohol už nikdy viac zabudnúť; aj Echnatonove posledné slová, keď otrávený jedom už vypúšťal ducha, boli ”Nofretete, Nofretete, prečo si ma opustila, veď som miloval len teba” - ale vážil si ju ako matku svojich detí.
Akonáhle sa správa o smrti Echnatona dostala až na dvor veľkokráľa z Assuru, ktorým sa po smrti Tušratu stal najstarší brat Nofretete, Husurta, rozhodol sa Assurganil okamžite nadviazať s ňou tajne kontakt a navrhnúť jej, aby sa vrátila naspäť do Assuru a stala sa jeho ženou. Odkázala mu len toľko, aby prišiel za ňou do Théb, že tam mu potom oznámi svoje konečné rozhodnutie. Najprv však, že ho chce vidieť. To mu stačilo, aby sa bez váhania vydal na ďalekú cestu.
Assurganil bol prvým ministrom v Mitanni, ale v skutočnosti riadil osudy zeme on, pretože Tušratov syn bol slabochom, ktorý nemal veľa zmyslu pre skutočnú vládu a oddával sa len radovánkam života. Starosti, ktoré boli spojené s postavením veľkokráľa, ale aj moc rozhodovania a vládnutia prenechal úplne svojmu ministrovi. Ostatne, tak si to želal pri svojej smrti aj Tušrata, ktorý v posledných rokoch života neraz ľutoval, že Nofretete sa nestala ženou Assurganila, lebo tak by ho bol mohol urobiť svojím nástupcom, pretože ani jeden z jeho synov sa pevnosťou charakteru a silou rozumu nevyrovnal jeho najväčšiemu obľúbencovi.
”Nofretete, drahá moja Nofretete, ani tomu nemôžem uveriť, že bohovia Assuru a Egypta mi predsa len dopriali to nevýslovné šťastie, že ťa konečne môžem držať vo svojom náručí.” Šepkal jej do ucha dojato a rozochvene Assurganil a po malej chvíľke dodal:
”Obávam sa však teraz vysloviť moju najdôležitejšiu otázku, či si ochotná odísť spolu so mnou do Assuru, a či sa chceš stať mojou ženou”.
”Už si ju predsa aj vyslovil.”
Rozosmiala sa plná šťastia Nofretete a nežne ho bozkala na ústa.
Pokračovanie 8.1.20
”Vedz teda Assurganil, že moje srdce ťa nikdy neprestalo milovať. Ani len vtedy nie, keď som milovala Echnatona, ktorého som milovala len preto, lebo som musela zatlačiť - nikdy však nie zabudnúť - moju veľkú lásku, ktorú som pociťovala pre teba. A Echnaton bol jediný muž v mojom živote, ktorého som okrem teba milovala, aj keď to bola iná láska, ako moja láska k tebe.”
”Naozaj už neexistoval nijaký iný muž v tvojom živote?”
Opýtal sa takmer nedôverčivo a s podtónom jemnej žiarlivosti Assurganil.
”Bolo ich ešte niekoľko, ale to boli len kratučké bezvýznamné epizódy. Ak mám k tebe byť úprimná, tak okrem jedného, ku ktorému som tiež pociťovala lásku, ale išlo tu predovšetkým o lásku tela, o lásku sexuálnu, boli to vždy len jednorázové rozptýlenia môjho, neraz veľmi nudného palácového života. Tým jedným bol sochár Thutmosis, ktorý dal môjmu telu, a čiastočne i srdcu, to, čo potrebovalo, a čo mu Echnaton už nemohol dať. To všetko je však teraz, keď si tu ty, už nesmierne vzdialené a takmer zabudnuté. Ostane to len ako vyblednutá spomienka môjho ducha. Spomienka na tú epochu môjho života, o ktorej som si myslela, hlavne na začiatku, že je najdôležitejšia. Teraz ale viem, že tá najdôležitejšia ma ešte len očakáva.”
Zmĺkla a pozrela sa hlboko do jeho očí, až sa mu zatočila hlava, ako onému mladíkovi, ktorý ju už pred rokmi nadovšetko miloval a ju nechcel a nemohol nikdy zabudnúť.
”Aká je teda tvoja odpoveď? Chceš sa so mnou vrátiť do zeme našich otcov, Taduchepa?"
Opýtal sa jej Assurganil naliehavo, a hoci mu jeho otázku už vlastne nepriamo zodpovedala, chcel jej odpoveď počuť v priamej forme z jej krásnych úst.
”Egypt dostane o niekoľko dní nového faraóna. Bude ním Echnatonov syn, ktorý však nie je mojím synom. Tutanchaton príjme v deň korunovácie meno Tutanchamun. Jeho ženou, teda novou faraónkou, sa stane moja najstaršia dcéra Anchesaton, ktorá tiež príjme nové meno, Anchesamun. Tak to rozhodol Bekanchons. Echnatonov syn je síce ešte nedospelý, ale ma nenávidí, a hoci mi Bekanchons sľúbil moc faraónky, nechcela by som tu žiť podobným spôsobom ako Teje, a navyše ešte s tým pocitom, že dospievajúci faraón ma neznáša a že čím bude starší, tým viac mi bude život znepríjemňovať, až sa nakoniec pravdepodobne rozhodne ma navždy odstrániť. Nie, také niečo nie je lákavou budúcnosťou pre mňa. Nemám tu viac čo robiť. Moje životné poslanie v Egypte sa skončilo. Som teda voľná, voľná pre teba.”
”A čo Bekanchons, nepociťuješ pre neho naozaj už vôbec nič?”
”Bekanchons?” Zasmiala sa opovržlivo Nofretete a pokračovala: ”Bekanchons je síce prefíkaný a múdry človek, a v skutočnosti on bude novým vládcom Egypta, ale ako milenca ho v mojom ďalšom živote rozhodne nechcem mať. Potrebovala som ho len na krátky čas, ako mocného ochrancu. Ale teraz bolo už dosť tvojich otázok, je čas, aby sme vyrazili do Assuru, naspäť k bohyni môjho detstva, k Ištar, a samozrejme - a to je pre mňa to najdôležitejšie - naspäť do tvojho náručia, ktoré mi tak nesmierne chýbalo po celé tie dlhé roky.”
Po týchto slovách si padli do náručia a zotrvali v dlhom vášnivom bozku, ktorý zotrel a zmazal všetky tie dlhé desaťročia ich odluky.
Už o niekoľko minút neskôr cválalo dvadsaťjeden udatných mitannských bojovníkov a s nimi jedna žena - niekedajšia mitannská princezná Taduchepa a niekedajšia egyptská kráľovná Nofretete v jednej osobe - po ceste vedúcej na sever do Assuru.
Pokračovanie 23.4.20
Epilóg.
"Je veľa bohov a je veľa ľudí,
ale ich podstata je tá istá."
Aj keď leto bolo ešte len veľmi mladé, mohutný prúd Nílu niesol vo svojich vodách už niekoľko dní množstvo čierneho bahna, nesmierne dôležitého, aby tak, ako každý rok, rieka mohla vykúzliť po oboch svojich brehoch kvitnúcu, zelenú rajskú záhradu, bez ktorej ríša faraónov nemohla existovať. Rieka tiekla pokojne a majestátne územím Der el Gebraui, kade práve prechádzali Assurganil a Nofretete, doprevádzaní najzdatnejšími mitannskými jazdcami. Hoci ešte bolo možné cítiť osviežujúcu chladnú vlhkosť práve sa rozplynutej noci, do ovzdušia sa už pomaly začínala vtláčať nadchádzajúca predpoludňajšia horúčava. Cesta pred nimi sa hadila bujným rákosím a bambusovým porastom, sledujúc v tesnej blízkosti hlavnú tepnu života celého Egypta - Níl.
Nofretete si spomínala, aký úžasný dojem spravila na ňu táto rieka, keď ju po prvý raz uvidela, vtedy pred rokmi, keď cestovala na dvor Echnatonovho otca. Zanedlho sa s ňou navždy rozlúči. Istotne jej za ňou bude trochu clivo, veď s ňou prežila každučký deň počas tých dlhých rokov, strávených v zemi faraónov. Odrazu sa strhla, začujúc vo svojom vnútri hlas, ktorý sa jej pýtal:
”Odchádzaš šťastná odtiaľto, moja krásna sestra? Tak šťastná, ako si bola vtedy, keď si sem prišla? A či ťa navždy bude spaľovať tvoja neuhasiteľná túžba po stále novom šťastí, tak ako ho zažívajú len bohovia?”
Spoznala, že to bol hlas Osirisa. Chcel je snáď povedať, že svojím spôsobom nebude na zemi nikdy šťastná? Že tu celkom šťastná nemôže byť, lebo sem nepatrí, pretože je naozaj jeho sestra? V hĺbke srdca cítila, že skutočne má pravdu, aj keď sa jeho hlas už viac neozval.
Posledné zvyšky raňajších hmlovín sa rozplynuli a všade nad Nílom začal naplno nový deň, ktorý bude, ako aj všetky predošlé, práve tak pokojný. V nej ale všetko vibrovalo, hlavou sa jej preháňali tisícoraké spomienky a vynárali sa stále nové a nové obrazy z uplynulých rokov. Cítila celkom jasne, že pri Níle z nej navždy ostane kus jej srdca a duše. Na druhej strane ale vedela i to, že si odtiaľto aj nesmierne veľa so sebou odnesie. Ptah a Aton, Osiris a Isis, Šu a Tefnut, Nut a Geb, Thot a Hathor, a všetci tí ostatní múdri, prefíkaní a nesmierne tvoriví bohovia Egypta ostanú navždy s ňou a pôjdu s ňou všade.
Slnko už zapadalo, keď prechádzali okolo rozbitého, vyhoreného, vyľudneného, stále ešte mŕtvolným pachom nasiaknutého Achet-Atonu, mesta, kde Nofretete prežila najvzrušujúcejšie a najfascinujúcejšie obdobie svojho života. Keď vrhla na mesto ešte posledný pohľad, ukradomky si utrela niekoľko sĺz, ktoré sa jej kotúľali po lícach, cítiac, ako sa jej na niekoľko okamihov smútkom a žiaľom zovrela hruď. Assurganilovi však neušlo jej silné pohnutie, veď celou cestou mal oči takmer len pre ňu. Rozumel jej dojatiu veľmi dobre. Prijazdil celkom blízko k nej, pohladil jej nežne líce a povedal:
”Urobím všetko pre to, aby z tvojej tváre v budúcnosti už nikdy nezmizol tvoj prekrásny dievčenský úsmev.”
Pozrela na neho plná vďačnosti a lásky, a uprela pohľad do diaľky, smerom tam, kde ležal ich rodný Assur, jej staronový domov. Potom obrátila hlavu k nemu, ich oči sa objali a cválajúce kone ich nezadržateľne unášali navždy preč od Achet-Atonu, mesta, kde zažila všetko to, čo ju urobilo jednou z najpríťažlivejších žien celej histórie.
******************************
Skončila krátka vláda jediného boha Atona, a jeho proroka a syna Echnatona. Mal teda zapadnúť jediný boh teraz už navždy do zabudnutia? Bola vznešená a ušľachtilá idea Echnatona, ktorá zrodila Atonove jednobožstvo, odsúdená na večný zánik? Mala zaniknúť jednota kozmu a jediného boha, ako ju kázal a vyučoval múdry Imhotep?
NIE, NIE - budúcnosť, ktorá nemala nechať na seba dlho čakať, mala ukázať, že žiarivá a ľudskú myseľ zošľachťujúca, i keď krátka vláda Atonova bola predzvesťou ZRODU NOVÉHO JEDINÉHO BOHA, ktorého mal privolať do života, aby už potom NIKDY NEZANIKOL A STAL SA BOHOM VEČNÝM, veľký vodca a prorok židovského národa, ktorý bude žiť na dvore slávneho faraóna Ramsesa II. o dvesto rokov neskôr. Jeho meno bude Mojžiš.
V mene tohto boha Mojžiš vytvorí z roztratených a slabých kmeňov, nachádzajúcich sa v egyptskom zajatí, mocný a slávny národ Židov. Meno jeho jediného boha bude JAHVE - ”JA SOM”, a z neho povstane potom o 1200 rokov neskôr, jediný boh kresťanov - BOH OTEC, a o ďalších 600 rokov neskôr, jediný boh mohamedánov - ALLAH.
Monoteizmus - jednobožstvo, ktoré vytvoril veľký faraón Echnaton pred 3500 rokmi - sa stane najdôležitejšou relígiou západnej pologule a dôležitým pilierom celej západnej kultúry.
ATON - JAHVE - KRISTUS - ALLAH - JEDEN BOH - JEDEN KOZMOS. To je základná idea vznešenej jednoty celého kozmu a celej jeho zázračnej kreativity. A zároveň je to symbol jednej jedinej sily, ktorá ho stvorila a vyniesla do celej tej jeho prekrásnej pestrosti a rôznorodosti, ktorú človek zažíva ako najväčší zázrak. Odteraz nezabudnime nikdy, že zrodenie sa predstavy tejto sily v našom vedomí a v našom srdci je i veľká zásluha slávneho egyptského faraóna Echnatona!
Koniec 2. a posledného dielu
